JohnnyD

Nevtipný komediálny western s množstvom speváckych a tanečných čísel.

Je to fakt nádherne nakreslené (vyrenderované), ale nerozumiem, prečo sa tento ďalší pokus o revival ninja korytnačiek zase raz pokúša o akúsi inováciu (tentokrát v podobe psychológie antropomorfných korytnačiek!) miesto toho, aby ponúkol to, čo všetkých bavilo na seriáli z prelomu 80tych/90tych rokov - množstvo uleteného humoru, veselé korytnačky, pizzu a notorických záporákov,

Fast GTP. Ten scenár musela písať umelá inteligencia. Nečudujem sa, že to stálo tristo mega, zaplatiť tomu množstvu prvotriednych hercov, aby zo seba vydávali také vety v takých scénach, muselo stáť strašne veľa. O to väčšia škoda je, že hlavného záporáka hrá mizerný Jason Momoa, ktorý nikdy nemal prekročiť televízny tieň. A akcia? Unavená a príliš digitálna.

Priemerná dobová komédia, ktorá nie je veľmi vtipná a obsahuje veľa hudobných vložiek, no chvalabohu má na čele skvelé duo Dietrich/Wayne.

Nezdieľam to všeobecne nadšenie komentariátu z tejto série. Radu je pravdaže v každom filme mimoriadne charizmatický a je obdivuhodné, že to má ucelený (hoc telenovelový) príbeh, ale je to inak céčkový videohoror s mizerným vizuálom a okrem jednotky sa niet ani veľmi kde kochať dobovým Rumunskom, lebo väčšina scén je zo zlé nasvietených interiérov.

Najviac ma prekvapuje, že Duna neukončila Lynchovu kariéru, lebo toto je učebnicový (nechcene vtipný) trash ako od Rogera Cormana, ktorý zlyháva v úplne všetkých rozmeroch od scenáru, cez réžiu, hercov až po nevkusné kostýmy a kulisy. Chápem, že v roku 1984 muselo byť náročné adaptovať Dunu, ale urobiť z toho dobrý film sa dalo aj vtedy a aj v rámci jedného celovečerného filmu. Len na to bolo treba talent a poctivé remeslo bez skratiek, ktoré si Lynch môže dovoliť vo svojich surreálnych filmoch bez klasického naratívu.

Céčkový lacne vyzerajúci upírsky horor s otravnými voice-overmi, ktoré zaberajú asi tretinu hovoreného slova.

Bavilo ma, že je to starosvetský muzikál á la Mary Poppins (vrátane generických pesničiek a tanečných kreácií ako v starých muzikáloch), Hugh Grant je pravdaže famózny (ale je tu len asi v troch scénach), ale príbeh je strašná sprostosť. Jasne vidieť, že mágia dahlovej predlohy nie je len vo Willym Wonkovi a oompa loompoch ale rovnako aj v príbehu o Charliem a neposlušných deťoch.

Tak ako ma bavil Henry Sugar, tak ma zvyšné netlixovské Andersonove dahlovky nebavili, lebo s významne horším materiálom len replikovali The Wonderful Story of Henry Sugar len s výrazne horším materiálom, kde je obzvlášť ubíjajúci ten focus na rozprávača. Štyri krát opakovaný vtip nie je vtipný.

Tak ako ma bavil Henry Sugar, tak ma zvyšné netlixovské Andersonove dahlovky nebavili, lebo s významne horším materiálom len replikovali The Wonderful Story of Henry Sugar len s výrazne horším materiálom, kde je obzvlášť ubíjajúci ten focus na rozprávača. Štyri krát opakovaný vtip nie je vtipný.