POMO

O ústrednom páre nám toho film moc nepovie a tráviť s nimi hodinu, potulujúc sa po lesoch a často sa hádajúc, moc diváckej radosti neprinesie. Od onoho rázneho zdramatizovania (drsného, krutého) ale snímka naberie napätie a posledná tretina stojí za to. V kľúčových scénach veľmi neprehľadný strih, zachraňuje to ale desivý rev obete, z ktorého cítite agóniu bolesti. Ambientná hudba a s ňou ladiace občasné psychedelické zábery pôsobia vo filme z divokej prírody zvláštne, ale akceptovateľne.

Pozoruhodná kombinácia amerického sasheru a európskeho gialla. Prejav hercov typicky absurdný, film zaváňa béčkovosťou, ale zároveň prekvapuje kreatívnym scenárom. Viacej postáv než sme v podobných subžánrovkách zvyknutí, pričom majú všetky v kriminalnom príbehu svoje miesto a robia ho zaujímavejším. Nemalým kladom filmu je tiež rýchly rozbeh - žiadny expozičný nájazd, seká sa tu zbesilo od prvej scény.

Vizuál osemdesiatkového amerického mesteč ako od Spielberga, hudba vykradnutá od všelikadial počnúc Psychom a končiac Čelusťami. Ale námetom je Bloody Birthday iné kafe. Trojica detí vraždí dospelákov. Nie z nadprirodzených dôvodov (Village of the Damned), ale preto, lebo ich to baví a su zlé. Nikoho nenapadne že by za vraždami mohli byť roztomilé dietka, takže v deji nie je priestor ani pre vyšetrovanie a fagani môžu vystrájať bez obmedzenia. Bizarný film, ktorý má pocitovo dve hodiny a motajúc sa celú druhú polovicu okolo rovnakých postáv, začne nudiť. Výkonmi trojice detských zloduchov pôsobí miestami komicky. Väčšina stopáže sa odohráva za svetla, lakačky nefunkčné. Nejde ani tak o horor, ako o kuriozitu pre fandov žánrového guilty-pleasure.

Čo viedlo Seana Penna od oscarových hereckých výkonov a réžie Úteku do divočiny k postave akčného hrdinu v spoluprodukcii s Joelom Silverom? Zárobok, o akom kedysi iný charakterný herec Liam Neeson ani nesníval a teraz ich má tri do roka? Gunman nechce byť moderne štýlový, chce byť špinavý a temný, s nejednoznačne čistým hlavným hrdinom. Osobne mi tento smer vyhovuje a ani s Pennovou postavou nemám problém. Naopak je tým jediným, čo robí film zaujímavým a odlišným od žánrových súrodencov, nad ktorými ináč v ničom nevyniká. Scenár je akoby napísaný pred dvadsiatimi rokmi, v dobe Fordovho Jacka Ryana (kedy by bol k nemu zaujímavou "temnou alternatívou"). A hlavne sa zbytočne zdržuje s romantickou linkou, na ktorú divák v okolitom dianí nie je zvedavý.

Proti prírode o dvadsať rokov neskôr. Lacne pôsobiaci, ale ukážkovo funkčne komponovaný digitálny vizuál home made videa: Päťdesiatnik sa túla francúzskou bušou a voice-overom sa, úprimne a otvorene, zamýšľa nad sebou, prázdnotou a zmyslom svojho života, nad samovraždou, atď. A prekvapivo to nie je otravné ani nudné. Vďaka vizuálnemu typu a minimalistickej mimike predstaviteľa a ešte viac vďaka skvelo, miestami až básnicky napísanému monológu, ktorý trefne vystihuje tak povedomé existenciálne pocity a myšlienky. Navyše formou poetickej francúzštiny.

Toto by bol prúser aj ako lokálny projekt s Geislerovou. Nie ešte ako svetovo obsadený, a ktorý príde na opening festivalu hrdo uviest jeho režisér, prízvukujúc, že ho nakrútil "hlavne pre diváka" (chcel tým povedať "teda nie pre kritikov"?). Nebyť tých bujných dekoltov, utoniem v bezbrehom oceáne neskutočnej NUDY. Ani len vizuálne nie je film zaujímavý, a to sa má akože celý odohrávať v záhradách Versailles a ich okolí. Pamatáte na úchvatne nasnímané zahmlené záhrady v Královej reči? Stačilo aspoň túto scénografickú filmársku zložku dostať na nejakú úroveň, a film mohol byť zachránený. Vo filmografii Kate Winslet strašiak, do ktorého šla zrejme iba kvôli kamarátovi od fachu.

Takto sústredené, nikam sa neponáhľajúce thrillery, v ktorých je psychologický rozbor hlavnej postavy rovnako dôležitý ako kriminálna zápletka, už v dnešnej (rýchlej) dobe americká kinematografia neplodí. Škoda. V Rozhovore sa, pokiaľ ma pamäť neklame, ani neobjaví streľná zbraň. Rola introvertného podivína ako na telo napísaná Gene Hackmanovi, skvelý krátky výskyt Roberta Duvalla. O vhodnosti a potrebe záverečnej scény v kontexte s predchádzajúcim dejom by sa dalo polemizovať, ale na výbornom dojme nič nekazí. Coppola bol Pán Režisér.

Focus má jednu veľkú devízu: je zábavný a v heist zvratoch nepredvídateľný. A je vizuálne krásny. Kostýmy, výprava, všetko má šmrnc vypiplaného glamouru. Will s Robbie sú fajn, pointa scény na americkom fotbale TOP. Akurát finále to snahou urobiť posledný a najväčší nečakaný zvrat prepáli za hranice dôveryhodnosti. Menej by bolo viac. Napriek tomu dávam štyri hviezdy. Pretože ma film príjemne prekvapil, čo je pri hollywoodskom mainstreame s nijak vysokými ambíciami vzácne.

Dramaturgicky nezvládnutý hybrid Mad Maxa, Robocopa a žijúceho čísla 5, s najväčšou castingovou prasárnou ze dlhé roky (Hugh Jackman). A vôbec všetky postavy sú otrasne nefunkčné, nech už i hrá ktokoľvek. Vrátane motivácií a chovania plecháča Chappieho. Blomkamp má áčkový rozpočet, techniku a hercov, ale režíruje ako borci z Asylumu.

Tak už to pri tých slávnostných premiérach uprostred týždňa chodí... Hlavu máte plnú práce, takže film ako Vybíjaná, ktorý rozhodne nie je žiadnym "vťahovačom" (a prvé desiatky minút si hovoríte "Bože, na čo som sa to zasa nechal ukecať?”) vnímate sotva každou druhou scénou. Samozrejme teda scénami s blondýnami - mladou i nemladou. A ako čas beží a vy sa snažíte márne zorientovať v dospelých / teenagerských rolách (fakt divne obsadená mužská čast osadenstva), cez hudbu a jednotlivé hrejivo ľudské scénky si k filmu vytvárate prazvláštny guilty-pleasure vzťah. Intelekt vás bráni ostošesť, ale postupne sa podvolíte. A nakoniec z toho vzijde príjemný nenáročný filmeček do víkendovej večernej telky. Pocitovo asi ako keď pohladíte malé koťátko. Tupučké, ale tak roztomilé koťátko...