Polnočný kovboj

„Polnočný kovboj” má síce v úvodných titulkoch uvedeného Dustina Hoffmana na prvom mieste, ale v podstate sa to celé väčšinou točí len o nováčikovi Jonovi Voightovi, ako Joeovi Buckovi z Texasu, ktorý skúsil preraziť v Novom Yorku, kedy stretáva pravé opozitum "Benjamina Braddocka" . Totižto, Enrico Salvatore "Ratso" Rizzo, s ním nemá absolútne nič spoločného. Dustin sa presne pred dvomi rokmi zaskvel v debutovom Absolventovi, aby tentokrát stelesnil totálneho stroskotanca, čo len vypovedá o jeho chameleónskom, hereckom talente, akým určite oplýval i kolega so slovenskými koreňmi, pretože Voightov dedko z otcovej strany, sa volal Juraj Vojtka, ktorý sa narodil v Košiciach, pričom aj samotný Hoffman má ukrajinsko-židovských predkov, čiže už podľa toho prechovávam k obidvom hercom veľké sympatie. Dosť bolo všelijakých zaujímavostí, teraz radšej prejdem k oscarovému filmu z roku 1969, ktorý spadá do obdobia „Nového Hollywoodu” . Najlepším snímkom roku bol zvolený ten, ktorý od americkej ratingovej komisie MPAA dostal najtvrdší divácky rating X, čím sa mohol tiež pochváliť i taký Mechanický pomaranč z roku 1971, ktorý je na rozdiel od citovaného filmu - oveľa viacej nevyspytateľnejším a kontroverznejším, než na prvý pohľad vôbec vyzerá. V súčasnosti by sa nejednalo o nič šokujúceho, keďže dnešne publikum je nielen čoraz primitívnejšie, ale najmä si už stihlo poriadne zvyknúť trebárs i na "Johnov Wickov" , kde sa dokonca násilie ešte aj oslavuje, čo je už obzvlášť zvrátená skutočnosť. Metropola New York City v podaní anglického režiséra Johna Schlesingera, má strašne svetelné roky ďaleko od tých uhľadených a učesaných vízií Woodyho Allena (Manhattan), najskôr sa to blíži k depresívnym réžiám Sidneyho Lumeta, napríklad zo Serpica. Bol som taktiež neuveriteľne nadšený zo strihovej montáže Hugha A. Robertsona, ktorý ako tak pozerám, bol naozaj iba príležitostným strihačom, čo považujem za premárnený potenciál z jeho strany. Strih je až chirurgicky presným, predovšetkým vo flashbackoch, má mimoriadne dynamické zovretie. Zvyčajne funguje na výbornú počas celého trvania kinematografického počinu. Ústredná titulná pieseň Everybody's Talkin' od Harryho Nilssona, predstavuje protagonistu plného ideálov a optimizmu, a či mu elán vydrží aj naďalej, visí vo hviezdach ? Na svoju dobu sa jedná o odvážny počin, ktorý ani po 50. rokoch od premiéry, nestratil nič zo scenáristického kúzla Walda Salta. (08.04.2021)

Sociálně kritické filmy pocházející z Ameriky mají jeden ze svých vrcholů v Půlnočním kovbojovi, to je bez debat... Nesmírně silný a alarmující naturalistický film...a je to naturalismus ve svém původním (literárním) významu - za vším stojí především sociální determinace... Strhující syrová analýza prohnilosti velkoměsta a jejího dopadu na jedince... Schlesingerova snaha o zachycení nižší vrstvy společnosti sužované destruktivním prostředím je až nesnesitelně otevřená...a pocit odcizení anonymního velkoměsta nezachrání ani stopové množství pozitivních náznaků síly lidského přátelství... Podobné filmy: Bronco Billy, Strašák, Taxikář, Hříšné noci (25.01.2007)

Velice deprimující drama, které mě postupem času čím dál více válcovalo. A pak už jsem pouze čekal na to nezbytně nutné rozuzlení. Dustin Hoffman prokázal poněkolikáté svou extraligu. Stačí mrknout na jeho filmy z počátku kariéry a je to plně jasné. Joe Buck a Rico Ratso jsou skuteční kamarádi do deště. (06.03.2009)

Z tejto snímky mám dosť rozporuplné pocity. Príbeh mladíka, ktorý sa rozhodne splniť si svoj "americký sen" a stať sa gigolom, pričom doplatí na svoju naivnosť by sa dnes dal označiť za kultový, no podľa mňa pôsobivosť tejto snímky od vzniku značne vyprchala. Ako opis doby, v ktorej sa odohráva, ide určite o pozoruhodné dielo - nechýbajú sex, drogy, voľnosť, ale i pocity smútku a potreba priateľstva - čím mi snímka najviac pripomínala Formanove Vlasy, ktoré vo vzájomnej konfrontácii so Schelsingerovým filmom u mňa jasne víťazia. Herecké výkony ústrednej dvojice sú vynikajúce, obidvaja sú svojím spôsobom outsidermi doby, v ktorej sa ocitli, samotármi snívajúcimi svoje sny, ktoré ich aspoň na okamih vytŕhajú zo šedej reality, Dustin Hoffman predvádza ďalší z nespočetnej rady svojich bezchybných hereckých kreácií, no a Jon Voight v absolútnych začiatkoch svojej kariéry bol v tejto úlohe pre mňa rozhodne veľmi príjemným prekvapením. Snímka je skôr svojským obrazom 60. rokov než drámou s hlbokým príbehom, k čomu napomáha aj typovo veľmi dobre zvolená hudba. Vo svojej dobe sa jednalo o pomerne kontroverzný počin, čoho dôkazom je i fakt, že snímka získala v amerických kinách najprísnejší rating X, no v dnešnej dobe, ako som sa už zmienil, rozhodne nebude pôsobiť tak otvorene. Kebyže film zhliadnem v dobe jeho vzniku, asi by som ho hodnotil maximom, z dnešného pohľadu sa jedná o zaujímavý film, ktorý ma však nedokázal dostatočne osloviť. (22.12.2007)

Klasika z konce 60. let s Dustinem Hoffmanem a Jonem Voightem v rolích dvou kamarádů, kteří se probíjejí smutnou a šedivou realitou každodenního života v New Yorku. Nemají zázemí, jídlo, mají jen sebe. A velké sny. Film je prošpikován poutavými flashbacky, které jsou opravdu povedené a dokazují, že technická stránka filmu je režisérovou prioritou. Horší to je s příběhem, ve filmu není žádný okamžik, který by vám opravdu vyrazil dech a stal se nezapomenutelným. To je ale asi jediná piha na kráse tohoto nadčasového filmu. Herecké výkony obou hlavních hrdinů byly výborné, stejně jako hudba. Pěkný snímek. (14.02.2010)