Síla psa

„Sila psa” z roku 2021 bude zrejme často porovnávaná s majstrovským dielom rovnakej režisérky, t. j. Jane Campionovej, ktorej strhujúci, kinematografický počin Piano, mal v roku 1993 premiéru, čiže by sa mohlo zdať, že sa jej už "pravdepodobne" nepodarí znovu vkročiť do tej istej rieky, kedže zároveň mala i dlhšiu, režisérsku prestávku, však... ? K úvodu sa nakoniec vrátim, pretože teraz sa zmienim o niečom rovnak zaujímavom. Nakoľko pochádza z Wellingtonu, ktorý je v podstate hlavným mestom Nového Zélandu, práve preto sa rozhodla, že aby, povedzme, ušetrila na daňových úľavách, tak americkú, dobovú Montanu z 20. rokov minulého storočia, takmer »identicky zastúpi«, zrovna táto, praďaleká krajina, na ktorej sa trebárs nakrútila i úspešná trilógia Pán Prsteňov, a vedzte, že to nie je vôbec poznať, všetká česť filmovým architektom. Vezmite si, že napríklad také kanadské Toronto → koľkokrát už predstieralo, že je Novým Yorkom...  Jadrom recenzie by mohla byť taktiež aj podobnosť medzi jednotlivými počinmi, lepšie povedané medzi postavami: „ Jedna žena, vdova po samovrahovi Gordonovi, Rose, sa vydá za rančera Georgea Burbanka, kedy správcom ranču je jeho naprosto nevyspytateľný brat Phil, keď ich činnosť zvyčajne spočíva v chove dobytka, na čo si tiež najali aj niekoľko drsných chlapov, kam čochvíľa prichádza i novopečená manželka, ktorá to tam mať nebude určite jednoduché, čo si rýchlosťou svetla uvedomí aj jej biologický syn Pete, ktorý tam neskôr za nimi príde. ” Skrátka, na tomto odľahlom mieste sa vytvára akási mimoriadne dusná atmosféra, ktorú má na svedomí najmä → obzvlášť zakomplexovaný Phil, ktorý si svoju veľkú zlosť vybíja predovšetkým na švagrinej a nevlastnom synovcovi... Síce sa neskoršie predsa čosi ľudské v Philovi zlomí, ale to ešte neznamená, že je už vari po všetkých starostiach ? Skôr naopak, samozrejme, že príde ku konfrontácii tak, ako by ste to dopredu ani nečakali, no ďalej spoilerovať nemôžem, inak by som vyzradil dôležitú pointu, ktorá ma dostala → do kolien ! A na samý záver. Videl som jeden z najlepších filmov tohto roku, za ktorý sa režisérka nemusí absolútne hanbiť, i keď sa úplne kvalitatívne nevyrovnáva jej predchádzajúcemu „Opusu Magnumu” , no svoje kvality stopercentne má. Je určený náročnejšiemu divákovi, ktorého neubíja pomalejšie tempo. Je to psychologický western, ktorý už nepatrí do obdobia „Divokého západu” , keďže v roku 1925, vídať častejšie jazdiť automobily. Má vynikajúcu kameru → kameramanky Ari Wegnerovej, a to ani nehovoriac o hereckom obsadení. Ústredné kvarteto v zložení → Benedicta Cumberbatcha, Jesseho Plemonsa, Kirsten Dunstovej a Kodiho Smita-McPheeho, je priam elektrizujúce, zvlášte u niekdajšieho predstaviteľa televízneho Sherlocka, ktorý podáva hádam svoj najlepší, herecký výkon doterajšej kariéry. Možno sa dokonca dočká i nominácie na Oscara, ako aj film ako celok, keď by ich mohol pozbierať (zo)pár, čomu by som sa ináč ani bohvieako nečudoval... ? Uvidíme, necháme sa potom prekvapiť. Jednalo sa o nadštandardný filmový zážitok, nad ktorým budem ešte hodnú dobu premýšľať. (26.09.2021) (menej) (viac)