Ať žije republika

Popichovanie ubližujúco krutej partie detí aj buranská nadutá pýcha a lakomstvo ich otcov - sedliakov. Všetko osobitým pohľadom chlapca, stojaceho mimo dedinskej pospolitosti. Je iný. Všetky ritualizované akcie obce (púte, krsty, pohreby, výročné bály) sú pre neho skôr desivým predstavením. Prednosť dáva vždy životu - nie životu blížneho svojho - tých najradšej posiela kamsi do pekla - ale jednoznačne zvieratkám. Akýmkoľvek, sú pre neho oveľa spoľahlivejšími spoločníkmi, ako zákerní dedinčania, mysliaci len na vlastné bachory, ubližujúci bezbranným tvorom či vyhladovaní vojaci, neváhajúci ulúpiť čo sa dá alebo odpudzujúce autority obce (učitelia, farári). Dospelí až príliš často hľadia na vydedenca z komunity dediny so skrútenými, zlosťou zmraštenými tvárami a hnusnými postrannými pohľadmi. Chlapec si predstavuje idylku rodiny, ktorej sa mu nedostáva. Doma je bitý skúpym násilníckym otcom ako žito, vonku šikanovaný chalanmi i vrchnostenskou hierarchiou. To všetko uprostred vojny, kedy sa dedinou premieľajú nejaké uniformy. Zmes denného snívania, ťaživej dennej nočnej mory a zábleskov šťastia v prekrásne obrazovo zrežírovanom filme, pripomínajúcom až príliš často skôr ponurý horor ako prichádzajúcu slobodu na pásach tankov inojazyčne vraviaceho vojska. (27.08.2014)

Potešilo ma, keď ČT2 zaradila do svojej ponuky tento starší významný film Karla Kachyňu. A na rozdiel od väčšiny starších filmov, ktoré vidím po desiatkach rokov od prvého zhliadnutia, mu hviezdičku neuberám, ale pridávam. Film Ať žije republika je náročný na divákovu pozornosť. Je to také veľké puzzle, v ktorom až ku koncu divák objavuje, ktorý dielik kam patrí. Kachyňovi sa podaril výber detského predstaviteľ do hlavnej roly, ktorý na svojich bedrách nesie celý film. Tak, ako to už býva vo filmoch, ktoré Kachyňa nakrúcal v spolupráci s Procházkom, nedočkáme sa láskavého, lichotivého pohľadu na dedinčanov, Nemcov ani Rusov. Vyvažujú to poetické snové pasáže, ktoré odkrývajú duševný svet malého Olina. Trochu mi prekážalo až patologické štvanie Olina jeho rovesníkmi a tiež dĺžka filmu, ktorému by strihačské nožničky neublížili. (09.11.2014)

Ukázka režijního mistrovství mladého Karla Kachyni. Na filmu je zřetelně vidět, že Kachyňa původně studoval kameru a je nejsilnější v práci s obrazem. Film je jízlivým ohlédnutím za životem na moravské vesnici na sklonku války. Kachyňa se na venkovské společenství z doby zániku německé Říše a příchodu nových pořádků dívá očima 12letého kluka, který z neradostné reality (je terčem posměchu, izolovaný od vrstevníků a za otce má necitlivého despotu, co považuje výprask za nejúčinnější výchovný prostředek) utíká do světa snů a představ. Film je náročnější na vnímání, protože se v něm neustále střídají různé časové roviny a sny, divák si teprve postupně z jednotlivých střípků skládá celkový obraz a konstruuje příběh. Kachyňa se na osvobození republiky dívá neideologickým pohledem a je mu cizí do té doby běžná glorifikace osvobození a Sovětské armády. Naopak, závěrečná štvanice na místního outsidera, kterého si komunita vybrala za obětního beránka své frustrace z okupační bezmoci a zároveň za ideální prostředek, jak odvést pozornost od vlastních morálních poklesků, je jednou z nejpůsobivějších ukázek odpudivého čecháčkovství a lidské malosti. Na můj vkus se v tomhle filmu Kachyňa někdy nechává příliš unést poetickými obrazy, jindy zase stříhá záběry tak, že je to na úkor srozumitelnosti děje, ale i s těmito výhradami jde o mimořádně působivý kousek, jeden z nejlepších své dekády. Celkový dojem: 90 %. (14.10.2014)

Pobavila mě představa, že soudruzi od dvojice Kachyňa a Procházka očekávali oslavný film k 20. výročí konce války a rovnou ho přihlásili na festival v Moskvě. Tam musely být ty ksichty obzvlášť kyselé. Navzdory všem těm snovým představám a flashbackům je příběh velice přehledný, ale pořád mi připadá, že to nejlepší, co spolu pánové uvedení v první větě natočili, začíná až příštím filmem. (20.09.2015)

Ťažké životné podmienky sú úrodnou pôdou pre (detskú) predstavivosť. Bije ho otec, vojaci, spolužiaci, aj v kostole ho fackajú. A pri tom to nie je jeho vojna. Cirkev ani školu si v tej dobe tiež nemohol vybrať sám, tak ako to platí v prípade rodiny stále. Napriek tomu bolo preňho úplne prirodzené nevzdať sa, nikomu nič nedarovať a mohli sa pri ňom pokojne aj meniť režimy. Pretože dieťa nemusí zaujímať postoj, bohate mu stačí postaviť sa, keď padne. Kachyňova vrcholová tvorba bola vo svojich časoch paradoxom, podobne ako slovné spojenie čarovné zobrazovanie skutočnosti, hodiace sa na jeho filmy. Alebo ako vyššie parafrázovaný Kryl. O tom tiež už teraz bezpečne viem, že sa k nemu budem vždy vracať. Ďalší protivojnový klenot ako Obchod na korze či Vyšší princíp. V porovnaní so zahraničím snáď ešte lepší než francúzske podanie vojny očami detí v Jeux interdits. (01.09.2017)