Každý pro sebe a bůh proti všem

Ani vlastně nevím co konstruktivního o tomhle napsat, protože Herzog tady prostě zase rafinovaně a po svojem využil historický základ aby se otřel o tolik věcí a myšlenek, že to všechno vlastně nejde shrnout do nějáké jednoduché a přitom informačně přínosné recenze... Prostě je to dobré a pobrat si to musí každý podle svého. (27.12.2013)

Filmy Wernera Herzoga som objavila náhodne. Letmým prebehnutím jeho filmografie, som však zistila, že vo svojich filmoch spracováva témy, ktoré sú pre mňa mimoriadne zaujímavé a tak som sa postupne do nich pustila. Príbeh Kaspara Hausera je mojím druhým stretnutím s Herzogom a opäť veľmi uspokojivým. Jeho voči bežému divákovi neústretový, naturalistický spôsob stvárnenia príbehu určite nesadne každému. Mne však vyhovuje, pretože umožňuje naplno vyniknúť psychologickej stránke príbehu a ponecháva zároveň priestor divákovej vnímavosti. Kasparov príbeh ma vždy fascinoval a takmer sa stal témou mojej diplomovky potom však vyhrala iná, ešte obľúbenejšia téma. Príbeh chlapca, ktorý roky prežil v absolútnej sociálnej izolácii, ktorá mu neumožnila naučiť sa nielen rozprávať, čítať či písať, ale ani naučiť sa základné modely ľudského správania sa v rôznych štandardných životných situáciách. Pre svoje okolie sa teda stáva akýmsi mimozemšťanom, ktorého postupný proces začleňovania bol žiaľ predčasne ukončený. Toto všetko bolo vo filme zachytené dokonale. Jedinú výhradu mám len voči veku skutočného Kaspara, ktorý mal v čase svojho náhleho objavenia sa 16, herec, ktorý ho stvárňaval bol žiaľ podstatne starší...vykompenzoval to však úžasným výkonom. Už teraz sa teším na ďalšiu filmovú lahôdku, od tohto režiséra! (02.01.2016)

Priznám sa, že som „Gašpara (Kašpara) Hausera” sledoval v trochu roztržitom stave, ale i napriek tomu bolo toto Herzogovo filmové podobenstvo o „dieťati Európy” v mnohom veľmi podnetné, že som si ihneď spomenul na jeho budúceho “kolegu” , Josepha Merricka, ktorý bude pôsobiť, ale až o viac, ako 50 rokov neskôr (a na celkom odlišnom pľaci), keď defacto, obidvaja boli atrakciami svojho okolia, pričom u Merricka prevažoval prevažne strašne drastický handicap, Hauser bol úplne inak poznačený, ktorého by som skôr prirovnal k Tarzanovi, keď ho zrazu vykopli z džungle do civilizácie, k ľuďom, ktorí budú iba neveriacky krútiť hlavami, čo je toto za zvláštne indivíduum, ktoré sa znenazdajky objavilo na norimberskom námestí, 26. mája-roku 1828... ? Pravdepodobne ho odmalička vychoval akýsi nádenník, ktorý si hovoril M.L. Ö. A ten ho umiestnil do akejsi temnej pivnice, kde jedol len suchý chlieb a pil obyčajnú vodu. Takýmto spôsobom života žil celých 16 rokov, až jedného dňa nastal zlomový deň, keď väzniteľ prepúšta svojho väzňa na slobodu, kde to nebude mať hneď na ružiach ustlané. Na úvod sa naučí prostú frázu:„Chcem byť jazdec, ako bol môj otec” , a s tou si to namieri rovno k civilizovanej kultúre, plnej spoločenského rozvoja... _ Najviac na všetkom je extra fascinujúce najmä to, že Hauserov herecký predstaviteľ, Bruno S. , má so svojou „postavou” oveľa viac spoločného, ako sa na prvý pohľad môže zdať, a preto som mal nadštandardný pocit z filmového realizmu, ako vyšitého za čias starých klasikov ! On skrátka nehrá Gašpara Hausera, on ním JE ! (17.10.2019)

Jako psychologicko sociologická studie by film neobstál (o čož se Herzog určitě nesnažil), vždyť kdo by věřil že člověk co měl být do 16 let přivázán sám ve sklepě by se neučil za pár let chodit, mluvit, myslet... (k tomuto tématu např. Truffautovo Enfant sauvage (1970) či Mockingbird Don't Sing (2001). Zato se však dá ve filmu vysledovat podobenství lidského života ve své obecnosti, i když je to vzhledem k velmi indviduálnímu životnímu osudu Kašpara Hausera docela paradoxní. Vždyť všichni jsme do svého života někým vrženi bez našeho přičinění, bez naší volby, bez znalostí. Každému pak společnost říká, jak vnímat a vysvětlovat si svět kolem sebe, snaží si každého člověka přizpůsobit k obrazu svému, aby odpovídal jejímu "protokolu" (Kašpar se pro společnost zrodí až když se objeví uprostřed norimberského náměstí, resp. když je přiveden do domu onoho důstojníka - a právě od té chvíle až do konce vzniká protokol jeho života). A stejně jako byl do světa bezbranně vržen, je z něho stejně zákeřně, bezdůvodně a svévolně tou samou osobou sprovozen. (30.04.2013)

Zážitek z tohoto obsahově krásného, poetického filmu mi kazila především forma (neherci a nudná kamera) a také vědomí, že celý příběh dnes již pozbyl celé své kouzlo. Většina historiků se shoduje na tom, že v případě Kaspara Hausera šlo o mystifikaci vytvořenou jedním nešťastníkem, který se snažil upoutat pozornost. Zase jsme se s Wernerem trochu minuli. (06.09.2011)