Obsahy(1)
Vnímavý pohľad umelca na jeseň ľudského života inšpirovaný piatimi fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Hovorí o starých ľuďoch, zdanlivo živoriacich na okraji ľudskej spoločnosti. 15 rokov trezorovaný film získal takmer tridsať ocenení na filmových festivaloch doma a v zahraničí. (oficiálny text distribútora)
Recenzie (130)
Na rozdiel napríklad od katolíckej moderny, ktorá v 30. a 40. rokoch významne spolu-určovala podobu slovenskej literatúry, a svojich predstaviteľov i nástupcov uchovala aj do nasledujúcich dekád, spiritualita si cesty do filmu hľadala len „pohľadom ponad rameno“. Budem veľmi zjednodušovať, ale musím. Masová povaha filmového média ho v tragických obdobiach 20. storočia nútila vstupovať skôr do iných, propagandistických rolí, ktoré sa viac než na tichú kontempláciu a abstraktné idei zameriavali na budovateľské nadšenie. V 50. rokoch boli navyše mnohí náboženskí predstavitelia perzekvovaní, až o dekádu neskôr sa vzťah štátu a náboženstva aspoň sčasti uvoľnil. Spolu s tým mohli do filmu vstúpiť nové podnety a začať vznikať diela, ktoré sa tematicky i formálne vyjadrovali duchovne a k duchovnu. (...) Aj Obrazy starého sveta sú obrazmi akéhosi natívneho, pred-moderného „budovateľstva“. Na rozdiel od jednotlivca transcendujúceho do spoločenskej totality, však sledujeme jednotlivca vnoreného a spolu-podieľajúceho sa na všetko-prestupujúcom svete „prírody“. Spirituálna transcendencia sa tu teda obracia k Totalite, ktorá sa priamo manifestuje na spievajúcich sochách – telách staručkých hlavných postáv – v akejsi obdobe japonského ideálu sabi. Tento pocit zdôrazňujú, či skôr vytvárajú statické obrazy, fotografie, v ktorých je telo prichytené v nemennosti tejto premeny a tým aj vo večnosti zanikania. Filmový čas i priestor sa tu teda napája na rytmické cykly prírody s ich vlastnými pravidelnými liturgiami, v ktorých, ako ozveny v kostole, zaznievajú Händelove skladby. Celým filmom následne preniká snaha prichytiť tento transcendentný časopriestor pri priamych prejavoch a vnárať do tohto vyvolávacieho roztoku celuloid. Vďaka tomu sú Obrazy starého sveta tiež jedným z tých staručkých tiel – „spievajúcich sôch, ktoré pretrvajú veky“. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) ()
Neodpadávam nadšenim z tohto dokumentu o prežívaní staroby niekde v zabudnutej dedine. Nenásilne podané to je, dopĺňa to výborná hudba, ale poetické až príliš. Nedozvedáme sa skoro nič o osudoch starčekov a stareniek, pokiaľ to sám zrozumiteľne nepovie. A prečo bol film trezorový, to je záhadou, snáď vadila tá fotografia generála Svobodu, ktorá sa objaví v nevhodnom kontexte ako súčasť domácej fotogalérie. –––– Vtáky aj duše sa vracajú tam, kde boli šťastné. –––– Prestanem robiť, a dušu vypustím. ()
Je mi z toho smutno, až do plaču, ide mi z toho beznádej, akoby nič nemalo zmysel. Starých ľudí sa tu pýtali, čo má v živote cenu a oni odpovedali len to, čo ich napadlo, s čím sa títo jednoduchí ľudia stretávali, ako práca, deti, viera, láska, človek sám. Je to kruté, no takéto to je a bolo. Toto sú naši predkovia, ktorí žili v súlade s prírodou, čo to zažili, nejakú tú kultúru mali a väčšinu života prerobili a občas sa niečím zabavili. Nechápem umiestnenie medzi trezorové filmy, či kvôli tým Američanom na Mesiaci alebo kvôli tej depresii a umeleckému obrazu ľudí mimo bežnú civilizáciu. Každopáde silné dielo, ktoré mi príde ako keby všetko bola len ilúzia. V tomto prípade je toto všetko môj subjektívny pohľad na toto dielo a možno hodnotím z časti aj život, ktorému neviem dať dokonalé perfektné hodnotenie, lebo veci nechápem. ()
Přemýšlím, o čem tento film vlastně vypráví. O starých lidech na vesnici, kteří bez flašky v ruce by zřejmě už neexistovali? Také mi nepřijde správné, dívat se na člověka, který se po úraze plazí celý život po kolenou a přesto musí zvládat vše, co ostatní v jeho okolí. Má můj obdiv ten pán, ale připadal jsem si jako v zologické zahradě. Na druhou stranu Obrazy mají pěknou kameru a vůbec jsou po formální stránce pěkně natočené. ()
"Čo je v živote najcennejšie? Človek. Ten obyčajný človek." Nádherná ukážka tej najčistejšej (ani príliš zidealizovanej, ani príliš skeptickej) ľudskosti, ktorá je divákovi podávaná bez príkras a servítok. Realisticky a predsa akosi zvláštne poeticky. Jednoducho veľmi silná výpoveď o ľuďoch, vypovedaná prostredníctvom vymierajúcej generácie. Ak vás tento film neprinúti zamyslieť sa nad životom, je najvyšší čas, aby ste sa zamysleli nad sebou. ()
Galéria (9)
Fotka © Slovenský filmový ústav
Zaujímavosti (6)
- Svojou poetikou vzbudil film výčitky ideologických dozorcov a bol označený za “estetiku škaredosti“. (Raccoon.city)
- Film byl dlouho v trezoru a premiéru měl až v roce 1989. (hippyman)
- Dušana Hanáka inspirovaly k natočení filmu cykly portrétních fotografií starých lidí z Liptova, jejichž autorem byl významný slovenský fotograf Martin Martinček. (hippyman)
Reklama