Kristusazapad

Vskutku, stretol sa tu vtedajší výkvet slovenského herectva. Výborný bol najmä Chudík, ktorý v roli kráľa Henricha IV dokázal vybalansovať zlostnú a neistú stránku svojej postavy, s istou veľkosťou a majestátnosťou. Vlastne ešte zvýraznil náznaky zo Shakespearovho textu. Podobne to platí aj pre mladícky drzého, vášnivého a pritom mužného Dočolomanského Hotspura. Osobne sa mi tiež veľmi páčilo, že Pietor sa tu menej venoval Falstaffovým epizodickým humorným scénkam a túto dvojdielnu hru viac zdynamizoval zameraním sa najmä na veľkú politiku a na etický konflikt medzi princom a kráľom. V tomto budem azda trochu osamotený, pretože práve Falstaff sa zaslúžil o nesmrteľnosť tejto hry. Takmer vyprázdnené javisko sa tu svojou estetikou približovalo dobovým alžbetínskym štandardom a hudba svojou zvláštnou temnotou napájala spodné prúdy tejto hry a vytvárala zaujímavú interpretáciu, ktorá viac zdôrazňovala dejinnú tragickosť. Samozrejme, pomimo toho sa na filmovej databáze ťažko vyjadruje k záznamu divadelného predstavenia, aj preto len takýto lacný komentár.

Permanentné odriekanie Strýčka Váňu ako forma budhistickej sútry, ktorá zapĺňa priepasť vo vzťahu, trhlinu, zapríčinenú neprekonateľnou tragédiou. Toto sa vo filme opakuje ako refrén: zdanlivo banálne ritualizované činnosti, ktoré sa neustále navracajú a vytvárajú upokojujúci, až uspávajúci rytmus. Avšak niekde hlboko pod tým víria emócie, tryskajú z tej medzery, ticha, priepasti, nedopovedaností. Nie slabosť, či odovzdanosť, ale uvedomenie si bytostnej tragickosti ľudského života, uvedomenie si neschopnosti čokoľvek ovládnuť, preniknúť do bytia a dopovedať ho, neschopnosti úplne obsiahnuť druhého a zároveň záverečná výzva po žití napriek všetkému. Toto akoby ovládalo celé rozprávanie, v ktorom nastáva nielen zmierenie s minulosťou, ale vlastne so samotným svetom. A toto zmierenie akoby prichádzalo cez nesúvisiace príbehy, v ktorých hľadáme interpretácie, do ktorých vstupujeme ako herci a získavame tak vrstevnicu, ktorou prepisujeme seba samých a stávame sa skrz iných samými sebou. Prebúdzame ľudskosť. Akoby sa aj tu ozývalo, že peklo si ty sám. A hoci (ako píše Zíza) tento film nie je zlomom v japonskej kinematografii, neznamená to, že pri naladení sa na jeho jemný rytmus, neprichádza istá vyrovnanosť so svetom, pokoj a zároveň aj túžba po živote.

Začiatočnícky pokus, kde dotyčný v snahe predviesť sa, pchá do výsledného diela čo najviac nápadov.  Výsledok pod vlastnou ťažobou napokon imploduje. McKay však nie je začiatočník. Škoda. Chápem, v tomto prípade je možné zaštítiť sa psychológiou a rôznymi fázami vyrovnávania sa s tragickou udalosťou - od odmietania, až po záverečnú akceptáciu. Tá neustála zmena perspektívy tu vlastne dáva zmysel. V poriadku. Škoda len, že to celé korčuľuje po tomto nápadmi prepchatom povrchu, ktorý bráni čokoľvek rozvinúť do väčšej hĺbky. Flow obrazov. Azda odozva všetkých tých zosmiešňovaných príspevkov na sociálnych sieťach a rôznych Talkshow. Nehovoriac o nutnej dávke spravodlivého aktivistického rozhorčenia a povýšenosti nad sprostý plebs a jeho chlieb a hry, ktorá už po miliónty raz opakuje všetky prevarené klišé a stereotypy. Aj preto toto myslenie nikdy nemohlo a ani nebude môcť priniesť žiadne skutočné riešenie - len nadradené cynické rozhorčenie smerujúce k vyhoreniu. Pri paródii to až tak nevadí, ale tento film chce za každú cenu vysloviť niečo dôležité, vážne a tragické. A tak som sledoval ako si niekto s rozdvojenou osobnosťou systematicky strieľa do vlastných kolien. Výsledok napokon pripomína hybrid Saturday night live a Odovzdávania Oscarov. Škoda, pretože najmä spočiatku to bolo až mrazivé a sporadicky aj mimoriadne vtipné a trefné. P.S. Ak bolo cieľom tvorcov parodovať postavenie ľudstva vo vzťahu k enviromentálnej kríze, nevyšlo to, skôr naopak.

Vždy ma fascinovalo ako sa Henrich V. stáva projekčným plátnom, na ktoré si interpreti projektujú vlastné túžby, sny a filozofie. Od Olivierovho propagandistického volania do boja proti nacizmu, až po pacifistickú agitku kritizujúcu vojny, stredovekú rytiersku česť i "veľkú politiku" v Michôdovom Kráľovi. Domnievam sa, že to umožňuje už samotná hra. Shakespeare akoby sa tu dôsledne vyhýbal jednoznačnosti a svoju hru koncipuje na pomedzí komédie a tragédie, na pomedzí adorácie a kritiky vojnového ťaženia i samotného Henricha, na pomedzí konfrontácie viacerých pohľadov (od "kamarátov z mokrej štvrte", cez obyčajných vojakov a šľachticov, až po Henricha a chórus). A do toho všetkého vpúšťa Shakespeare do hry až prekvapivé množstvo anti-iluzívnosti v podobe odkazov na samotné divadlo. Akoby tu boli dôležité skôr väzby medzi rôznymi stranami, než strany samotné. Akoby tá hra nemala pevné jadro. Akoby sa nedokázala niekde ukotviť. (...) Toto klamanie telom tu podľa mňa vyplýva zo Shakespearovho postavenia uprostred interregna. Staré poriadky sa narúšali, stredovek a katolicizmus ešte neboli - určite nie na dedinách - až také vzdialené, barok sa už pomaly hlásil o slovo a do toho vrcholila "alžbetínska" renesancia. A platí to aj pre Henrichovu dobu a blížiacu sa Vojnu ruží. Henrichov príbeh akoby bol len nádychom medzi nemilosrdným bojom Lancasterovcov a Yorkovcov. Nádychom, ktorý Anglicko aspoň na chvíľu oslobodil od krvavých občianskych vojen. Akoby tu nič nestále pevne. Shakespearove dejiny sú aj preto dejinami, v ktorých je dobro a zlo vždy tak trochu relatívne. "Vykĺbený čas", v ktorom sa kyvadlo vytlačené na jednu stranu, vracia späť a pritom drví ľudské životy, si vyžaduje často skôr realistické, než idealistické rozhodnutia, pretože v takejto situácii nedokážeme projektovať dosah našich činov a pri projekcii nám zostáva len "hamletovský skok". Žiadne naše rozhodnutie pravdepodobne nebude pekné, ani vznešené, skôr bude vždy smutné, krvavé. (...) A aj preto je Shakespearova hra taká úplná. Stojí uprostred dejín tak, že z nej nasáva rôzne impulzy a uvedomuje si bytostnú nestálosť veľkej politiky. So všetkými tými ideálmi o kráľoch, o cti a o rytierskosti - ktoré narúša Pistol s jeho kumpánmi - je a aj nie je proti-stredoveká. Oproti nej tak obe spomenuté adaptácie - protipóly - pôsobia zjednodušujúco, akoby z nej vždy ukrajovali len určitú časť v prospech jednotlivých ideálov, ktoré do seba dokázal Shakespeare zahrnúť. (...) A na Michôdovej adaptácii sa krásne ukazuje, ako skrz Henricha V., tej hry "bez pevného jadra", prebleskuje súčasnosť - akoby bola priezorom. Vidíme svet, v ktorom západná civilizácia ovládla svet a "vykĺbila čas" na jednu stranu a teraz si spytuje svedomie. Vidíme, aká je znechutená z toho, kam sa dostala tá "nepekná veľká politika" plná pokryteckej cti a klamstiev, s ktorými rozpútava vojny. Minulosť aj súčasnosť je zlo a pomôcť nám môžu len ideály, ktoré nesmerujú k štátnosti a k cti jej predstaviteľov, ale k univerzálnosti, hovorí. Lenže, takto môže hovoriť len civilizácia, ktorá je ešte stále na vrchole, ktorá ešte stále môže projektovať do celého sveta svoje univerzálne sny a túžby. Uvedomuje si, že kyvadlo sa pravdepodobne bude vracať späť, ale ešte stále dúfa. Ak má ale pravdu Shakespeare, to kyvadlo sa raz pustí na opačnú stranu a všetky ideály vyskúša a zrelativizuje brutálnejšie ako postmoderna. A nám už potom zostáva len ten skok to neznáma, na ktorý sa odhodlal Shakespearov Henrich V. i Hamlet. A na ktorý sa, koniec-koncov, odhodlal aj Michôdov kráľ, akurát konfrontovaný s ideálmi, ktoré majú v celej veci jasno, pretože sú "na vrchole".

Príšerne vážne a teda neaustenovské. Pritom práve irónia vnáša do príbehov a lá "červená knižnica" (samozrejme uvedomujem si tu aj ten filozofický moment, ktorý spomína MacIntyre) vítanú dvojznačnosť, nadhľad, ľahkosť, dialóg dvoch spôsobov žitia a tým aj reálnosť a živosť. (...) A čo je ešte horšie, zo všetkých charakterov sa ukrojila tá časť, ktorá ich robila ľudskejšími a zostali neznesiteľne jednorozmerné "funkcie v príbehu". Anča je uplakaná Popoluška, Wentworth len zazerá ako podgurážený ogrgeľ v krčme, Charles pre istotu žiadnu povahu nemá a nezjemňuje tak neznesiteľné výstrelky svojej ženy, Lady Russellová pôsobí skôr ako vypočítavá žena než ako milujúca náhradná matka atď. A aj antagonisti (s výnimkou bratranca Elliota) majú v knihe pôsobiť skôr smiešne, karikovane, ako v prípade starého Elliota a jeho obsesií zo zovňajška a z knihy šľachtických rodín - pre Anne sú skôr zdrojom pohŕdania a hanby. (...) Pre zvýšenie súcitu a vygradovanie celého prerodu sa z Anne stala prakticky slúžka, pritom práve Anne sa sama aktívne snaží pomáhať druhým, čím sa odhaľuje predovšetkým jej láskavá a trpezlivá povaha. Týmto sa podľa mňa len maskuje fakt, že samotné rozprávanie nedokáže čímkoľvek prekvapiť a vynahradiť tak straty, ktoré sa udiali na predlohe a pretvára (v medziach vymedzených dobou) v podstate samostatne mysliacu, sebareflexívnu a hrdú, akurát trochu zdeptanú ženu, na pasívnu hračku. Anne v knihe nebola osobou, ktorá sa musí odpútať od vlastnej podriadenosti. Ona už dávno nie je podriadená a nesamostatná - na rozdiel od Mary, Elizabeth a otca. Cieľom je preklenúť priepasť zloženú z predsudkov, hnevu a sklamaní, ktorá sa utvorila medzi dvoma ľuďmi vinou okolitej spoločnosti. (...) Štýl sa upachtene snaží o simuláciu psychických stavov svojich hrdinov, ale práve kvôli totálnej doslovnosti a jednorozmernosti toho všetkého to pôsobí zbytočne redundantne, až telenovelovito smiešne, pričom práve štylistické postupy mali byť, tak ako v prípade Austenovej, využité na iróniu a viacznačnosť. Veľmi zlé, pretože v porovnaní s 200 rokov starou predlohou, to pôsobí príšerne neživo, didakticky, sploštene a nezaujímavo.

Problém tohto seriálu je podľa mňa v tom, že sa tvorcovia až príliš málo venujú budovaniu vzťahov medzi postavami a medzi postavami a novým prostredím a radšej sa zamerali na politicko-spoločenský rozmer a machinácie. Chýbala tu nejaká viac rozpracovaná "cesta hrdinky" (fyzický tréning nerátam) a viac individuálnych etických konfliktov (v tej typickej forme - kto je vlastne príšera?). A Ciri sa tu stala len pasívnou hračkou v rukách ostatných, respektíve magnetom, ktorý všetkých priťahuje a Geralt ju vlastne len neustále zachraňuje z rôznych situácií, tvári sa drsne alebo ustarostene ako správny tatko. Bola až príliš pasívna, bezbranná a jej vnútorný konflikt bol aj preto taký neprirodzený, málo plynulý. Potrebovala zabudnúť na starý domov a vytvoriť si nový. Prečo by však mala mať Ciri v Kaer Mohren domov? Každému je to síce jasné, ale len intelektuálne. Nemohli sme toto vytváranie domova prežiť spolu s hrdinkou, a keď tak len z rýchlika. Stačilo by, keby sa so zaklínačmi raz poriadne opije, zasmeje sa, keby si tam nájde priateľku v Triss, keby ju potom vidíme rozjímať kdesi na kameni alebo čo ja viem čo. Yennefer zasa furt niekam utekala, nonstop bola v pohybe a stále niečo riešila a hoci sa tu venovali aj jej emóciám, tak len na veľmi malej ploche - keď si na záver prešla konfliktom kvôli Ciri. Tvorcovia tu skrátka pohybovali s postavami ako po šachovnici, občas sa figúrky pobili, nejaká zomrela a toť vsio. Bolo v tom strašne málo skutočných emócií a strašne málo plnohodnotného času stráveného s postavami. A tak mi naozaj nezáleží na Triss, na Marigoldovi a vlastne ani na Yennefer. Sú to len figúrky, ktoré majú kompozičné účely v rozprávaní o veľkej politike (myslím si, že to veľa vypovedá aj o prístupe Netflixu). Avšak aj politická dráma potrebuje živého človeka, pretože - slovami "klasika" - smrť jedného človeka je tragédia, smrť miliónov štatistika. Nehovoriac o tom, že Netflix tu až príliš zdôrazňuje utrpenie elfov a vinu ľudí (nie že by to tak nebolo) a odkláňa príbeh až príliš skoro do čierno-bielych vôd (večne trpiaci Elfi), pričom Zaklínačovi podľa mňa viac svedčí sivosť a morálna ambivalentnosť, ktorá vyplýva z Geraltovej snahy o neutralitu. Pri prvej sezóne nič z toho až tak nevadilo, tam to trochu vyvažoval spôsob rozprávania, nadšenie zo sveta a novosť. Tu už jasne vidno bezradnosť.

Shaw mal (výnimočne) vo svojej niekoľkostranovej eseji, v akomsi dodatku k svojej vlastnej hre, pravdu - Higgins a Liza by sa dohromady dať nikdy nemohli. Ide to proti princípu samotnej hry, ktorou je proces emancipácie hrdinky a aj proti charakterovému realizmu. Ale v poriadku. Ani Shawove slová sa nedajú považovať za písmo sväté, mal svoju vlastnú šablónu, ktorej prispôsoboval realitu. Faktom však zostáva, že tento film ide vyslovene proti pôvodnej hre (a približuje sa pôvodnému mýtu, ktorý však v pozmenenom kontexte prestáva dávať zmysel). A áno, nie som príliš veľký fanúšik muzikálov, degenerovanej verzie už tak degenerovanej operety, avšak My Fair Lady nedosahuje v spievaných pasážach ani hudobné a naratívne kvality svojich lepších muzikálových súkmeňovcov. Priznávam, niektoré piesne som nebol schopný počúvať, boli príšerné a navyše zbytočne redundantné, preskakoval som ich. Tzn. nedobrá adaptácia a priemerný muzikál (trojité déčko). Samozrejme, komické pasáže fungujú a Audrey Hepburn tu k svojej typickej dievčenskej krehkosti pridáva aj riadnu dávku trhovej ofrklosti. A stále platí, že bez ohľadu na predchádzajúce, ide v jadre o klasický mytologický príbeh, pre ktoré mám slabosť, a zároveň o veľmi slušnú drámu, pre ktoré mám takisto slabosť, a to aj vo filmových verziách. Osobne si však radšej pozriem Pygmaliona v divadle a tento muzikál pochovám tam, kam odchádzajú všetky nepotrebné banality.

Ako to nazval Badiou? Tibetská pornografia? A zároveň vskutku skazka z éry After the virtue... "Dekonštrukcia" ideálov stredovekého sveta a skrz to bezpochyby aj vyrovnávanie sa so súčasnosťou by mohli byť bezpochyby zaujímavé, keby tu bola možnosť ponúknuť aj iný hodnotový systém a iný telos. Tľachy o dobrote, láskavosti a akejsi osobnej odvahe nielen zo strany postáv, ale aj tvorcov filmu, sú však také lacné, zakotvené len samé v sebe. Ale inak to bolo formálne zaujímavé, metatextuálne hravé a interpretačne otvorené. Škoda, že sa mi do toho nechce.

Prvých sedem-osem častí je tak krásne krehkých, naivných a prekvapivých, až vo mne vyvolávali pocit niečoho anjelského. A to aj napriek záplave chibi postavičiek, ktoré však tvorili karikatúrny, uzemňujúci, satirický protipól (jadro hlavnej ženskej hrdinky) a ktoré (ústredný vzťah rozvíjajúci) príbeh udržiavali pri zemi a nedovolili mu uletieť do neba a stať sa niečím odtrhnutým od tohto sveta. Zvyšok stojí za sledovanie (mimo demografickej skupiny) skôr kvôli štylistickým experimentom Hideakiho Anna - seriál je plný dokumentaristických vsuviek, textúr, pillowshotov, využívania komiksových postupov, statickej kresby, zmien rámovania, rozdelenia akcie v jednom obraze, využitia písma, rôznych spôsobov animácie a pod. Z tohto hľadiska je pôsobivá najmä posledná časť, v ktorej sa dokumentárne pasáže a komiksový štýl prepájajú s lyrikou. Hlavnú rolu akoby v nej hralo mlčanie a náznak - niečo nevypovedané - ako v básňach tanka, a to je, povedzme si pravdu, v anime menej obvyklé než v hranej tvorbe.

(Komentár k prvej i druhej sérii) Nasledujúci komentár bude moralizátorský. Ku Genšikenu mám ambivalentný vzťah. Na jednej strane sú tu samotní jedinci z komunity otaku, ktorí naberajú odvahu k tomu, aby sa priznali k svojim občas dosť podivným koníčkom a pomocou komunity smerujú k akejsi "prirodzenosti" a prijatiu "seba samých", svojho "pravého ja". Tieto výrazy príliš nemusím. Jednak preto, že prirodzenosť a pravé ja sú vyprázdnené pojmy a pojmy individualistické, sebecké, až detinské. Je to skôr prejav čírej svojvôle, zbabelosti a prázdneho detinského vzdoru, než prejav nejakej skutočnej zrelosti. Nikto asi nikoho nebude chváliť za jeho záľubu v (pre daného človeka "prirodzenom") týraní zvierat prípadne aj za adoráciu takých "prirodzených" kategórií ako je lenivosť, zbabelosť a asociálnosť, ktoré sa bezpochyby ukrývajú v "pravom ja" aj tých najodvážnejších a najschopnejších. Skôr to ukazuje absenciu hodnôt a zmyslu, návrat späť do maternice svojej matky (byty, v ktorých žijú hikikomori), strach zo zranenia svojho desivo veľkého dieťatkovského "ega", prázdnotu a absenciu súdnosti a ochoty pracovať na sebe. Nie je to ani túžba po prijatí, je to túžba po tom, aby som nikdy nemusel dospieť, aby som sa nikdy nemusel konfrontovať a prekonávať prekážky, vlastné nedostatky a závislosti, pretože to je vždy tvrdé a náročné. Je to pochopenie, že nie všetko čo robím je skvelé a úžasné a ostatní to musia prijať, prípadne sa dokonca zmeniť podľa našich požiadaviek, pretože svet nie je plných našich rodičov. Práve naopak, je plný desivých, cudzích ľudí so špecifickými náhľadmi na svet a na jeho hodnoty. Pomôcť sebavyjadriť sa pomocou postavy z cosplayu to nádherne ukazuje. Stotožňujú sa s cudzími vzormi na tej najbanálnejšej a najľahšej úrovni namiesto toho, aby ich charakterové vlastnosti skutočne naplnili nudnou a otravnou praxou smerujúcou k formovaniu charakteru. Toto som celý čas videl na tvárach väčšiny daných jednotlivcov. Lenže potom je tu Saki, ktorá sa najmä v druhej sérii ukazuje ako vyspelá materská figúra (tým sa táto séria zásadne líši od iných "outsiderských" postáv v sitkomoch typu Penny z Teórie veľkého tresku), ktorá daných jedincov nielen chápavo nechápe a zároveň ochraňuje, ale aj tvrdo usmerňuje. Ono sama síce prekonáva vývoj a začína akceptovať podivnosť danej skupiny, avšak zároveň je schopná tých najpasívnejších z nich prebudiť a nasmerovať na cestu k dospievaniu. Ukazuje im, že nepomáha ak sa človek uzavrie v sebe, vo svojom byte, či vo svojej bubline a pripravuje ich na cestu do plnohodnotných medziľudských vzťahov a do sveta. Vnáša tam závan tvrdej reality, ktorý nepochádza z trápne detinských popkultúrnych diel a porna plného vždy prístupných žien, ktoré sú len dospelou náhradou rodičovskej lásky. Skrátka, núti ich vystúpiť z komfortu, práve z toho ich "prirodzeného ja" a ničí im ich prázdny a lacný detský svet. Genšiken tak pre mňa bol najmä seriál o dospievaní a kľúčom k tomu bol hlavný ženský charakter.