Obrazy starého sveta

TOTO SÚ PRÍBEHY ĽUDÍ, KTORÍ OSTALI SAMI SEBOU, ZABUDNUTÍ A PROSTÍ, VRASTENÍ DO ZEME, Z KTOREJ VYŠLI. NEMOŽNO ICH PRESADIŤ, PRETOŽE BY ZAHYNULI. - D. Hanák: "Kdyby se nám podařilo udělat aspoň jeden film, který vydrží tu zkoušku času..." Vím, pane režisére, o jednom Vašem filmu, který tou zkouškou času prošel! A z celého srdce Vám za něj děkuji! (02.02.2014)

Totálne nechápem to hodnotenie. To hádam ani nemyslíte vážne. Ak by tu a tam niektorí udelili 3*, tak to pochopím, ale 85% je výsmech filmom, ktoré sú dobré po každej stránke, ale majú výrazne menšie hodnotenie. Niekto napíše zaujímavý a do detailov premyslený scenár, kvalitne sa to natočí po vizuálnej stránke a herci podajú presvedčivé výkony. K tomu patričná hudba, efekty, strih, napätie, dobrý dojem a táto ČB nudná kreatúra za pár drobných to tromfne? (06.07.2018)

Svou životní přízemnost většinou vysvětluji vlastnictvím nedostatku buněk pro "velké" umění, ale hvězdné hodnocení této famózně natočené nudy mi zůstane patrně navždy utajeno. Pro mne totiž Obrazy starého světa nejsou zase tak staré, neboť mouder bezzubých důchodců bydlících v dřevěných barabiznách jsem si v mládí užil do sytosti. Tohle spojení hudby, fotografií a homevidea na mne prostě nepůsobí a jeho umístění v komunistickém trezoru považuji za omyl, bez nějž by o této "mistrovské lahůdce" dneska nikdo nevěděl. (02.11.2013)

Tento legendárny dokument bol vo svojej dobe prekvapením a dodnes rezonuje zrejme najmä kvôli svojmu formalizmu. Montážne sekvencie, vložené množstvo fotografií, kombinácia ruchov a hudby, vložené ankety, využívanie symboliky. Nemôžem však tvrdiť, že ma osudy jednotlivcov nejako zvlášť emocionálne zasiahli, skôr je pozornosť venovaná mozaike ľudí ako celku. No a navonok opäť vypláva stará pravda, že najšťastnejší je ten, čo nič nemá, pretože bohatý chce mať stále viac. Teda v princípe, niežeby to bola exaktná pravda, to nič je v úvodzovkách. (09.01.2016)

Na rozdiel napríklad od katolíckej moderny, ktorá v 30. a 40. rokoch významne spolu-určovala podobu slovenskej literatúry, a svojich predstaviteľov i nástupcov uchovala aj do nasledujúcich dekád, spiritualita si cesty do filmu hľadala len „pohľadom ponad rameno“. Budem veľmi zjednodušovať, ale musím. Masová povaha filmového média ho v tragických obdobiach 20. storočia nútila vstupovať skôr do iných, propagandistických rolí, ktoré sa viac než na tichú kontempláciu a abstraktné idei zameriavali na budovateľské nadšenie. V 50. rokoch boli navyše mnohí náboženskí predstavitelia perzekvovaní, až o dekádu neskôr sa vzťah štátu a náboženstva aspoň sčasti uvoľnil. Spolu s tým mohli do filmu vstúpiť nové podnety a začať vznikať diela, ktoré sa tematicky i formálne vyjadrovali duchovne a k duchovnu. (...) Aj Obrazy starého sveta sú obrazmi akéhosi natívneho, pred-moderného „budovateľstva“. Na rozdiel od jednotlivca transcendujúceho do spoločenskej totality, však sledujeme jednotlivca vnoreného a spolu-podieľajúceho sa na všetko-prestupujúcom svete „prírody“. Spirituálna transcendencia sa tu teda obracia k Totalite, ktorá sa priamo manifestuje na spievajúcich sochách – telách staručkých hlavných postáv – v akejsi obdobe japonského ideálu sabi. Tento pocit zdôrazňujú, či skôr vytvárajú statické obrazy, fotografie, v ktorých je telo prichytené v nemennosti tejto premeny a tým aj vo večnosti zanikania. Filmový čas i priestor sa tu teda napája na rytmické cykly prírody s ich vlastnými pravidelnými liturgiami, v ktorých, ako ozveny v kostole, zaznievajú Händelove skladby. Celým filmom následne preniká snaha prichytiť tento transcendentný časopriestor pri priamych prejavoch a vnárať do tohto vyvolávacieho roztoku celuloid. Vďaka tomu sú Obrazy starého sveta tiež jedným z tých staručkých tiel – „spievajúcich sôch, ktoré pretrvajú veky“. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)