Kupónová privatizácia

Príbeh transformácie československej i slovenskej ekonomiky očami jej aktérov po vyše štvrťstoročí. Po Nežnej revolúcii v roku 1989, bolo nutné vo vtedajšom Československu riešiť aj iné veci, ako sloboda prejavu, demokracia či výmena starých politických kádrov.  Bolo treba naštartovať ekonomiku, ktorej výkonnosť a efektivita v osemdesiatych rokoch minulého storočia prudko klesali. Ekonomika sa totiž nielen v Československu, ale v celom východnom bloku dostávala na okraj kolapsu. Socialistické plánované hospodárstvo v tom čase vygenerovalo iba málo ľudí, ktorí boli schopní (alebo si to len mysleli) transformovať ekonomiku na princípoch trhového mechanizmu. Situáciu bolo nutné naliehavo riešiť, ale kardinálnym problémom bol absolútny nedostatok domáceho kapitálu a vstup zahraničných investorov bol v tom období ešte politicky nepriechodný. A tak sa politickí i ekonomickí  lídri dohodli na spôsobe, že ak nie je nikto, kto by štátny majetok dokázal kúpiť, treba ho ľuďom jednoducho darovať. Takmer zadarmo, len za symbolický poplatok. A tak sa pomaly začal rodiť mechanizmus kupónovej privatizácie.  Tento film odhaľuje jej politické pozadie a východiská, a to spôsobom nevídane otvoreným, kritickým a po vyše štvrťstoročí aj analytickým. Je to silný príbeh, ktorí nielen staršiu generáciu vráti do revolučných prelomových rokov, ale v mnohých prípadoch otvorí oči aj mladej generácii, ktorá získa nový pohľad na prvé kroky demokracie u nás, ale aj na vznik novej ekonomickej oligarchie, ktorú toto obdobie sformovalo.

Dokumentárny film o pozadí a zákulisí premeny nefungujúceho socialistického hospodárstva na kapitalistický je struhujúcim obrazom toho obdobia, často naivných, ale aj brutálnych metód rodiacich sa nielen v politickej, ale novovznikajúcej trhovo orientovanej skupiny ľudí, ktorí vycítili šancu na rýchle zbohatnutie. A tým aj šancu na získanie politickej moci a vplyvu na chod krajiny. Druhá časť série sa  venuje aj situácii na Slovensku, a to v čase, keď na politickom výslní kraľoval Vladimír Mečiar. Ten si ako jeden z prvých uvedomoval, čo prinesie prerozdelenie majetku štátu. Uvedomoval si, že ten, kto sa stane vlastníkom väčšej časti tohto majetku,  bude de facto , ekonomickým víťazom Novembra 1989.  Vladimír Mečiar odmietol princípy tzv. českej cesty, teda rýchlej, aj keď bolestnej privatizácie a začal presadzovať svoje vlastné privatizačné metódy. Boli nimi najmä tzv. priame predaje, resp. odmeňovanie vlastných, teda členov alebo sympatizantov HZDS, ktorí sa zo dňa na deň stali majiteľmi podnikov mnohomiliardovej ceny. Diametrálne odlišné názory českých a slovenských politických špičiek významnou mierou prispeli v roku 1992 aj k rozdeleniu bývalého Československa na dva samostatné štáty.  To všetko je už minulosť. Dnes je v obidvoch republikách - Českej i Slovenskej normálne fungujúci ekonomický systém, ktorý sa už dávno dostal z "detských" chorôb trhovej ekonomiky a stáva sa čoraz konkurencieschopným na európskych i svetových trhoch.  Priznávajú to aj aktéri viacerých privatizačných vĺn, ale upozorňujú aj na to, že boli veci a javy, ktoré sa mohli robiť inak, lepšie, premyslenejšie a najmä - čestnejšie. Ale ako vieme, história slovo keby nepozná.  A tak sa v týchto dvoch častiach nevšedného dokumentu prenesieme do doby, keď sa vtedy ešte veľmi krehká demokracia v našich krajinách ešte len stavala na nohy a robila svoje prvé krôčiky. (STV)