Macík 2

Keďže v uplynulej dobe k nám dorazili hneď troje pokračovania divácky (kde majoritný "záber" tvorili pochopiteľne mladšie generácie) relatívne úspešných komédií ročník 2012 (mám tým na mysli konkrétne trojicu Ted; 21 Jump Street; Magic Mike), pričom pokračovanie prostredného z nich už mám dlhšiu dobu úspešne za sebou (k úplnej kompletnosti mi teda chýba už len Magic Mike XXL, lenže ak mám byť úprimný, daný film ma vzhľadom na nie príliš nadšené hodnotenia príliš neláka a tým pádom ho nateraz vynechám), chtiac-nechtiac som musel pri pozeraní pristúpiť i k akémusi mini porovnávaniu. Zrovnávať pokračovanie s pôvodným filmom, a teda jednotkou, nie je nič nezvyklé a stretávame sa s tým bežne (a spravidla to žiaľ vychádza výrazne v prospech jednotiek, česť výnimkám). Zrovnávať však s niečím iným, s odlišným hereckým obsadením, nesúcim odlišný rukopis, to už je o inom (a predsa sa to človeku častokrát núka tak nejak prirodzene, samo od seba). Prekvapivo sa však i tu našlo hneď niekoľko do očí bijúcich podobností. Tou úplne prvou podobnosťou, asi absolútne základnou, ktorá sa stala už akýmsi nepísaným pravidlom pri pokračovaniach úspešných komédií s pozitívnymi diváckymi ohlasmi a slušnými zárobkami (a teda sa jej nevyhli ani Ted 2 a 22 Jump Street - kvôli časovej úspore a rovnako tak aj úspore mojich nervov v neskorších fázach komentáru skrátené iba na T2 a 22JS, vďaka za pochopenie:-), je aspoň dvojnásobne vyšší výskyt známych osobností z rôznych brandží, ktorí sa vo väčšej či menšej miere mihnú na plátne - a pokiaľ ide o druhý prípad, čiže nie o vedľajšiu rolu ale čisto len o akési "mihnutie", spravidla sa ich účasť viaže s akousi vtipnou scénkach, či ak chcete tak gagom (v lepších prípadoch vydarené a vtipné, no a v tých horších diváka zväčša poteší aspoň samotná účasť, keď už nič iné...). Kým 22JS možno v tomto ohľade považovať skôr za takú komornejšiu záležitosť, a pozornému oku ne-amerického diváka neunikol nanajvýš tak Seth Rogen, Queen Latifah + tým znalejším ešte ak-tak Peter Stormare (pričom do jednotky ulovili "len" Johnnyho Deppa), T2 bola v tomto ohľade o čosi "štedrejšia" - na plátne sa postupne vystriedali kalibre ako Freeman, Neeson, Hasselhoff (i keď priznám sa, účasť tohto "velikána" nablýskaných rokov osemdesiatych mi na prvýkrát akousi záhadou unikla - hoci ide o osobu, ktorú prehliadnuť snáď ani nemožno - čiže verím, že pri opakovanom pozretí túto krivdu napravím), či prioritne americkému publiku dobre známi Jay Leno (i keď toho ešte ako-tak poznáme i my, zámorskí) a Tom Brady (toho nielenže vonkoncom nepoznám, no nevyznám sa ani v športe, ktorým sa preslávil - skvele mi to však vynahradzuje samotný gag s ním, ktorý je vskutku vydarený i pre neznalca ako som ja). No a aby toho nebolo málo, akousi čerešničkou na záver, a taktiež rozhodne najžiarivejším menom z celého hviezdneho ansáblu nie je nik iný než Sam J. Jones, ktorý, rovnako ako tomu bolo i v jednotke, sa vyskytol hneď v niekoľkých nadmieru podarených scénach a už len jeho účasť samotná tak nejak príjemne "hriala pri srdiečku" (mimochodom, ak by sa Flash Gordon nestal kultovou záležitosťou vďaka svojmu vlastnému čaru a nenapodobiteľnému fraškovitému štýlu, určite by sa tak postupne stalo "vzdávaním pocty" zo strany MacFarlanea:-)). Len tak na okraj, všetky tieto hviezdne mená sa viažu s gagmi, ktoré ma ozaj pobavili (najmä teda Neeson). Navyše, aby toho nebolo málo, vyskytlo sa tu množstvo popkultúrnych odkazov, ktoré len a len potešia (či už Clubber Lang, F. Scott Fitzgerald, Kramerová verzus Kramer alebo kopu iných). Týmto vlastne aj završujem to, v čom Ted 2 dominoval najviac, a teda sú to jednotlivé humorné scénky, gagy či humor ako-taký, vo všetkých jeho možných (i nemožných) podobách. V tomto smere MacFarlane tentokrát naozaj zažiaril, to bez debát. Plynulo však prejdem k podobnosti druhej (ak ste sa teda v onom komentári a jeho celkovej štruktúre ešte nestratili :)), a teda týkajúcej sa príbehovej línie. V tomto smere postretol T2 takmer na vlas rovnaký osud ako JS22. V oboch týchto pokračovaniach šla totižto ústredná dejová línia kdesi do úzadia, v prospech stratégie narvať do stopáže čo možno najviac humorných situácií (logicky na úkor dejovosti). Obe tieto pokračovania sú síce po stránke humoru, dá sa povedať, priam vyšperkované a oproti jednotkám pôsobia celkovo akosi veľkolepejšie, no čo sa týka príbehovej stránky, tam to je presne naopak. Tie majú obe akési slabšie. Zostáva už len posúdiť, do akej miery to uškodilo. K 22JS sa v tomto smere vyjadrovať nejdem, ostatne, kto chce môže si komentár (o poznanie stručnejší) nájsť priamo pod danou snímkou, a zameriam sa čisto len na T2. Tak v prvom rade nemožno poprieť, že ústredná dejová línia bola plytká, naivná a vo viacerých ohľadoch aj stupídna. Samozrejme, bola. Vadí to? Mne osobne ani nie. Jasné, bola ešte o čosi plytšia než tomu bolo v jednotke (kde to síce taktiež nebolo nič extra, no príbeh tak či tak vcelku dokázal "chytiť za srdce"), no za seba poviem, že tento aspekt mi prekážal len málokedy - snáď len vtedy, keď tvorcovia na malé okamihy poľavili v tempe, na chvíľu stiahli uzdy svojej fantázii a preskočili na vážnejšiu, resp. romantickú nôtu. Vtedy to bol mierny prúser, nepopieram, no našťastie MacFarlane a spol. si týchto restov pravdepodobne boli vedomí a tak sa rozhodli vtesnať ich do čo možno najmenšieho priestoru (veľká vďaka za to!), aby neboli až natoľko otravné či rušivé a nespôsobovali zbytočne veľký kontrast. A priznajme si, že keď už sa niekto vyberie do kina na film takéhoto druhu, a má o ňom aspoň aké-také základné znalosti (čiže aspoň približne vie, čo od toho môže a čo naopak nemôže čakať), nemalo by ho to príliš prekvapiť a tobôž nie zaskočiť. Naopak, mal by s niečím takým vopred počítať. Čiže v tomto smere tvorcom nič nezazlievam, cieľovka je totižto jasná a vopred daná, skrátka v serióznejších vodách táto snímka veľa vody nenamúti, a bodka. Zabavil som sa? Kráľovsky! A nie je práve toto meradlom kvality pri komediálnom žánri? Snáď áno. Avšak nedá mi to nespomenúť ešte jednu vec, ktorej som sa vopred trošku obával, a tou je, do akej miery sa podarí Amande Seyfried zaskočiť moju obľúbenkyňu Milu Kunis. Nuž, relatívne to aj vyšlo, jej postava nebola nijak otravná či neznesiteľná, dá sa povedať že do tej partičky aj zapadla, no a čo je úplne najpodstatnejšie, poskytla celému projektu "nové obzory", s čím sa tvorcovia našťastie popasovali bravúrne, nové možnosti využili priam fantasticky (v podstate všetky vtípky viažúce sa s právnou sférou, ako i určité pasáže na súde som si nadmieru užil). Síce ma absencia Kunis (najmä zo začiatku) mrzela, postupne sa tento pocit vytratil a opätovne sa vynoril už len v prípade, ak bola jej postava priamo spomenutá. To však nemôže absolútne nič zmeniť na tom, že šlo v mojom prípade o zábavu (a s tým spojený i celkový zážitok) vskutku brilantnú a niektoré zo scén ma dostali až natoľko, že opätovné pozretie je v mojom prípade otázkou týždňa, nanajvýš dvoch. Tentokrát ale už v domácich podmienkach, aby som si mohol jednotlivé sekcie pretočiť a pozrieť i viackrát, aby mi skutočne nič neuniklo. Čiže suma sumárum, túto snímku považujem nepochybne za jednu z najlepších komédií, aké som za posledné roky mal možnosť vidieť. Kvalitatívne je podľa mňa ešte tak o level vyššie než jednotka (a rovnako tak než 22JS). Čiže v konečnom dôsledku rozhodne spokojnosť. 5/5 (21.07.2015) (menej) (viac)