13. komnata

Moderátorka polozabudnutej súťaže diskotékových videoklipov Eso bola hviezdou prvej česko-slovenskej súkromnej televízie NOVA. Žiaľ, jej sláva sa obmedzila na slovné ujúkanie pred a za pesničkami, pretože zvyšok jej života vyplnili drogy a vzťahové problémy, o čom priebežne informoval bulvár. Dokument len ilustruje titulky týchto článkov. Nič nové nepriniesol, s výnimkou objasnenia časti vzniku známeho pozdravu "bélo". Ide o parafrázu pokrikujúcich Talianov na Terezu Pergenrovú, počas návštev tejto blondíny na pražských popoludňajších diskotékach. Otázne však je, či program mohol vôbec niečo nové priniesť, pretože všetky náboje už dávno vystrieľal bulvár a obávam sa, že samotná Tereza Pergnerová nič myšlienkovo nové, podnetné alebo ani bulvárne už k dispozícii nemala a nemá. (10.04.2013)

"Tak málo je,málo je lásky" pobrukuje si spolu s Honzom Nedvědom verné publikum vzájomne sa milujúcich kotlíkárov okolo táborákov či na masových potlachoch od Porty až po Strahov. Aby si túto mantru potvrdil aj sám umelec, posťažuje sa, ako ho všetky bývalé nechali, lebo ho nechceli opečovávať. Lenže hop - nechali ho aj deti, roky bol pohádaný aj s bratom. Môže si hovoriť čo len chce, ale ak je na jednej strane len ON a na druhej tí, čo boli roky nejakú dobu s ním,asi nebude chyba len na strane tých druhých. Ale Honza má svoju pravdu a na svojej strane verné publikum, potvrdzujúce mu jeho videnie sveta. Ale nielen nedostatok lásky umelcovi prekáža. Posťažuje sa, že jeho exmanželky a potomkovia mu visia cez osem miliónov. 13. komnata sa snaží pôsobiť investigatívne, no neodhaľuje príliš veľa. Ukazuje folkáča, okolo ktorého musia byť všetci ticho (apaticky a akoby pod liekami pôsobiaca nemá partnerka Pavlínka), aby si vypočuli jeho piesne a videnie sveta a ukazuje i druhého Honzu - novinára Honzu Dědka, vďaka ktorému sa v dokumente okrem folku spomenie aj skupina Sex Pistols. 50% (07.01.2017)

Protialkoholický krátkometrážny dokument, súčasť širšie koncipovaného cyklu českej televízie. Tentoraz známa herečka otvorene hovorí o opíjaní sa do nemoty, excesoch, oknách. Alkohol jej slúžil ako liek na depresie, no nefungoval dlhodobo bez vedľajších negatívnych následkov (ako hovorí jeden z lekárov: „Alkohol je úžerník, ktorý pod prísľubom dobrých vecí vyžaduje po čase za ich poskytnutie neprimerané úroky.“), a skončila na psychiatrii. Holubová boj nevzdáva, 4 roky je bez chľastu, neužíva antidepresíva, aktívne sa zapája do práce v charite, pomáhajú tiež deti, cvičenie a prejav Winstona Churchilla. To všetko s vedomím, že čistejšie vedomie, nezastrené návykovou látkou poskytuje ostrejší pohľad na svet okolo. (02.02.2006)

"Pokuď jde o ten minulej režim, tak s nim bych řek, že jsem vyhrál. Pokuď jde o ten současnej režim, tak na rozdíl od toho minulýho, nemám nejmenší tušení jak by sa proti tomu dalo bojovat. Myslim, že ten pseudokapitalismus, ta globální nadvláda peněz a blbosti, ta pseudokultura těch takzvaných celebrit a tý obecný zhovadilosti útočí na všechny smysly kohokoliv. Nemůžu říct, že bych s tímhletím režimem prohrál, protože já s ním nebojuju, ale myslím, že on vyhrál nad náma nade všema.". Myslím, že k tomuto zhodnoteniu doby minulej a súčasnej, ktoré odznie v závere (inak skôr priemerného, narýchlo spichnutého dokumentu), od človeka, ktorý za komunizmu nestratil xicht, za vyjadrenie názoru si odsedel vyše osem rokov väzenia a prirodzenosť si zachoval doteraz, nemám čo dodať. (09.05.2008)

Žiadna 13. komnata sa neotvorila, napriek sľubu v názve. Naopak vošlo sa do dverí dokonale prechodených a známych: spisovateľkinými knihami, desiatkami rozhovorov pre rôzne magazíny a slávou budovanou cez bulvárne jednohubky (pózovanie pre Jana Saudka). Každý, kto si prečítal prvých 50 strán jej knihy "Denník šialenej manželky" si pozretím tejto relácie len zdupľoval už načítané. Bieda. (12.09.2013)

Jana Kratochvílová a jej nezameniteľný hlas v spojení s hudbou vytvárali piesne, kvalitatívne vysoko prečnievajúce nad českými, mediálne prepieranými diskohitmi. Išlo o veľmi príjemné osvieženie zatuchnutých vôd českej populárnej hudby v časoch normalizácie. Po emigrácii sa za jej menom zatvorila voda, a keď po osemdesiatom deviatom ohlásila nové koncerty, pamätníci čakali pesničky ako Copánky a v Stínu kapradiny. Dočkali sa však experimentálneho nerytmického rockového hučania, miesto lahodného spevu mumlavých škrekov od speváčky oblečenej v čomsi, čo pripomínalo skôr marťanský odev. Pamätníci, naladení na úplne iný typ hudby, šokovaní predvedeným repertoárom s hrôzou doširoka otvorenými očami neveriacky krútili hlavami a opúšťali koncert po pár pesničkách. Odvtedy Jana niekoľkokrát zmenila štýl, naladila sa na anjelskú nôtu (textami) a od divokých experimentov prešla k uhladenejším a melodickejším (i keď stále dostatočne tvrdým) polohám. Excentrické správanie, oblečenie a názory jej ostali. A prečo to tu všetko vypisujem? Pretože hoci Kratochvílka pôsobila aj tomto dokumente značne uletene, jej výpoveď bola až nezvyčajne normálna, umiernená & úprimná. Zopár slov jej stoického partnera Jiřího Hrubeša (ex bubeník Pražského výběru) nenápadne potrdilo to, čo som si celý čas myslel: že celá tá uletenosť speváčky je len obranou hypercitlivej, nežnej a trochu smutnej ženy pred nepriateľsky naladeným vonkajším mediálnym svetom, ktorý by ju v prípade "znormálnenia" dávno zožral. (13.03.2008)

Píšem komentár k nevidenému. Pretože niekedy si film dokážem predstaviť na základe vopred poznaného. Často sa to týka seriálových epizód, kde aj užívatelia čsfd na základe zhliadnutého fragmentu zhodnotia celok. Niekoľko častí "13. komnaty" som odsledoval, jednu i s Rauvolfom-moderátorom. Kocábovu hudbu mám rád, Pražský výběr, samostatné projekty aj Pražský výběr II. Melódie a spev dcéry Natálie ma neoslovili - chýba mi v nich naliehavosť, výraz a pocitovo zrozumiteľná výpoveď. Siahol som teda po jej knižke Schola alternativa. A niekoľko pŕhlivých vriedkov z tejto pubertálnej nočnej mory mám na rukách dodnes. Zvládol som max. 20 strán. A povedal si: "Toto nie!". Odvtedy sa - kvôli zachovaniu akých-takých myšlienkových pochodov - tvorbe tejto kreatívnej mladej dámy vyhýbam. Až dodnes, keď som náhodou zabrúsil na profil ďalšieho z dielov nekonečného seriálu o utrpení cz celebrít z oblasti populárnej kultúry. A prečítal obsah. Stačilo. Ďakujem. Neprosím. (07.10.2008)

2 ** za (pre mňa prevratné) info, že hit Holky z naší školky bola prvá pesnička s prvkami techna v Československu. Inak platí, že tento nekonečný seriál nešťastí mediálne známych osôb je - až na výnimky - narýchlo spichnutou strihovou rozprávačkou danej osoby a okolo zainteresovaných. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že jednou z hlavných pohnútok vzniku bolo ukolísať divácku obec žalobnými správami o ťažkej osobnej histórii popkultúrne dobových idolov. Tak aby im nik nezávidel, pretože v podstate žijú v rovnakých sračkách ako každý druhý. Ak to naozaj pomôže znížiť mieru závistlivosti (o čom pochybujem), tak fajn. Ale aj tak: povýšenie samoľúbej sebaľútosti na dokument typu: "v miere strádaní sme si všetci rovní" je dosť silná káva. Ach, jaj! (13.06.2008)

Epilepsia je veľmi nepríjemná záležitosť. Postihnutý nikdy nevie kedy udrie. Vždy mi bolo ľudí, čo som videl náhle odpadnúť v električkách, ľúto. Po podaní prvej pomoci a prebratí sa vždy ospravedlňovali. Ako by za to mohli. S Daliborom Gondíkom tiež súcitím v tomto zmysle. Inak štandardná trinásta komnata, tentoraz v hlavnej úlohe s niekým, koho som za nejakú významnú kultúrnu osobnosť nikdy nepovažoval. (10.12.2017)