Nemoc tretej moci

Dokumentárne filmy režisérky Zuzany Piussi často odkrývajú (alebo aspoň zobrazujú) stav vecí verejných na Slovensku. Snímka z roku 2011 ponúka nahliadnutie na stav slovenského súdnictva pod taktovkou Štefana Harabina, zachytáva, ako sa poctivým sudcom (minimálne v čase vzniku dokumentu) hádzali polená pod nohy, a ako sudcovia, ktorí sa povyšovali nad zákon, často rozhodovali v niekoho prospech. Minutážou relatívne krátky, ale obsahovo dostatočne úderný dokumentárny film predstavuje jeden z mnohých kúskov skladačky, ktorý v konečnom dôsledku dopĺňa celkový obraz života a fungovania spoločnosti v krajine kdesi v strede Európy. Režisérka Zuzana Piussi dokáže v snímke svojím nepríjemne znejúcim hlasom klásť nepríjemné otázky a nebojí sa konfrontovať pochybné figúrky, ktoré si nikdy nemali obliecť sudcovský talár. Z obsahovej stránky zaujímavé a do veľkej miery znepokojujúce. Z filmárskeho hľadiska však dopláca snímka na "tradične" rozhádzanú dramaturgiu, ktorou je autorka známa aj v iných dielach, a miestami amatérskejšie pôsobiace spracovanie. Nemoc tretej moci takmer s istotou predstavuje iba malý výsek toho, čo sa roky dialo (a asi aj stále deje) v slovenskej justícii. Ak je možné vtesnať do ani nie hodinového dokumentárneho filmu toľko desivého a odpudivého materiálu, je ťažké a strašidelné predstaviť si skazenosť celej justičnej mašinérie. Česť poctivým výnimkám, tým sudcom, ktorí si svoju prácu robia zodpovedne, riadia sa zákonmi a nenechajú sa nikým a ničím ovplyvňovať. (27.11.2023)

Horšie ako úroveň slovenského súdnictva je úroveň tohto dokumentu. Mám pocit, že Zuzanka Piussi je režisérka na zakázku kresťanských pravičiarov a strašne mizerná. Už v druhom tzv. dokumente si podáva všetko a všetkých, len akosi spolok čo bol medzi rokmi 1998 až 2006 pri moci obchádza. Lipšic je asi jej miláčik. Ku všetkému dostal priestor sa vyjadriť ako tu tak aj v tzv. dokumente "Od Fica do Fica". (17.12.2012)

Myslím, že proti výtkám týkajícím se téměř amatérského zpracování a pokulhávající formy stojí prostý fakt, že mladé dokumentaristce hrozí za její dílo dva roky odnětí svobody. Objekt pozornosti tohoto dokumentu dal sám odpověď, zda je stav soudnictví (a demokracie) na Slovensku hodný kritiky, což je hodně eufemistické vyjádření. Je smutné konstatovat, že v dlouhodobém sváru o přirozenou podstatu člověka měl zřejmě pravdu Thomas Hobbes, když ve svém zásadním díle Leviathan píše o „přirozeném stavu“ před vznikem státu plném latentního násilí, kdy člověk je v podstatě zlý instinktivně se řídě heslem ,,člověk člověku vlkem". Slovenská politicko-mafiánská klika to aktualizovala - soudce soudci soudcem. Jeden z aktérů dokumentu říká, že podobné věci se dějí jen v bývalých postsovětských republikách a pak tedy u nich na Slovensku. Nenechme se mýlit - my tady v Česku na svou Zuzanu Piussi teprve čekáme... (31.12.2012)

Zuzana Piussi sa rozhodla k nebývalej odvahe a ponúkla autentický dokument o stave súdnictva na Slovensku. Jej zámer je chvályhodný, ale realizácia zostala na pol ceste. Podobný politický dokument si rozhodne zaslúži viacej objektivity a nielen sa čľapkať na hladine povrchnosti ( aj za cenu väčšej minutáže ). Lebo inak sa nedá nazvať istá tendenčnosť jej filmovej výpovede, nech je akokoľvek pravdivá. Toto je jediná slabina filmu, inak som spokojný. Režisérka pichla do osieho hniezda, respondentom dáva sugestívne otázky ( Máte strach ? ) a v mnohých prípadoch sa odpovede nedočká. V prevažnej väčšine sa zaoberá disciplinárnymi konaniami nepohodlných sudcov, ktoré sú akýmsi synonymom honu na čarodejnice. Stav justície na Slovensku je žalostný a preto sú podobné filmy veľmi dôležité. (01.11.2012)

Stotožňujem sa s názormi, ktoré hovoria o silnej téme a slabučkej úrovni spracovania. Veľa nového som sa nedozvedel, kauzy boli dávnejšie mediálne preprané, vrátane analýz o katastrofe súdnictva. Dokument len ilustroval túto biedu. Súdnictvo je také, aké sú jeho základy - boľševickí prospechári sa zmenili, často prostredníctvom rodinných väzieb typu otec-sudca, syn -sudca, na kapitalistických mamonárov. Hádam preto mi nebol ani jeden z vystupujúcich sudkýň a sudcov sympatický - takmer všetci (s výnimkou ex sudcu na chalupe), spolu s arogantnými politikmi pôsobili ako banda odľudštených, peňazibažných démonov. Tieto karikatúry človečenstva sa len navonok mediálne bijú na piesočku moci pod zástavou: "Ja som ten spravodlivejší, to tí druhí sú bakaní!"( a je úplne jedno či je to sudca A, B, C, alebo politici ako napr. Lipšic, Mečiar, Fico, Žitňanská). Pritom sú všetci plus mínus rovnakí. Nemám v úmysle ich meniť, len poradiť liečbu nemoci spomenutej v názve filmu: tabletku cyankáli. A nie jednu - jeden kýbeľ. (17.12.2012)