Svatyně

je málo hororov pri ktorých máte skutočný strach. k tým málo vyvoleným dielam patria hlavne talianske gore krváky. svatyňa neovplýva nejako zvlášť prepracovaným scenárom, ale svojou atmosférou vás totálne dostane. skutočne ide o mrazivý zážitok. tento film nedokážem sledovať sám a už vôbec nie v noci! tu je komentar ktory som pisal pre zine hyberned childrens dreams: V minulých číslach som písal o hororoch, ktoré útočia skôr na vašu bránicu, než nervovú sústavu a zákutia v mozgu, ktoré majú vo vás vyvolať strach a pocit úzkosti. Tak som sa teda rozhodol, že vám tentokrát odporučím jedno z vrcholných (aspoň podľa mňa) diel hororového subžánru gore, aké kedy vzniklo a to krásny romantický filmík SVÄTYŇA. Na začiatku sa ocitám v nejakom13. či 14. storočí, keď sa o poriadok v krajine starali rytieri križiackeho rádu a že sa oň starali riadne. Po stretnutí so skupinkou ľudí, ktorí boli údajne posadnutí, pre istotu vypálili a vyvraždili (za doprovodu celkom sugestívnej psychodelickej hudby) ich celú dedinu no a mŕtve pozostatky nahádzali do hromadného hrobu a aby sa na všetko zabudlo, tak sa na tom mieste rozhodli postaviť kostol. Dejom sa presunieme do prítomnosti a tu sa končí všetka sranda (ako i nejaký náznak scénara). Od tejto chvíle sa film zameriava na viacero postav ako mladú reštaurátorku, jej mladého pomocníka, černošského kňaza, ktorý má problémy s latinčinou, či už na mladú dcéru kostolníka, ktorí majú jednu vec spoločnú, a to starý gotický kostol, ktorý sa začína prebúdzať k životu vďaka mŕtvym dušiam odpočívajúcim pod ním. Tak toto je stručný dej-nedej pravdepodobne jediného filmu, u ktorého (keď som úplne sám, je noc, búrka a nefunguje elektrina) mám dokonca nepríjemný pocit nervozity. prečo dej-nedej? Lebo v tomto talianskom gore skvoste sa nedeje nič, čo by pripomínalo nejakú výraznejšiu dejovú linku. Väčšinou tu ide o neuveriteľné psycho pasáže, akoby z nejakej nočnej mory, ktorá vás núti zobudiť sa. A to je práve dôvod, prečo tento film milujem, je to tá jeho nepríjemná snovosť a zvrátenosť, z ktorej vam na tele naskakuje husia koža. Výrazný podiel má na tom Soaviho réžia, ktorá správne dávkuje napätie a ako také pokojné pasáže, za výdatnej pomoci kamery, ktorá skvele zachycuje majestátnosť a záludnosť hlavnej postavy filmu - svätyne. Do povedomia sa vám iste zaryjú kakofonické tóny tak typické pre talianske horory (žiaľ mne sa hudba v talianskych hororoch začína zlievať do jedného celku, tak neviem, či by som ju dokázal počúvať i samostatne, ale do filmu sa hodí). Herci tu nie sú príliš výrazní a zaujímaví, lebo skôr, než si na niekoho zvyknete a než sa vám dokáže vryť do pamäti, tak zmizne zo scény (snáď až na mladú Asiu Argento, dcéru slávneho Daria). Hlavnú úlohu v tomto filme hrá atmosféra, ktorá je skutočne geniálna. A hlavne vďaka nej povžzujem svätyňu za jeden z naj hororov, aké som kedy videl a jeden z vrcholov talianskej gore tvorby. (23.03.2004)

Pri Soavim je to zložité. Respektíve sám si to robím zložitým kvôli kontextu, v ktorom ho vnímam. Filmy Cemetery Man a Deliria (podľa mňa jeho najlpšie) ho stavajú do pozície atypického hororového revizionistu. Filmy ako Svätyňa (alebo neskoršia Sekta) ho naopak ukazujú ako režiséra, ktorý vie skrátka poctivo napĺňať žáner a divácke očakávania. Svätyňa reprezentuje to lepšie z talianskeho horroru konca 80-tych rokov, je vťahujúca a veľmi atmosférická, Soaviho v prvom rade stále neopúšťa schopnosť budovať veľmi zapamätateľné obrazy a podmazávať snímku výborne padnúcim soundtrackom, ale naďalej budem stáť za jeho viac pravidlám sa vymykajúcimi filmami. Overall, vo Svätyni sa oplatí počkať na jedno z naj kinematografických vyobrazení satana. (31.10.2022)

Je až neskutočné, čo sa do filmu podarilo pretlačiť. Tajomstvá starých katedrál, mystiku, gotickú atmosféru, snovosť, ale aj neskutočné, stále geniálne masky, FX a gore. Prostredie a spracovanie berie dych. Hudba to všetko len podtrhuje. Wau, kde sa takéto veľké, ambiciózne talianske horory podeli? Masterpiece. (25.03.2021)

Soaviho horory z prelomu 80. a 90. rokov (Stage Fright, La Chiesa, La Setta a Dellamorte Dellamore) predstavujú posledné hodnotné výboje talianskej školy (M. Bava, L. Fulci, D. Argento, L. Bava a iní) a završujú jej úspešné obdobie. La Chiesa/ Svätyňa je démonický horor s charakteristickými znakmi pre tento žánrový typ. V expozícii filmu sú hrozné výjavy z dávnej minulosti a v nej má pôvod aj tajomné zlo, ktoré sa s odstupom času opäť prebúdza k životu. Staré klišé, klasický vzorec, ale Soavi ho dokáže predsa ozvláštniť. Pracuje s náznakmi, nie je popisný, ani príliš názorný. Ponúka často len morbídne detaily a ostatné ponecháva na predstavivosti diváka. Šikovne využíva prelínanie. Zábery na skratkovité gore scény strieda s pohľadmi na ženskú nahotu. V mrazivej atmosfére uprostred kulís gotickej katedrály pripravuje entré starodávneho zla a pritom nestráca zmysel pre humor. Soavi bol, na rozdiel od viacerých svojich krajanov, ktorí nakrúcali horory, naozaj talentovaný. Preto škoda, že sa jeho kariéra od polovice 90. rokov, po hororovom filme Dellamorte Dellamore, začala uberať smerom k televíznej tvorbe. (31.01.2010)

Brutální a atmosférické, jestli on to nebude italský horor. Historické entrée s teutonskými rytíři plné nemilosrdného násilí a krutosti, střih a dostáváme se do naší současnosti, kde se satanské mystérium velmi rychle dostává do popředí celého dění a nastává masakr. Kdo viděl Bavovy Demony nebude překvapen, byť Soavi přece jen se svými postavami alespoň zpočátku víc pracuje a zaujme i třeba přelévání významu mezi hlavními hrdiny. Zpočátku ústřední dvojice vědce a restaurátorky ustupuje do pozadí knězi a dceři kostelníka. Hádanky, tajemné mechanismy, ale i sny, halucinace , kruté způsoby smrti  a ďábel sám. Peklo přichází na Zemi... Po nějaké době mne milovaná Itálie opět velmi potěšila, díky Adaamosi! (15.10.2022)