Polnoc v Paríži

(TEXT OBSAHUJE SPOILERY)_______"No subject is terrible if the story is true, if the prose is clean and honest, and if it affirms courage and grace under pressure." Už viem čo spravím pri budúcej navšteve Paríža, opijem sa tak, že transport na hotel budú musieť predstavovať moje nohy a pred polnočnú pauzička na kamenných schodoch si isto doprajem tiež. Potom vintage kára na krajnici zastaví, ja usadnem a šup ho naprieč dejinami (umenia/umelcov). Veď kto by sa nechcel ožrat s Ernestom Hemingwayom a započúvať sa do jeho literárnych slov? Koho by nudilo robiť garde celebritnému páriku spisovateľov Francisovi a Zelde Fitzgeraldovým na vyhlásených tancovačkách? Komu by sa priečilo dávať podnety legendárnym španielskym surrealistom Luisovi Buňueulovi či Salvadorovi Dalímu? Čo by sa v jedincovi udialo ak by podkutá poetka/spisovateľka/zberateľka Gertrude Stein chcela prečítať jeho (ešte nevydanú) knihu a neskôr ho počastovala pozitívnou kritikou? Hm, zdraviť Piccassa, Gauguina, Degasa? No a randiť so šarmantnou a koketnou Adrianou, milenkou Pabla? Pochybujem, keby túto možnosť niekto mal, tak by si ju ujsť nijako nenechal. Máme tu však aj niekoho, kto sa tohto dobrudružstva nedávno zúčastnil. Owen Wilson ako Gil (čo do akcentu a gestikulácie = verná kópia W.A.) dokazuje, že žiť (s) minulosťou sa naozaj dá, ale len dovtedy kým opadne prvotný omam z nepoznaného a nastane racionálne prebudenie: "súčasnosť neznamená to najhoršie východisko ako si niekedy namyšľame." Zlatý vek je ten v ktorom žijeme, ten ktorý nám umožňuje realizovať/využívať naše sny, predstavy, výzvy. Záleží však na tom, či sme nažhavení naše túžby reálne napĺňať (prípadne o ne aspoň tvrdo bojovať) alebo ich pojmeme iba ako pasívny chtíč pomaly pochovávaný v ambicióznych výhliadkach a budeme ich neustále odsúvať. Podpora od bližného svojho, socio-kultúrne zázemie, štastena, drina, pohoda - tieto aspekty ovplyvňujú naše smerovanie a pre ich uplatnenie platí: "nesnažme sa robiť neuvážené rozhodnutia, buďme pripravený/otvorený a kráčajme šťastiu naproti."_______Ak niekto tvrdí, že W. A. toči po 30x ten istý film, tak sa nemôže viacej mýliť. On totižto plus-mínus po 30x pracuje s tými istými ideami, ale od počiatku pôsobnosti takmer vždy s iným vyznením, v tristorakých kontextoch, s odlišnou škálou beťárskych narážok a keď už vykráda sám seba, tak to praktizuje s gráciou, ktorá zabezpečuje, že jeho self-copying nebolí ako päsť na oko. "Midnight in Paris" patrí medzi ďalšie tzv. "dovolenkové laskominy", zaraďuje sa po boku barcelónskych, londýnskych mísií, ktorými W.A. permanentne ubezpečuje, že mnou skomolené motto "na starobu na žebrotu" preňho neplatí a plniť priania svojich fandov mu stále lahodí. Aj v Pariži sa mu darí nasadiť onen hrejivý, kultivovaný a docela aj usmievavý (ono, už to neni, čo to bývalo) kabát ukrývajúci vábivé lokácie mesta lásky na začiatku 20. i 21. storočia, ktoré hostia vážených hostí hovoriacich o vážnych, ale aj neviazaných veciach._______Woody Allen zas raz (i keď nie naplno) boduje, vyvoláva závislosť a ja som závislý. Čo najskôr chcem drogu s názvom "To Rome with love", uspokojí ma? Kto vie, isté je však jedno - ak prežijem, tak ju užijem. (30.09.2011) (menej) (viac)