Polčas rozpadu

Ech, tá stará dobrá dekadentná a utrápená stredná trieda Slovenska! Aká je len búrlivá a živelná vo svojom prázdnom zúfalstve a permanentnej kríze a pritom taká obmedzená a hlúpučká! Och, ten zradný Chtíč, čo ľuďom rozvracia životy a zároveň im jediný dáva zmysel! Ach, ten prekliaty Osud, ktorý nám nedopraješ šťastia v priepastiach samoty! A ty, Mladosť, krásna ilúzia, taká neodolateľná v očiach starších, a u mladých nenaplnený mýtus nepatriaci nikomu! Pekelné Pokušenie, čo sa skrývaš na samom dne ľudských sŕdc a neprestaneš striehnuť na potenciálne obete! Láska, chiméra čo večne unikáš.... ale dosť bolo poézie, kurva, na programe sú starosti z bezstarostnosti a poriadna trtkačka! ___ Iným slovom - VZŤAHY. Náplň filmu je vyslovene seriálová, presne to, čo sa skloňuje a dookola prepiera vo všetkých tých žuvačkových telenovelách domácej televíznej produkcie, stelesňujúca všetko to, čo sa na Slovensku akosi považuje za "kultúru". V porovnaní s nimi ide ale ďalej a dôslednejšie, scenár je uvedomelý a jasne vie, čo chce povedať a forma je vynikajca. POLČAS ROZPADU bol prvý slovenský film, ktorý som videl v kine a zároveň prvý z tejto novodobej konjunktúry, čo ma nesral od prvého okamihu absolútnou neprofesionalitou, príšernou remeselnou stránkou a panákovitým herectvom. A nakoľko od tej spomínanej slovenskej "kultúry" obvykle utekám, ako sa len dá, raz za čas dokáže aj taká trochu trápna, trochu depresívne vyprázdnená a trochu fatalistická vzťahovka zaujať. Zostala mi v pamäti aj po rokoch a ani opätovné pozretie neznížilo jej dojem. Prečo? Zaznel tu kdesi chytrý názor, že filmy o kríze stredného veku môžu zaujať iba ľudí v kríze stredného veku. Vzhľadom k tomu, že ňou trpím asi od dvanástich, ale pritom som si stále nevyriešil ani pubertálne nejasnosti, som zrejme ideálny kandidát na diváka, keďže sa mi ľahko stotožňuje s oboma stranami príbehu. ___ komplexnejšie nahliadané, ponúka sa otázka, či sme my - Slováci skutočne tak melancholickí a svoje každodenné zúfalstvá schopní riešiť len chľastom a šukačkou (prípadne natáčaním filmov a škrabaním kníh = tvorbou "kultúry" o nich ), ako naznačuje naša súčasná audiovizuálna tvorba? Asi nie, ale zrejme sme trochu obmedzení, závistliví a pritom nafúkaní a hrajúci sa na svetových. A to sa odráža v tých "moderných" filmoch a knihách a spätne to formuje značnú časť populácie do ešte väčšej debility. Avšak! - Hocijaká téma sa dá znázorniť nespočetným množstvom spôsobov a pri porovnaní POLČASU ROZPADU s ostatnou slovenskou produkciou posledných rokov, z ktorej som časť videl, trpel pri nej a hanbil sa za ten primitivizmus, z toho vychádza ako ucelené a jasné dielo. Prenasledovaná Arménka a metač granátov, hoci sú tam zjavne navyše, slušne kontrastujú s utrasenou prázdnotou a banálnym trápením ostatného a dodávajú filmu punc presahu a spoločenskej zodpovednosti, že sa neriešia len súkromie a egá dobre situovaných buržujov. Výbušný záver je navyše, evidentne riadený túžbou šokovať, ale pridáva lesk osudovosti, ktorý spätne osvetľuje udalosti, ktoré by inak boli tak trochu triviálne. Pretože veď, čo keby všetky tie zážitky z dneška boli posledné...? Aby sme si uvedomili, že práve tie veci, ktoré sa všeobecne označia za „banalitu“ majú pre jednotlivca zásadný, až životný význam, vyťahujú nás zo zameniteľnosti jedného z druhým a vlastne robia zo života zázrak - pričom ktorákoľvek z nich môže byť najlepšia, taká, čo sa už nikdy nezopakuje, posledná. ____ Takže - z môjho pohľadu - konečne tu máme na otrepané a devalvované témy konzistentný a účinný príbeh, konečne našli slovenskí herci pred kamerou svoju prirodzenosť a konečne našiel slovenský film vo svojej tradičnej téme formálne dobrú podobu. Ak by mal byť POLČAS ROZPADU časťou začiatku životaschopnej znovuzrodenej slovenskej kinematografie, nemám s ním najmenší problém. Ale nemal by som ho ostatne ani v inom prípade - jeho provinčne-malomeštiacky charakter dobre vystihuje našu povahu a súčasnosť. Koniec-koncov - tým, že mi sadol, a že ma oslovil - v podstate aj moju samotnú. (26.09.2008) (menej) (viac)