Obsahy(2)
Slovenský televízny film, adaptácia novely Ladislava Ťažkého z obdobia SNP. Portrét štvorice partizánov, ktorá sa snaží priniesť do hôr zbrane. Počas, na prvý pohľad pokojnej noci, ich však v chalupe objavia Nemci. Všetky odohrávajúce sa udalosti komentuje hlavný hrdina - samozvaný veliteľ partizánskej skupiny. (RTVS)
Recenzie (10)
Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie. Ten hurónsky smiech pred koncom bol zvláštny, ale asi patril k tej psychológii, ktorú nie vždy pochopím. Nebyť toho neuveriteľne nudného úvodu, mohol to byť aspoň priemerný psychologický film. Vnútorný hlas veliteľa drevorubačov prednáša zaujímavé myšlienky, určite viac ako je ostatných dialógov dohromady. –––– Čo sme? Drevorubači? Partizáni? Nezmysel. Odsúdenci na smrť. ()
Zvláštní název a zvláštní film. První půl hodina je poměrně nudná, až do setkání s Němci. Také dosud jediná skutečně záporná role Jiřího Valy, kterou jsem viděla, což pro mne bylo poněkud nezvyklé. Absurdita války je znázorněna opravdu dobře, klidné popíjení čaje je v kontrastu se závěrečnou scénou, a film v divákovi zanechá pocit marnosti a nesmyslnosti toho všeho. Problém je tak trochu zpracování. Vnitřní monology jsou zajímavý prvek, který může film oživit, ale nesmí ho být příliš, což je, bohužel, tento případ. Není to ve výsledku špatný film, má vcelku originální námět, i herecké výkony jsou dobré, ale zároveň snímek není příliš záživný a není ani nijak strhující. ()
Nezvykle pojatý, ale přesně vystihující pohled na časy zoufalých činů, strachu a nadvlády toho, kdo drží zbraň. Zbraň je zde takovou ústřední postavou, jež si pohrává s těmi, kteří jsou prozatím naživu. "Velitel" přeživších si velmi dobře uvědomuje svou pomíjivost a také fakt, že vlci se již blíží a bude potřeba je přivítat, nic neříká nahlas, jen to, co je třeba. Příběh samozvaných partyzánů či dřevorubců? Hlavně obětí svého osudu. Další nenápadný TV film, jenž strká do kapsy některé celovečerní pokusy o zachycení atmosféry 2.sv. války. ()
Zopár zablúdených vojakov nemeckého Wehrmachtu sa príde zohriať do horskej chatky. Rovno k slovenským partizánom. Fú. Pekne zvláštny, jednoduchý, ale celkom originálny film. Vidíme niekoľko postáv brodiacich sa snehom kamsi do hôr, počujeme ukrutnú fujavicu a počujeme aj myšlienky hlavnej postavy, ktorá toho veľa nenahovorí, zato bohato rozmýšľa. Hudba ako z Hitchcockovho hororu, nesmierne sa tu hodí. Paráda. K tomu všadeprítomný strach a pesimizmus, čo presne vystihlo dobu. ...a taký neznámy, malý, prachom zapadnutý film. 70% ()
Skvelý film z obdobia SNP s neskutočne tiesnivou a znepokojivou atmosférou a náročným psychickým dopadom na diváka. Výrazný naturalizmus rozhodne nesadne každému. Ostatne, už názov je (v dobrom) šialený. Zjavne si tvorcovia robili tak trochu čo chceli bez ohľadu na diváka a na to, čo si o tom pomyslí. Od prvých sekúnd je atmosféra strhujúca: krásna, ale absolútne vražedná mrazivá slovenská zimná príroda, tony naváľaného snehu, čo dnes považujeme temer za sci-fi a neustále hučí (prípadne skučí, narieka a trýznivo plače) meluzína. Podprahovo to má silný dopad na divákovu dušu. Po kastingovej stránke máme dočinenia s komorným projektom, všehovšudy je tu osem a pol herca, z toho väčšina sú štatisti. S dvoma výnimkami: Jozef Čierny a Jiří Vala. Predstavujú sa ako dvaja zrelí, skúsení muži na opačných stranách barikády. Čierneho bežný divák na vlastnú škodu pozná predovšetkým „len“ ako neodpúšťajúceho otca Štefana Kvietika z legendárneho Červeného vína, ale toto je dôkaz, že je to obrovská škoda, pretože toto bol jeden bravúrny „opravdivý“ herec. Vala si pre zmenu užíva nácka, ktorý možno nie je napokon až taký zlý. Alebo je? Filmu dominuje ako keby nekonečná (za mňa v dobrom) pasáž z vnútra chaty. Niektorí ju možno budú považovať za nerealistickú, ale niečo vám poviem. Keď končila druhá svetová, rodičia mojej babičky (samozrejme tajne, ako inak) dali kravu partizánom, aby v okolitých horách prežili zimu. Pochopiteľne sa okamžite našiel „správny“ Slovák, ktorý ich udal nacistom. Komando vtrhlo na ich statok a všetkých odviedli na splynovanie. V kuchyni sa práve nachádzala moja babička s mojím vtedy cca 4-ročným otcom. Do kuchyne vtrhol hlavný esesák. Keď ich zbadal, naznačil im, aby sa obaja okamžite schovali. Poslúchli ho a tak nacisti z gazdovstva odviedli „len“ zvyšok rodiny. Malo to dobrý koniec, previezli ich do „zberného“ tábora v Senici, kde spolu s ostatnými čakali na prevoze do koncentračného tábora, kde by zomreli. Kým ale k prevozu došlo, ubehlo toľko času, že vojna sa skončila a oni sa živí vrátili domov. A teraz mi povedzte, čo je dobro a čo zlo? „Pravý“ slovenský vlastenec zákerný udavač, kolaborant a zradca, ktorý neváhal „nepriamo“ vraždiť svojich vlastných a oproti nemu anonymný, mne navždy utajený „brutálny“ esesák, ktorý ktovie z akého dôvodu zachránil život mladej žene a jej dieťaťu. Toľko k „nerealistickej“ stránke tohto filmu (mať načítané historické knihy je pekné a spanilé, ale realita je vždy trochu iná). Jediné, čo by som mu vytkol, je divné finále, ktoré jednak nemá logiku (keď už to náckovia chceli od samého začiatku ukončiť tak, ako to ukončili po návrate, mohli to podľa mňa urobiť rovno počas danej noci) a jednak je príšerne natočené resp. zostrihané (spočiatku som vôbec nevedel, či sú obe skupiny na jednom a tom istom kopci). A možnože je dej predsa len príliš monotónny a atmosféra taká psycho, až občas jemne uspáva, na čom má podiel aj minimum dialógov (dokonca aj v relatívne ukacenaj pasáži z chaty väčšina viet zaznie ako vnútorný monológ). () (menej) (viac)