Piesočná žena

Počas dvoch hodín, a k tomu ešte takmer i 30 minút, extra (zhliadol som parádny, režisérsky zostrih o celkovej dĺžke 147 min.), som bol mimochodom, ako priam zasypaným, keďže som sa len prizeral - mimoriadne znepokojivým, avantgardným obrazom, kedy som zväčša pociťoval veľmi divný pocit popri svojich vnútorných myšlienkach, ktorých som sa vskutku asi nikdy poriadne nezbavil, a to skrátka akosi ani nebolo v priamom úmysle hlavného režiséra v podaní Hirošiho Tešigaharu, ktorý ma fantastickým spôsobom držal v neustálom napätí a v totálnom vypätí, za čo sa tiež môžem zrejme poďakovať i dvom ústredným protagonistom, a to z jednej strany Eidžimu Okadovi ako entomológovi, a zase na strane druhej i Kjóko Kišidovej, ako povedzme tej Piesočnej ženy, podľa ktorej je vlastne pomenovaný i tento „piesočný snímok” . • Totižto, práve v tomto nehostinnom prostredí, má hlavné slovo predovšetkým ten p-i-e-s-o-k, okolo ktorého sa to v podstate celé sype, vrátane tých „piesočných dún”, a to ani nehovoriac o tom samotnom „bode epicentra”, čo predstavuje ďalšia „piesočná diera” a do nej umiestnená daná chatrč, do ktorej sa nechala chytiť nasledujúca ľudská korisť, o čom sa môže hneď presvedčiť i sám divák, keď si čoskoro rýchlo uvedomí, v akej nezávideniahodnej situácii sa hlavná postava nachádza...? Čo myslíte, je tomu v skutočnosti tak? • Normálne by som povedal, že už úvodné titulky by si zaslúžili pochvalu samu o sebe, pretože mi ponúkli ideálnu možnosť, ako sa čo najlepšie nastaviť na vstrebanie tohto extrémne náročného počinu, ktorý sa jednoznačne s nikým nemazlí, až vám dopredu hovorím, zároveň vás i varujem, že toho piesku budete mať po vyše hlavy, pričom sa niektorým divákom z tohto „filmového zážitku” môže spraviť až tak nevoľno, že to budú chcieť čímsi narýchlo spláchnuť, tak je to strašne vyčerpávajúce, no, ale, či vonkoncom do konca vydržíte? • Jedná sa asi o takúto spleť konštelácií, čo sa teda týka toho, čomu by sa mal venovať tento pozoruhodný film: a). Spočiatku tu cítiť prítomnosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, ako vo filmoch pod taktovkou Ingmara Bergmana, ktoré tu budú napokon prevládať? b). Miestami som zas pozoroval klasický prístup, ako z väzenského ovzdušia, kedy postava pre zmenu špekulovala nad tým, ako „vziať nohy na plecia” . c). Taktiež niečo na spôsob drsnej reality šou: Kto prežije. d). Rovnako si vystačíme i s minimom priestoru, z čoho sa zvyčajne vytvára nadštandardná, minimalistická atmosféra, ktorá by sa dala doslova krájať, a súčasne sa do nej zakomponujú i dva ukážkové, herecké výkony, zväčša dominujúce pred kamerou Hirošiho Segawu, no občas sa do diania prikmotrili i antagonisti, ak ich tak mám vôbec nazvať, ktorí majú predsa trochu zvláštny zmysel pre humor... • Réžia je tou najsilnejšou stránkou, ktorej by ste mali venovať oveľa zvýšenú pozornosť + všetko, čo s ňou následne súvisí, čo som spomínal už o pár riadkov vyššie. A záver je snáď naprosto zahalený rúškom tajomstva. Vyskúšajte si tento „kinematografický klenot”, či vám napokon sadne, no nie je vhodný pre každého konzumenta?! (23.01.2023) (menej) (viac)