Ephemeris

Toto sa ešte asi ani nestalo, že by som v priebehu sledovania filmu zmenila jeho hodnotenie z upotených a trápnych dvoch hviezd (objektívne, prvá tretina si ani viac nezaslúži) až na finálnu plnú paľbu. A to ešte s následnou úvahou, či film nezaradiť do osobnej NAJ 10. Táto kanadská maliarka mi bola predtým úplne neznáma, teraz mi už jej najznámejší obraz Tri mačky zdobí pozadie počítačovej obrazovky. Čert to ber, možno je to fakt na úrovní mazaníc 5-ročného decka! Ale zároveň to v sebe má čosi, hm, čosi. Nesie to v sebe silnú pozitívnu kompenzáciu za to slzavé údolie, ktorým bol autorkin život.

Vo svojej podstate úplná šialenosť, ktorá však nemá ďaleko od geniality (napr. scéna rande s hluchonemým mužom). Hrdinku z ortodoxnej židovskej komunity tesne pred svadbou nechá snúbenec, ona však termín svadby nezruší a spoľahne sa na Všemohúceho, že jej nejakého ženícha dohodí. Na výčitky okolia, že je zahľadená len do seba, odpovedá vetou „svet bol stvorený pre mňa“. To bude isto nejaká múdrosť z Talmudu a pre budúcnosť si ju tu odkladám...

Tento štýl naivnej maľby mi veľa nehovorí, zato život gruzínskeho umelca bol nepochybne zaujímavý. Celý život trel biedu, chľastal podobne ako Toulouse-Lautrec a vymaľoval snáď všetky vinárne v Tbilisi. Disponujem dokonca informáciou, že na jeho obrazoch prevláda čierna farba preto, lebo mu ju zadarmo dávali výrobcovia rakiev. Veľa jeho obrazov je namaľovaných na vývesných ceduliach obchodov, takže spod maľby občas presvitá nejaký ten nápis typu "tabak" alebo "magazin". Toto poňatie je čisto umelecký film, veľké prázdne miestnosti, lyrika, sem-tam folklór. Nebolo to zlé, mohlo to byť lepšie.

Dedinka v údolí, borovička v žile, nečakajú nás veru idylické chvíle... Pecháčková zase raz po Jozefovi Makovi v roli írečitej slovenskej devy, ale vzhľadom na jej mentálne nastavenie jej to už vôbec nebaštím. Vizuálne veľmi presvedčivé dielo, zvukovo je to už horšie. Buď mám niečo s ušami, alebo herci nedokážu poriadne vyslovovať, alebo zvukár bol ušný sadista s dlhoročnou praxou... Mnohým dialógom sa vôbec nedalo rozumieť! V každom prípade, film zanechal hlboký dojem.

V komentároch rezonuje samozrejme šomranie ľudí, ktorí za jedinú zaujímavú možnosť na vycestovanie považujú Ibizu, Zakynthos alebo Slnečné pobrežie. Prehliadli ale asi fakt, že ústredná dvojica cielene aj tak do rizikovej časti Pakistanu nešla, iba sa tadiaľ vracala cestou z Indie. Ale keby tam aj išli cielene, tak čo. Pakistan a Afganistan sú krajiny s úžasnou kultúrou a prírodou, ktoré osobne mám veľmi vysoko v rebríčku potenciálnych destinácií. Ale čo sa filmu týka, tak je to predsa slabšie. Protagonisti extrémne nesympatickí (fakt sympatickejší boli ešte aj talibanci), ich rodičia detto a o švajčiarskych vyjednávačoch ani nehovoriac... Ale aspoň to relatívne plynulo odsýpalo, takže lepšie 3*.

Takáto posteľná scéna sa u štandardnej filmovej produkcie len tak nevidí. Takže po zrelej úvahe namiesto štyroch prihadzujem aj piatu ichtyosauriu lebku.

Pozdvihnime čašu samohonky na zdravie Ľjochu! Borca, ktorý si dokáže na prvý pokus zapamätať vetu "haista vittu", ale slovo "petroglyf" si nezapamätá, ani keď ho počuje dvadsať rázy. Čumieť spoza okna vlaku na brezové lesy sa naozaj bez stakančika v ruke nedá a ktovie, čo všetko sa z toho môže vyvinúť. Autori filmu to však vskutku nedotiahli, ostáva priveľa nezodpovedaných otázok. Hlavne, kto bola tá babuška z Petrozavodska so svojou mačkou...

V zaujímavostiach sa píše, že pre veľký záujem sa v kinách premietalo aj o tretej ráno. Tak k tomu len dodám, že vyjsť po tomto filme o šiestej ráno do ulíc Indie a vidieť prebúdzajúce sa kartónové krabice na uliciach, v parkoch a na nádražiach musel byť priam surealistický existenciálny zážitok. Ale vyjadrujem presvedčenie, že by to každopádne stálo za to! A takýto príbeh lásky nikde inde neuvidíte, to je zaručené!

Film z bavorských lesov, v ktorom sa nejedná o hľadanie wolpertingerov? No tak to je samozrejme zúfalá nuda... (že ste ešte nikdy nepočuli o wolpertingeroch?). Dobrý námet, ktorý zabíja mdlé prevedenie, echt. Lesná atmosféra ale zvládnutá dobre.

Psychológovia v rámci určitých cvičení dávajú subjektom otázku: "predstavte si nejakú stavbu". A je dokázané, že väčšina ľudí si pri tejto otázke automaticky vybaví Eiffelovu vežu. A toto je jej príbeh, príbeh jednej z najslávnejších stavieb v dejinách. Milovanej aj zatracovanej, nenávidenej (Guy de Maupassant s priateľmi zvykli piknikovať priamo pod ňou s argumentom, že to je jediné miesto, odkiaľ tú ohyzdnú vec nie je vidno). Ako tu už zaznelo mnohokrát, ak by sa film zaoberal len výstavbou a komplikáciami s ňou spojenými, bolo by hodnotenie lepšie. Tá romantická linka ma teda vôbec nezaujala a väčšinu času sa podvedomie zaoberalo výpočtami, koľko rokov mala Adrienne v roku 1860 a koľko v roku 1886.