Vrahovia sú medzi nami

Ako sa dostať z vnútornej krízy, keď ste boli svedkom vraždenia miliónov ľudí a vidíte, že ľudský život nemá pre iného človeka žiaden zmysel? Tak, že jeden zdanlivo bezvýznamný zachránite. Scéna, keď Dr. Mertens prvý krát hovorí Sussane, že ju miluje v Berlínskych ruinách by mohla byť ikonickou romantickou scénou dejín filmu, ak by tento malý skvost poznalo viacej ľudí. Áno, Vrahovia medzi nami čerpajú ako z talianskeho neorealizmu, tak zo svojej nemeckej expresionistickej tradície a táto štylizovaná vizuálna kombinácia je úchvatná. Film v priebehu deja prechádza pomaly od stále sa opakujúcich scén Mertensovho opileckého stavu k vážnym témam nemeckého besnenia a romantický charakter podtrhujú krásne husky oči Elly Burgmer. (24.11.2014)

Filmy natočené bezprostředně po události mají v sobě většinou něco naivního, ale současně autentického a něco autentického, které se zdá po čase být naivním. Na rozdíl od současných fimů z II. svět. války, které nejen rozmělňují a zpochybňují, ale přímo přepisují dějiny, je tento fim nikoli o "vrazích mezi námi" (tedy těch, kteří považují "výrobu helem z hrnců v době války a hrnců z helem v době míru" za přirozený a spořádaný chod věcí), ale o "citlivých lidech mezi námi", kteří sice odmítají spolu-vraždit, ale na chodu věcí se podílejí jen nepřímo. Dr. Hans Mertens sice nemůže hromadným popravám zabránit, ale také jeho snaha o prosazení spravelnosti ztoskotává na jeho vnitřní nemohoucnosti (tři snad upřímné, ale neúspěšní pokusy o zabití haptmana) a překotné a nadměrné citlivosti (během chvilky se pokusí o vraždu, provede tracheostomii a vyzná lásku). Nicméně vrahem není, ale není ani typickým Němcem (echter Deutsche). (12.12.2019)

Po prvých dvadsiatich minútach tušíte, kto akú rolu zohrá v príbehu a kam ten vygraduje, ale nepripúšťate si, že tak dobre hodnotená klasika by mohla byť tak priehľadná. A ona je. Navyše, ústredný vzťah Ona/On vykryštalizuje zrýchlene, z ničoho. Ale autentické kulisy rozbombardovaného Berlína sú silne atmosférické, a noirová čiernobiela forma parádna. (12.10.2016)

Film využíva expresionistické postupy tak populárne a úspešné v 20-tych rokoch v nemeckom filme počnúc ostrými uhlami kamery končiac využívaním tieňov. Ak sa do toho pridajú zábery rozbombardovaného Berlína, plných ruin a krýs, ale aj rozšafnej zábavy so snahou všetky problémy zahodiť za hlavu, je jednoznačné, že nepôjde len tak o obyčajný film. Wolfgang Staudte sa pustil do scenára s plnou vervou poukázať na nevysporiadanú spoločenskú situáciu po prehranej vojne, kde sa najvačší fašistickí gauneri veľmi rýchlo otriasli a začali si budovať hospodársku a ekonomickú moc. Hlavný hrdina doktor Mertens je opilec, ktorý si nesie svoju traumu z vojny a je vlastne akýmsi pojítkom medzi minulosťou a budúcnosťou. Snímok sa nevyvaruje skratkovitosťou, ani určitou naivitou, ale neustálym zobrazovaním vtedajšej surovej reality v kontraste so začínajúcou láskou je veľmi pôsobivý a určite patrí k tomu najlepšiemu, čo sa v daných povojnových rokoch natočilo. (19.02.2014)

Od Wolfganga Staudteho som v detstve videl Malého Muka a neskôr Ruže pre štátneho zástupcu. Práve dopozeraný film je cenný tým, že už rok po skončení vojny sa zaoberá traumami, ktoré pretrvávajú aj v mierovej dobe. Filmársky (najmä spôsobom snímania) mi pripomína filmy z tridsiatych rokov, myšlienkovo je poplatný minimálnym časovým odstupom od vojny. Na druhej strane bolo pôsobivé vidieť autentické obrázky vojnou zničeného mesta a život jeho obyvateľov. Aj keď vyrovnávanie sa s pocitom viny bolo schematicky a aj naivne podané, bolo racionálnejšou cestou k morálnej očiste, ako nahradenie splynovaných Židov moslimami, ako sa to deje v súčasnosti. (05.07.2016)