Rukopis nájdený v Zaragoze

Nie, nepochopil som to. Ale aj hlavná postava príbehu hovorí niečo v tom zmysle, že kto sa v tom všetkom má vyznať. Som vlastne v jeho pozícii ako divák, on ako poslucháč historiek ostatných. Ale nespochybňujem zábavnosť filmu, krásne poľské herečky a aj fakt, že ak by som si robil graf a zapisoval mená, všetko by do seba krásne zapadlo. Navyše dĺžka filmu nie je prekážkou, jeho rozdelenie na dve polovice má svoje opodstatnenie. Zaujímalo by ma, ako vyzerá jeho skrátená verzia a či je prehľadnejšia, alebo naopak zmysel strihom stráca. Asi sa k filmu niekedy vrátim s ceruzkou a papierom v ruke. možno by ale nebolo od veci si zohnať predlohu. (18.03.2015)

Bývaly doby, kdy jsem na tří až čtyř hodinové filmy koukal neustále. Dnes k takto dlouhému filmu sáhnu sporadicky. Je téměř nemožné si najít tolik času a vychutnat si takto dlouhý snímek v celku. Koukal jsem na to tedy s přestávkami možná čtyři a půl hodiny. Snímek byl hodně zvláštní, rozkouskovaný styl vyprávění nebyl nijak zmatený a dalo se v tom orientovat, ale pořád jsem čekal a čekal, co z toho vyleze a závěr mě tak nějak zklamal. Místy hodně zábavné, místy trochu dost rozvláčné, jako celek mě to příliš neuchvátilo, ale zase jsem rád, že jsem to viděl. (03.11.2019)

Poľský historický film mal svoju silnú pozíciu a dokázal ponúknuť divákovi mnohokrát nevšedný zážitok. V tomto prípade zaexperimentoval a výsledok je podľa mojho názoru polovičný. Podstata príbehu sa časom stráca, nedokážu mu pomáhať ani dobrá výprava a kombinácia fantasy s komickými prvkami. Ako satira na ľudské slabosti však funguje. (05.10.2014)

„Frasquetta rozprávala svoju príhodu Busquerosovi, ten potom Lopezovi Soarezovi, ktorý ju zase rozprával seňorovi Avadorovi,” - z toho sa človek môže zblázniť, -  „všetky tie príhody začínajú prosto a poslucháč očakáva, že bude skoro koniec - lenže jedna historka plodí druhú a z nej vychádza tretia, niečo na spôsob veličín, ktoré možno deliť donekonečna.” • Áno, vskutku je to presne tak, a inak to už zrejme byť ani asi vôbec nemôže, keďže autor románovej predlohy - Rukopisu nájdeného v Zaragoze - Jan Potocki; ho jednak zverejnil už v roku 1805, a jednak ho zase i pomerne dosť šikovne obalil akousi »mnohovrstvovou fóliou« naprieč celým týmto, mimoriadne zdĺhavým, popretkávaným rozprávaním, ktorú najprv naprosto horlivý čitateľ, a až následne potom i celkom nedočkavý divák - postupne rozbaľoval, ako nejakú c-i-b-u-ľ-u, aby v podstate práve vďaka tomu mohol prísť postupne až kamsi na začiatok; alebo na „koniec začiatku a začiatok konca?” • Je to vlastne konkrétny «príbeh v príbehu,» etapovo aplikovaný i o akési ďalšie [mini]príbehy v ústrednej d-e-j-o-v-e-j štruktúre, a to konkrétne v samotnej nadväznosti na divoké eskapády hlavnej postavy - seňora Alfonsa van Wordena - šľachtica a kapitána galonskej gardy vo fascinujúcom stvárnení „poľským Jamesom Deanom,” čiže Zbigniewom Cybulskim, kde sa to mimochodom počas tohto, jednako však i trocha dlhšieho, filmového skotačenia, len tak akosi extra zvlášť zase hemžilo čo najrôznejšími, scenáristickými nápadmi, a k tomu azda i najšpecifickejšími výmyslami od výmyslu sveta, aké režisér W. J. Has - dokázal čo úplne najviac vyťažiť zo svojej vizuálnej vízie, a čuduj sa svete; že som z toho celého jeho rozsahu napokon nemal hlavu, ako dajaký jeleň, i keď musím súčasne rovnako podotknúť, že najlepšie by pasovalo absolvovať nasledujúcu projekciu v čo najkratšom časovom úseku - trebárs v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch - pre lepšie ukotvenie a pochopenie príslušného titulu • Evokuje mi to taktiež i poľskú variáciu na „Dobrodružstvá baróna Prášila, ” na čo som si takmer ihneď spomenul počas sledovania daných dobrodružstiev hlavného hrdinu na kľukatej ceste do Madridu, a ktorý sa nie kompletne vždy - objavil v každej jednej príhode, aká sa mi ponúkala s tým dôvetkom, že tento čiernobiely, umeleckým spôsobom ladený titul - zároveň obsahoval i »pointu v pointe,« čo ešte priam prehĺbilo celkový divácky zážitok, ktorý ale automaticky nie je hneď určený pre každého jedného diváka → najskôr si to v celom svojom ponímaní vyžaduje čo najnáročnejšieho pozorovateľa. ← Magický realizmus v čo najčistejšej podobe ma napadá okrem toho doplniť na samotné ukončenie recenzie, vrátane i vydareného kinematografického diela, čo by malo teda publikum od danej veci hádam dopredu očakávať. (01.05.2024)

Tříhodinový historický snímek s prvky surrealismu, příběh o cestách velitele gard Alfonse van Wordena španělskými prériemi. Film unáší svou atmosférou na pomezí snu a reality a rozsáhlostí s několika příběhovými liniemi. V druhé části se film vyprávěním hrdinů rozvětví až v pětinásobných flashbacích, které se navzájem střídají a doplňují, až splynou samy do sebe. Luis Buñuel, který je známý tím, že málokdy viděl jeden film vícekrát, údajně shlédl Rukopis hned třikrát. Mezi další obdivovatele patří Francis Ford Coppola, Martin Scorsese a především David Lynch. Nezbývá, než tento snímek doporučit každému, kdo nemusí mít všechno naservírováno přímo na talíři, ale kdo se rád v budoucnu na film podívá znovu. (03.01.2010)