MM_Ramone

Uviaznutie v čase, neustále opakovanie tej istej udalosti, časopriestorové zacyklenie bez možnosti posunutia sa vpred, je pre mňa hodne lákavý námet. Takže, keď som zhliadol americký snímok "Všetko najhoršie" (Happy Death Day) z roku 2017, tak som sa pri ňom dobre pobavil. Obzvlášť, keď bol natočený vo forme teenagerského slasher horroru. Dal som mu tri hviezdičky. O dva roky neskôr, v roku 2019, bolo vyprodukované pokračovanie "Všetko najhoršie 2" (Happy Death Day 2U). Druhý diel plynule nadväzuje na pôvodný film. Osud postáv z jedničky sa ďalej rozvíja a všetko sa to ešte viacej komplikuje. Je to v rovnakej hereckej zostave a pod rovnakou režisérskou taktovkou Christophera Landona. Tento krát sa to však posunulo od slasher horroru skôr do mierne komického sci-fi thrilleru. Ale prekvapivo mi to vôbec nevadilo. Bavil som sa tak isto ako pri prvej časti. ***

No ja na to eben. Tak toto bola teda ale poriadna ebenovina. Traja bratia Jebenovci, och joj pardón, bratia Ebenovci, v roku 2004 spolu naspievali song "Ja na tom dělám". Textovo je to zábavné, skoro tak trocha punkové, ale hudobne je to neznesiteľne afektované ako herecký prejav pána Mareka Jebena, ale no tak kurva sorry, Ebena. Ja to eben. Kryštof Eben, David Eben, Marek Eben, ja to jebem. Nie, nie neeben, já na tom dělám. Pracujem na tom, aby som dokázal stráviť túto pieseň týchto troch podivínskych bratov Ebenovcov. Dělám aj na tom, aby som sa dokázal pobaviť i pri oficiálnom videoklipe, ktorý bol k tomuto songu vyprodukovaný. Ja na tom makám. Už na tom dělám třetí den a ono ne a ne a ne. Já na tom dělám, já na tom makám, už na tom sedím přes týden a ono ne a ne a ne. Ja na to teda fakt už eben. **

Nikdy som si nevedel obľúbiť postavičku malej, oživlej, drevenej bábky. Neposlušný, hyperaktívny "Pinocchio", ktorého vyrezal opustený starec Geppetto, ma nedokázal dostať na svoju stranu. Po dlhých rokoch som si pár časťami pripomenul japonské seriálové spracovanie tejto klasickej rozprávky talianskeho spisovateľa Carla Collodiho (vlastným menom Carlo Lorenzini; 24.11.1826 - 26.10.1890). To stačilo na to, aby to utvrdilo vo mne mlhavé spomienky z detstva. Svoj názor som nezmenil. Príbeh ma nezaujal a animácie sa mi zdali strohé, trhané, nepekné. Režisérmi projektu "Pinocchio jori Piccolino no bóken" z roku 1976 sú Hiroši Saitó, Šigeo Kóši a Masaharu Endó. Hudbu k českej verzii zložil Karel Svoboda. **

Áno je pravda, že tento snímok, ktorý natočil v roku 1951 režisér Martin Frič, je do značnej miery kontroverzný. Niektorí ho vynášajú do nebies a iní ho doslova neznášajú. Ja som tak niekde uprostred. Páči sa mi to mystické tajomno okolo pražského Golema a na druhej strane ma nesmierne znechucuje tá do očibijúca socialistická agitácia oslavujúca kolektívnu prácu a radosť z výhliadok na lepšie zajtrajšky. Čo sa týka filmárčiny a hereckých výkonov, tak je to na veľmi vysokej úrovni, obzvlášť keď zvážim dobu vzniku a politické pomery, ktoré vtedy v Československu panovali. Je tam však aj hodne malých detailov, ktoré mi dosť vadia. Takže ja prorežimovej, budovateľskej rozprávke "Cisárov pekár a pekárov cisár" viac ako tri hviezdičky dať nemôžem. ***

V roku 1962 natočil americký režisér a scenárista Roger Corman svoj v poradí tretí film, pri ktorom sa nechal voľne inšpirovať literárnou predlohou spisovateľa Edgara Allana Poea. Jedná sa o poviedku "Predčasný pohreb" (The Premature Burial), ktorá vyšla v roku 1844. Roger Corman ju spracoval do podoby rovnomenného osemdesiat minútového gotického horroru. Výborne v ňom zachytil paranoidný strach hlavného hrdinu z dedičnej choroby a možnosti pochovania zaživa. Má to skvelú temnú atmosféru. Hustá, plazivá hmla, nočné búrky, starý cintorín, hrobka, uschnuté stromy, starobylé sídlo uprostred močiarov. To všetko majstrovsky podfarbené pochmúrnou hudbou Rolanda Steina. Parádna gotická filmová klasika. ****

Verte či neverte, ale film "Celebrity" je jediným snímkom z dieľne toho svetoznámeho, slávneho, oscarmi ovešaného režiséra Woodyho Allena, ktorý som zhliadol. Pozrel som si ho už v dobe jeho vzniku, teda v roku 1998, a bol som z toho rozčarovaný a pravdupovediac aj hodne sklamaný. Pýtal som sa, že kde je tá toľko ospevovaná Allenova filmárska genialita. Mňa to nudilo, nebavilo a vôbec ničím nenadchlo. Po štvrť storočí som si tento titul kukol znova. Hovorím si, že už som dospelejší, skúsenejší, a tak nejak filmovo ostrieľanejší. No a aký som mal z toho pocit? Taký istý ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Nudilo ma to, nebavilo ma to a ničím neoslovilo. Takže nechávam pôvodné hodnotenie a s veľkou pravdepodobnosťou zostanú "Celebrity" jediným filmom Woodyho Allena, ktorý som si pozrel. Jeho ďalšie diela ma vôbec nelákajú. ***

V roku 480 pred naším letopočtom sa v rámci grécko-perzkých vojen (499 až 449 p.n.l) odohrala krvavá bitva pri Thermopylách. Bolo to nerovné stretnutie kráľa Leonidasa a jeho tristo hrdinských sparťanských bojovníkov voči tisícovým hordám barbarov pod velením ukrutného Xerxesa I. Prvýkrát som sa s filmovým spracovaním tejto témy stretol v roku 2006, v snímku "300", ktorý zrežíroval Zack Snyder. To bol neskutočný masaker, dychberúce filmové orgie násilia a vojnového šialenstva. Päť hviezdičková záležitosť. Na základe tohto titulu som si zohnal aj omnoho staršiu filmovú verziu týchto udalostí. Zhliadol som snímok "Bitva u Thermopyl", ktorý bol natočený v roku 1962. Ani zďaleka to nie je taká bombastická pecka, ako to, čo mi ponúkol Zack Snyder. Toto je taký ten klasický sandálový, papundekelový, americký veľkofilm, aké sa točili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Mne sa to však páčilo. Sparťania majú môj obdiv a rešpekt. ****

Tak takto to vyzerá, keď sa v USA stretnú štyria nezávislí filmári a každý z nich zrežíruje jeden diel kolekcie, ktorú potom vydajú pod spoločným titulom. V roku 1995 Allison Anders, Alexandre Rockwell, Robert Rodriguez a Quentin Tarantino prispeli každý svojou epizódou do poviedkového filmového quarteta "Štyri izby" (Four Rooms). Vďaka nim som zhliadol štyri príbehy zo silvestrovskej noci, ktoré sa odohrávajú v jednom hoteli v Los Angeles. Odštartovala to Allison Anders snímkom s názvom "The Missing Ingredient", potom nastúpil Alexandre Rockwell so svojim "The Wrong Man", po ňom zatlačil na pílu Robert Rodriguez a jeho "The Misbehavers" a korunu tomuto projektu nasadil Quentin Tarantino s epizódou "The Man from Hollywood". Ja som sa pri tom po celý čas dosť dobre zabával, preto dávam "Štyrom izbám" štyri hviezdičky. ****

V roku 1985 natočil taliansky režisér Mario Gariazzo snímok "Krvavá Amazonka" (Schiave bianche: violenza in Amazzonia). Hneď na začiatku tohto filmu sa hovorí, že je vernou rekonštrukciou udalostí skutočného príbehu. Miesta a sled udalostí sú rovnaké ako pred desiatimi rokmi, kedy Catherine Miles Armstrongová prežila svoj neuveriteľný príbeh. Dnes Catherine žije v Londýne a konečne zverila svoje starostlivo strážené tajomstvo jednému novinárovi a dovolila mu, aby vytvoril tento film. Neviem, či je to pravda alebo len vypočítavý ťah na prilákanie divákov, ale mne na tom ani nijak zvlášť nezáleží. Ja som sa tešil predovšetkým na starú klasickú taliansku cannibal boom filmárčinu a exotické prostredie amazonského pralesa. No a ako som bol nakoniec spokojný? Zhruba tak na dve hviezdičky. **

Rozprávka "O houbovém Kubovi a princovi Jakubovi" je typickým príkladom štúdiových televíznych titulov, ktoré boli točené v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Cieľová skupina týchto snímkov boli deti vo veku od povedzme päť do tak nanajvýš trinásť rokov. Malo to svoje kúzlo a v dnešnej dobe to má aj určitý neopakovateľný šmrnc nostalgie. Bolo tam nejaké to morálne posolstvo, životné ponaučenie a trocha jednoduchého humoru. Kladom bolo aj to, že tam hrali skúsení, charizmatickí herci. V tomto konkrétnom prípade to bola story o mladom, rozmaznanom, lenivom princovi Jakubovi. Bol to taký sympatický, prostoduchý budižkničemu, ktorý potreboval poriadne nakopnúť, aby bol hodný sa stať kráľom. Svojim spôsobom to bolo celkom fajn. ***