ad142

(Posledná aktualizácia 22. 4. 2024)

Keďže prenikám do žánru noir a už som videl viacero filmov, rozhodol som sa si robiť postupne poznámky.

Videné 123/150 z TOP noir

-------------------------------------------------------------------------------------

The Maltese Falcon (1941) - V podstate základ pre preniknutie do noir žánru. Všetky žánrové zložky sú tu prítomné, aj keď často v menšej miere. Zároveň charizmatický Bogart, ktorý tu odštartoval svoju hlavnú éru hláškujúcich hrdinov a značne zamotaný dej. Slabinou je slabšia atmosféra, obyčajná kamera a priveľké množstvo dialógov, čo môže potencionálnych divákov ďalších noirov odradiť.

Scarlet Street (1945) - Vynikajúci, veľmi temný a depresívny noir od nemeckého emigranta, režiséra Fritza Langa (napr. Metropolis). Lang je pre noir absolútne klúčovou postavou a zrejme aj zakladateľ celého žánru, kedže si zo sebou do USA priniesol svoj nemecký expesionizmus, ktorý okrem zvláštneho nasvietenia využíval netradičné usporiadanie priestoru, okien a zrkadiel, pomáhajúce vytvárať zaujímavé kompozície, ktoré zvýrazňujú vertikálne priestory, oddelenia medzi postavami a dvojité prirodzenosti. Bezútešný film, kde sú len samé zlé, alebo slabošské postavy s veľmi nepríjemným koncom a výbornými hereckými výkonmi. Nemám žiadne výhrady.

The Woman in the Window (1944) - Zase skvelý Fritz Lang s brilantnými kompozíciami v interiéroch (Lang bol majster tzv. mizanscény), bohužiaľ slabší koniec, kedy producenti tlačili na nepatričný happy-end a v závere celý dovtedajší dej to postavilo na hlavu. Lang sa však už potom nedal a v nasledujúcom Scarlet Street (1945)- (viz vyššie) s tými istými hercami, to už odpálil naplno...

In a Lonely Place (1950) - Netradičný Bogart v negatívnej úlohe psychopata. Sprvoti je to ale typický, hláškujúci sympaťák, až postupne sa odkrýva temnejšia stránka jeho duše. Akoby tu trochu parodoval sám seba. Psychologický noir, patrí medzi moje najobľúbenejšie, navyše so skvelou Gloriou Grahame (excelovala aj neskôr v Langovom Human Desire (1954) 

Double Indemnity (1944) - Zatiaľ môj TOP noir! Absolútne žiadna vata, inteligentné a brilantné dialógy, scenár nepredvídatelný aj napriek tomu, že už zo začiatku by sme mali vedieť, ako to dopadne. Táto klasika sa rozbieha len pomaly, ako nejaká ťažká lokomotíva, ale postupne naberá obrátky, až sa dostáva nepochybne medzi špičku celého žánru. Účast hviezd ako je Edward G. Robinson alebo Barbara Stanwyck v úlohe vypočítavej femme fatale (v tomto noire je najkrajšia...:) to už len leští do najvyššej dokonalosti.

Dark Passage (1947) - Pozoruhodný noir, zase s Bogartom, kde ho prvú polovicu vôbec nevidíme, keďže je videné z pohľadu prvej osoby ako v nejakej 3D adventúre....). Trošku zamrzí, že napriek tomu, že je všetko rozohrané veľmi zaujímavo, koniec je už dosť predvídateľný a tým pádom neuspokojivý pre mňa.

Human Desire (1954) - Neskorý noir so silným freudovským a sociálnym presahom, navyše nakrútený podľa románu Emila Zolu. Fritz Lang znovu exceluje, film boduje veľmi bezútešným a industriálnym zasadením, ktoré symbolizuje odcudzenosť postáv a bezútešnosť ich spackaných životov.. (všade samá železnica, lokomotívy, železné mosty, atď)

The Killing (1956) - Jeden z prvých filmov slávneho S. Kubricka, je neskorý noir, ktorý už nemá typické žánrové propriety a točí sa okolo plánovanej lúpeže peňazí z dostihových pretekov. Ale minimálne "femme fatale", lačniaca po peniazoch tu je...:) Skvelý scenár, odohrávajúci sa v rozličných časových rovinách, kedy je divák často zmätený a často zase až príliš vie, čo má očakávať. Veľmi napínavé, ale taký netradičný scenár by sa už dnes nemohol použiť, lebo klasický divák by to nezvládol...:)

Laura (1944) - Slávny Premingerov noir, kde stojí za pozornosť fakt, že hlavná hrdinka zomrie už na začiatku a divák absolútne netuší, čo sa bude diať ďalej. Preminger aj vďaka výkonu Dana Andrewsa skvele pomaly buduje napätie, aj za pomoci takmer až gotickej atmosféry a expresionistickej práci so svetlom. Nechýbajú zásadné dejové zvraty, ani také noirovské propiety ako napríklad to, že počasie je podľa psychického stavu hrdinov atď. Ja som dal na CSFD za 5.

Dead Reckoning (1947) - Humphrey Bogart síce v najlepšej forme, ale mňa tu skôr zaujala femme fatale Lizabeth Scott, ktorá tu je neskutočne vypočítavá a zákerná, ale aj taká podmanivá, že jej veríte každé slovo a všetko odpustíte. Niečo ako " vidieť sa s Lizabeth Scot a zomrieť...:)“

The Big Sleep (1946) - Asi najznámejší film s detektívom Marlowe, (bohužiaľ jediný s H. Bogartom, aj keď bol pre túto postavu ideálny) často je v rebríčkoch TOP 10 noir, ale u mňa menšie sklamanie, lebo to škrípalo kvôli príliš komplikovanému scenáru, takže len za 4. Ale Lauren Bacall je tu brilantná a to erotické dusno medzi ňou a Bogarthom sa dá krájať, kedže je určite nefalšované....)

The Strange Love of Martha Ivers (1946) - Málokde je taká zlá a negatívna femme fatale ako tu (zase Barbara Stanwyck ako v Double Indemnity (1944), ale napriek tomu som bol na jej strane...:) Za pozornosť stojí Kirk Douglas, neskoršia „macho“ hviezda, tu je však ešte v úlohe slabocha, vláčeného Barbarou:)

The Two Mrs. Carrolls (1947) - Silná noirová dvojka: Barbara Stanwyck a H. Bogarth ( toto je ich jediný spoločný projekt!) vo filme, radiacom sa skôr ešte do kategórie gotických noirov, ktorých éra už pomaly končila. Chýba typická femme fatale a Bogarth je tu v netradičnej, a nesympatickej úlohe narušeného maliara. Silným prvkom je mysteriózna zápletka s obrazom mŕtvej ženy a skvele budovaná atmosféra. Záver je síce už predvídateľný, avšak výkony oboch protagonistov a takmer gotická atmosféra vytiahli tento zvláštny kúsok na 4 hviezdičky

Sorry, Wrong Number (1948) - Obrovské prekvapenie! Asi najsilnejšia noirová atmosféra, čo som zatiaľ videl. Neustále prítmie, neustála hrozba, neistota a veľmi nápaditá a  živelná kamera. Premyslené kompozície, zručná réžia a zase veľmi presvedčivý výkon Barbary Stanwyck. Také scenáristické nápady a berličky, ako je retrospektíva v retrospektíve som ešte nevidel. Tempo rozprávanie je presne také, aké má byť a záverečný príchod najatého vraha do domu, zobrazený iba ako „tieňohra“, patrí medzi nezabudnuteľné okamihy, spolu s veľmi cynickým a vygradovaným záverom. Slabšie zadné projekcie, ani občasná prekombinovanosť deja, tak typická pre žáner noir tej doby už nemohli na mojom absolútnom hodnotení nič zmeniť.

The Big Heat (1953) - Neskorý noir, kde sa F.Lang už obišiel bez gotických rekvizít (aj keď jeden obraz na stene si neodpustil....) a v podstate tak trochu definoval novšiu vlnu detektívok zo skorumpovaného prostredia polície. Noirovské šero a polotieň je ešte zachované, ale príbeh policajta, ktorému zabijú ženu a prahne po pomste je už plný čiernobielych postáv a zaobíde sa bez psychologických, či sociálnych narážok. Nový smer krimi filmov bol definovaný  a F. Lang bol opäť pri tom.

Sunset Boulevard (1950) - Melanchóliou nasýtený príbeh starnúcej herečky, žijúcej absolútne mimo realitu si vystačí s troma - štyrmi hlavnými postavami a jedným starým sídlom plnom tieňov. Občasné výlety do exteriérov sú akoby náročky presvetlené, aby bol zvýraznený kontrast medzi dvoma úplne odlišnými svetmi. Inteligentne napísaný scenár, brilantné herecké výkony a nezabudnuteľné hlášky. Stále som veľká herečka, len filmy sú už dnes malé. Napätie je tvorené hneď na niekoľkých líniách a vyvrcholí v brilantne cynickom závere.

Out of the Past (1947) - Vizuálne podmanivý noir, vyznačujúci sa netradične aj skvelými exteriérmi s krásnou prírodou, dokonalou kamerou a veľkým rozpočtom, odohrávajúci sa nielen v Kalifornii na vidieku (Tahoe), či San Francisku, ale aj v Mexiku (Acapulco. Zdanlivo predpovedateľný a jednoduchý príbeh sa čoraz viac príjemne zamotáva a v druhej polovici si nemôžete byť istý ďalším vývojom, nieto ešte koncom. Skvelé hlášky Jeffa (Robert Mithum) ktoré nepôsobia tak cynicky, ako je tomu napríklad u Bogartha a takmer dokonalá femme fatale Jane Greer tentoraz v úlohe veľmi zradnej osudovej potvory.

Strangers in the Night (1944) - Je to krátke (iba 56 minút) má to nízky rozpočet, hrajú tam poslabší herci, odohráva sa to na malej ploche, nevyskytuje sa to v žiadnom filmovom rebríčku, ale napriek tomu, zase nemôžem hodnotiť nízko. Tam, kde by si iní tvorcovia vypomohli k dlhšej stopáži scénami navyše, Antohny Mann to nepotrebuje a zrejme práve preto to pekne odsýpa. Neskorší áčkový režisér, disponujúci obrovskými rozpočtami (napr. Pád Ríše rímskej) Antohny Mann sa ešte len rozbieha, kedže je to prakticky jeho prvotina, avšak jeho talent je už zrejmý. Sympatický, silne mysteriózny príbeh s krásnou gotickou atmosférou má síce námetom, postavami (skvelá psychomaniakálna starena) a aj atmosférou bližšie k hitchcockovskému psychothrilleru než k noiru, ale vôbec to nevadí, skôr naopak.

The Night of the Hunter (1955) - Kontroverzný snímok, zlučujúci všemožné žánre, pričom noir je iba jedným z nich. Kultový status sa mu prisudzuje zaslúžene, keďže ako celok bol len ťažko stráviteľný pre vtedajšie publikum a v súčasnosti, tomu nemôže byť inak. Prostý a nekomplikovaný je tu len príbeh, všetko ostatné je detailne a so zámerom premyslené a tvorcovia často prezentujú množstvo tém v jednej chvíli, v často úchvatných a premyslených kompozíciách. Množstvo skrytých symbolov (dominantná rieka, kone, vystreľovací nôž) vytvára nadčasové dielko, ktoré silne provokuje a naďalej bude provokovať aj po uplynutí dlhých rokov. 

Undercurrent (1946) - Psychologicky ladená dráma s prvkami noiru, jemne inšpirovaná hitchcockovou Rebekou (1941). Spodný prúd je výborný názov pre hlavnú zápletku, točiacu sa okolo čoraz silnejšej fascinácie hlavnej hrdinky (Katharine Hepburn) manželovým bratom, ktorého však nikdy nevidela. Prvá polovica filmu je síce prakticky len sledovanie zdanlivej novomanželskej idylky, ale bavila ma aj tak. Atmosféra pomaly hustne a postupne v druhej časti sa dočkáme viacerých dobrých režisérskych nápadov a kamerových záberov. Len škoda trochu presladenejšieho záveru, ktorý  čiastočne znegoval poslednú temnú a násilnú polhodinu.

The Big Shot (1942) - Akčnejší noir s Bogartom vo vrcholnej forme, poznamenaný vtedy doznievajúcou vlnou gangsterských filmov, u ktorého už od začiatku vieme ako skončí, keďže úvod je zámerne zasadený do retrospektívy. Priemernejší vizuál je tentoraz vyvážený kvalitným scenárom, pomerne originálnym, ale inak už v tej dobe preplneným klasickými šablónovitými postavami. Celé to tiahne do nadpriemeru najmä viacero dobrých nápadov a výborne zvládnuté akčné scény.

Killer's Kiss (1955) - Tento kratší Kubrickov noir s minimálnym rozpočtom (trvá iba 67 min.) sa dá rozdeliť na dve odlišné polovice. Zatiaľ čo v prvej sa odvíja zápletka len pozvoľna a je obzvláštnená zaujímavými kamerovými kompozíciami, v druhej dominuje skôr akcia, ktorá vrcholí nezabudnuteľnou scénou bitky medzi drevenými figurínami. Už len kvôli tejto unikátnej scéne dávam za štyri, hoci objektívne by som mal ísť nižšie, najmä s ohľadom na nepatričný a nedôveryhodný záver. Keďže však ten bol nakrútený iba pod tlakom producentov a preto do celkového scenára nepasuje, som zhovievavý. Vďaka tomuto ústupku totiž dostal Kubrick financie na svoj ďalší, už o čosi lepší noir snímok pod názvom The Killing (1956).

The Fury (1936) - Prvý film Fritza Langa v USA je síce ešte z roku 1936, avšak je už považovaný za plnohodnotný noir. Sonda do povahy Američanov je rozdelená na dve polovice, kde v druhej dominuje súdny proces, avšak vysoké tempo si udržuje po celý čas. Spencer Tracy je tu raz v úlohe nevinnej obete okolností, aby o chvíľu bol z neho neľútostný pomstiteľ. A ešte tretí, už jeho záverečný  obrat síce už silne škrípe po stránke logiky, ale skvele spracované masové scény evokujúce režisérove M (1931) to v pohode vyvažujú.

Nightmare Alley (1947) - Vo svojej dobe nedocenený noir, temný a bezpochyby jedinečný. Vyniká zasadením do prostredia cirkusu, i keď zhruba v polovici toto prostredie opúšťa a je jedinečný tým, ako sa vymyká žánrovým konvenciám. Hlavná postava anti-hrdinu nie je žiadny hláškujúci tvrďák a femme fatale si síce svoju špinavú robotu odrobí, ale tu akoby bola rozdelená do dvoch odlišných postáv. Za svoju cestu do skazy si hlavný hrdina môže výhradne sám, pričom jeho manipulácia s ľuďmi a falošná parapsychológia tu zákonite tvrdo narazí realitu psychoanalýzy.

Key Largo (1948) - Uzatvorené prostredie malého prístavného hotela na Floride, starý majiteľ pripútaný na vozík, jeho ovdovelá nevesta (Lauren Bacall) a utekajúci mafián so svojou zlou partičkou. To všetko počas blížiacej sa divokej a temnej búrky. Do toho tradične férový drsňák Humphrey Bogart a zaujímavá zápletka je kompletná. Key Largo je skôr komorný thriller s prvkami noiru, pričom najmä charakter postáv má výborne vykreslený. Napätie netradične hustne ešte pred samotným záverom, spoločne s vrcholom ničivej búrky. Samotné finále sa síce už odohráva na lodi a na pokojnom mori, ale je nakrútené veľmi úderne a realisticky.

Lady in the Lake (1945) - Unikátny a ojedinelý počin v rámci filmového noir žánru. Ponúka funkčný a pútavý dej, bravúrne herecké výkony a typicky žánrové cynicko-humorné hlášky Philipa Marlowa. Forma nakrútenia (pohľad z prvej osoby a prakticky neustále nazeranie jednotlivých charakterov do objektívu) iste nebude vyhovovať každému, no ten, kto realizáciu takéhoto neobyčajného nápadu ocení, alebo aspoň prekúsne, určite neoľutuje čas strávený sledovaním tohto nanajvýš pozoruhodného snímku.

Strangers on a Train (1951) - Jeden z ďalších významných filmov A. Hitchcocka, ktorý aj napriek určitým žánrovým odklonom možno zaradiť do škatulky noir. Podarilo sa mu získať a udržať si moju pozornosť najmä pozoruhodným dôrazom na dualitu a zdanlivú antinómiu dvoch charakterov a množstvom drobných, ale skvele nakrútených a zjavne symbolických scén (odraz vraha v okuliaroch, stretnutie medzi čiernymi a bielymi stĺpmi, či podtrhnutie duality v oboch tenisových zápasoch). Tak trochu až fraškovito divoká záverečná kolotočová scéna bola len čerešničkou na ďalšej majstrovej torte.

They Won't Believe Me (1947) - Málo známy, ale dejovo veľmi bohatý noir. Hlavný hrdina je typický hajzlík a je ešte vypočítavejší než tamojšia femme fatale. Celá zápletka je plná zvratov, pričom záverečný zvrat je aj na noir až nezvykle šokujúci. Kvalita snímku je založená hlavne na skvele vyrozprávanom príbehu a prehľadnom scenári, takže len priemerná kamera a réžia mi tentokrát až tak nevadili.

White Heat (1949) - Síce skôr ide o akčný krimi, aké sa točili v USA v 30. rokoch, a neskôr v 50. rokoch, než o noir (absentuje klasická hlavná postava, temná atmosféra, či silná femme fatale) ale prekvapil ma svojou akčnosťou a násilnosťou, kedže mŕtvych je tu možno viac než v mnohých talianskych poliziesco. James Cagney v úlohe zločinca Codyho trpiaceho hneď viacerými psychózami je úžasný, a skvelá bola aj jeho matka. Atmosféra je hutná a tempo vôbec nepoľavuje, kedže scenárista hádže jeden skvelý nápad za druhým. Výborné finále len potrhuje celkovo vysokú kvalitu tohto právom už kultového počinu.

The Naked City (1948) - Hrali ste videohru L. A. Noire? Keď nie, tak vedzte, že váš zážitok bude možno len polovičný. Tvorcovia tejto výpravnej videohry sa o celé desaťročia neskôr totiž práve týmto klasickým noirom inšpirovali najviac. V mnohých scénach som presne vedel, čo bude nasledovať a hneď niekoľko postáv bolo takmer úplne identických. Po filmovej stránke ide o pozoruhodný experiment, ktorý svojho času musel byť veľmi progresívny. Dokumentárna kamera, často snímajúca v pozadí úplne autentické ulice bola ešte aj niekoľko rokov po tom v kinematografii iba unikát. Napríklad aj taký A. Hitchcock sa štúdiových zadných projekcií nedokázal zbaviť ešte ani v 60. rokoch. Viaceré zábery mali po stránke kompozície vysokú fotografickú kvalitu a vcelku len priemerné výkony často nehercov dokonca pridávali na autenticite celého tohto kvalitného noiru, patriaceho právom medzi TOP 10.

Notorious (1946) - Hitchcockova, v podstate romantická story so špionážnou zápletkou, ale často sa objavujúc v rebríčkoch noir, hoci typických prvkov tohto žánru obsahuje len málo. Notorious stojí na bravúrnom výkone Ingrid Bergmanovej a keďže jej sekunduje vždy charizmatický Cary Grant, nie je možné, aby to nefungovalo. Na typicky hitchcockovské napätie dôjde síce len niekedy a hlavne až v druhej polovici, ale je to tak bravúrne nakrútené, že moju pozornosť to držalo dokonale celý čas. Režisérove nápady v samom závere: „zostup porážky“ po schodisku a potom  "výstup smrti" na schodisku sú nezabudnuteľné.  

Gaslight (1944) - Toto nie je iba ďalší thriller o žene, ktorej psychika sa rúca pod premysleným deptaním svojho manžela (napr. Hitchcockova Rebeca, či Jane Eyre), ale vizuálne podmanivý skvost, postavený na inteligentnom scenári, gotickej atmosfére, mimoriadnych hercoch a noirovskej kamere, ukážkovo pracujúcej zo svetlami a tieňmi.

Sweet Smell of Success (1957) - Skvelý neskorý noir, v ktorom sa obidve hlavné postavy doslova predháňajú v tom, kto z nich je väčšia sviňa. Burt Lancaster v úlohe významného novinára J.J. Hunseckera by skôr patril do nejakého psychohororu a Tom Curtis so svojim slizkým vystupovaním mu veľmi dobre sekunduje. Všetci tu pozerajú hlavne na seba, čím väčší hajzej, tým väčší úspech, kladné postavy sú tu takmer na odstrel a vždy o krok pozadu. Inak úžasne zobrazená atmosféra nočného života na Brodwayi v New Yorku neskorých 50. rokov a s tým spojené noirovské nasvietenia a kompozície, o sviežich dialógoch ani nehovoriac.

The Wrong Man (1956) - Vo svojej podstate veľmi jednoduchý príbeh o mužovi, neprávom obvinenému z lúpeží, ktoré vôbec nespáchal. Avšak v tradične vo výnimočných rukách Hitchocka a jeho premyslených záberov sa tento námet mení na napínavý psychothriller, evokujúci mi aj Kafkov Proces.  Zároveň ide o Hitchov posledný filmík, obsahujúci aj prvky žánru noir.

Born to Kill (1947) - Hardcore noir, plný skazených a nesympatických postáv.  Hniloba hlavných postav filmu nemá obdobu. Hlavný hrdina (keď sa to tak dá nazvať je nielen neskutočne vypočítavý hajzel, ale aj chladnokrvný vrah nemajúci problém zarezať nožom nevinných ľudí len za to, že sa dotkli jeho ega. Jeho prekvapujúca homosexualita  je len čerešnička na torte a musela vo svojej dobe šokovať. Súkromný detektív, ktorý by nemal v správnom noire chýbať, má od nejakého Marloweho ďaleko a je to neskutočná skorumpovaná sviňa (myslené doslova vzhľadom aj na jeho výzor), nehovoriac o odpornej femme fatale, ktorá by si zaslúžila preplesknúť už v úvode, o závere nehovoriac. Tých zopár normálnejších postáv hrá len druhé husle a sú neustále v defenzíve. 

Suspicion (1941) - Typicky hitchcokovský thriller, skvele nakrútený, plný skrytých symbolov, ktorých význam som musel vyhľadať na internete, lebo som sa nedokázal zmieriť s tým, že im nerozumiem (napr. kubistické zátišie vo foyeri, na ktoré inšpektor pozerá ako zhypnotizovaný, alebo portrét generála, zanedbane položený na podlahe a predelený čiernym tieňom). Suspicion však obsahuje aj veľmi zreteľné prvky žánru noir, a to nenarážam len na tú legendárnu scénu, kedy Cary Grant pomaly stúpa v pološere po schodoch so svietiacim pohárom mlieka... Hru svetla a tieňov tu Hitchcock využíva vskutku často a vždy len v tých momentoch, kedy to má skutočne význam. Skvelá je tiež úvodná scéna vo vlaku, kedy je v priebehu zanedbateľného množstva minút naznačené všetko, čo sa bude po celý film diať. Ten často  kritizovaný záver mi sadol dokonale, keďže hlavnú rolu tohto snímku zastáva podozrenie a pre hlavnú hrdinku nepredstavuje taký samozrejmý happy-end, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.

The Roaring Twenties (1939) - James Cagney a Humphrey Bogart uprostred neslávnej éry prohibície. Bogart je ešte pred Casablancou, takže tu nie je hlavnou hviezdou, ale svojej úlohy hajzlíka bez škrupulí sa zhostil výborne. Šéfom je James Cagney, vypočítavý, namyslený, ale nejde cez mŕtvoly a ako gangster z tej doby je veľmi uveriteľný. Celé to má ako režisér pevne v rukách Raoul Walsh (napr. aj White Heat z Cagneyim z roku 1949). V podstate je to hraný dokument o histórii prohibície, žánrovo patriaci ešte do éry gangsterských filmov tridsiatych rokov, ale príbehová nepredvídateľnosť a skvelá kamera už ohlasuje nastupujúci noir.

Stage Fright (1950) - Trochu podceňovaný Hitch, ale rozhodne neprávom. Myslím že je tomu tak preto, lebo film je už od začiatku zamotaný, keďže viacero postáv tu len hrá divadlo pre ostatných a v podstate ani nie je komu fandiť. Identity sa tu množia a prakticky nikto tu nie je úplne sám sebou na čele s mladou herečkou, ktorú stvárnila Jane Wyman. Tá sa do toho zamotáva už totálne a pre viacerých divákov zrejme prekvapivý koniec musí byť jediným možným riešením. Úplný záver, vrátane tieňohry ešte evokuje noir, ale pointa mi silne pripomenula neskorší taliansky žáner giallo.  A keď prirátate úžasnú Marlene Dietrich a vkusný britský humor k tomu, nemôže to byť sklamanie.

The Lady from Shanghai (1947) - Kontroverzný noir Orsona Wellesa s vtedajšou hviezdou prvej triedy, Ritou Hayworthovou v úlohe femme fatale. Scenár určite neohromí, avšak kamera učaruje a atraktívne lokácie vrátane brazílskeho Acapoluca. či mexického pobrežia striedajú jedna druhú, až sa zdá, akoby mal O. Welles k dispozícii neobmedzený rozpočet. Najmä v druhej polovici, keď sa dej sústreďuje výhradne do prostredia San Franciska, začína forma drvivo víťaziť nad obsahom a viaceré scény najmä v závere musia aj dnes pre bežného diváka pôsobiť až príliš abstraktne.

Angels with Dirty Faces (1938) - Ďalší ranný noir, spadajúci ešte skôr do kategórie gangsterských filmom 30. rokov a opäť silné duo J. Cagney a H. Bogarth v podobných úlohách ako v neskoršom The Roaring Twenties (1939). Bogarth aj tu stelesňuje veľmi zápornú postavu a James Cagney zase gangstra, ktorému dokážete aj fandiť, čo je pre neho typická úloha, ktorú odštartoval zásadným gangsterským filmom The Public Enemy ešte z roku 1931. Viaceré vtipné scény ozvláštňujú veľmi svižne plynúci dej, vrcholiaci väčšou prestrelkou a dosť ponurým, možno až nepríjemným záverom, zvýrazneným silnou noirovskou hrou svetiel a tieňov. Škoda toho moralizovania na konci, avšak poplatnému dobe svojho vzniku.

The Asphalt Jungle (1950) - Známy režisér John Houston stojaci za takými zásadnými noirami s H. Bogarthom, ako sú Maltézsky sokol (1941) či Key Largo (1948) alebo aj neskorším kultovým počinom The Man Who Would Be King (1975) poctivo buduje atmosféru plnú prehnitých, ale aj zúfalých zločineckých duší a ponúka nám mozaiku sympatických antihrdinov, ktorým držíme palce v ich márnom boji s neodvratným osudom. Pocit beznádeje je všadeprítomný, žiadne vtípky na odľahčenie nečakajte a rôzne zvraty a intrigy posúvajú dej vpred až k emocionálnemu koncu, v prípade ktorého nie je jasné, či ho máme chápať ako dobrý, alebo zlý.

Murder, My Sweet (1944) - Klasický noir, žánrovo čistý ako voda z horského potoka. Nechýba nič... Hláškujúci súkromný detektív, zradná femme fatale, blikajúce neóny, zamotaný príbeh, voice over, večné prítmie a pološero s hrou tieňov skoro v každom zábere. K dokonalosti chýba možno len iný hlavný hrdina v úlohe kultového Phila Marlowa. Dick Powell mi jednoducho do tejto úlohy príliš nepasoval.

Storm Warning (1951) - Napínavá dráma o vplyve Ku-Klux-Klanu na americkom vidieku obsahuje prvky noiru síce len v úvode, ale výborne napísaný scenár udržal moju pozornosť až do samotného konca. Raritou je rozhodne účasť Ronalda Reagana v úlohe prokurátora, ktorej sa zhostil pomerne dobre, hoci bolo cítiť, že bol skôr herec vhodnejší do dobových westernov. Z ďalších hercov tu teda dominuje brilantná Ginger Rogers, pričom Steve Cochran tu naopak prekvapivo prehrával osto-šesť...:) Ako by to bol úplne iný herec, než čo zohral hlavnú úlohu v Antonioniho neorelisticko-existencionálnej pecke El Grido (1957).

The Killers (1946) - Moje prvé stretnutie s režisérom Robertom Siodmakom (nakrútil ešte také filmy žánru noir, ako Cry of the City alebo Phantom Lady ) a rozhodne spokojnosť. Po skvelej úvodnej scéne v malom bufete síce prichádza šok po zistení, že domnelý hlavný hrdina (Burt Lancaster) je ihneď v úvode zlikvidovaný, avšak postupne prijmete hru tvorcov, že tento scenár je postavený hlavne na mnohých retrospektívach iných ľudí, často pripomínajúcich mini-príbehy. Celý film je vlastne snaha poisťovacieho agenta zistiť, čo stojí za záhadnou smrťou bývalého boxera a prečo už vlastne ani nemal snahu  bojovať o holý život. Skvelá kamera, správne zákerná femme fatale a premyslené spiknutie, to všetko sú znaky kvalitného noiru, pričom tu sú umocnené aj mnohými brilantne nakrútenými scénami.

Gun Crazy (1950) - Ďalšie veľké prekvapenie! Aj napriek tomu, že tento film nachádzame v rebríčkoch filmu noir, v skutočnosti toho s týmto žánrom má tento pozoruhodný snímok spoločného len veľmi málo. Drvivá väčšina scén sa odohráva počas slnečných dní, hlavný hrdina Bart Tare je jednoduchá osoba, ktorá má k hláškujúcim a charizmatickým detektívom s klasických noir filmov veľmi ďaleko. Je tu však femme fatale psychopatka Annie, skvele odsýpajúci dej a viaceré výborne nakrútené scény. Napríklad tie, kedy sa počas lúpeží kamera nepohne od zadného sedadla alebo skvele nakrútený úplný záver, v ktorom obaja hlavný hrdinovia hľadajú posledné útočisko na maličkom ostrovčeku v zahmlených močiaroch.

Shadow of a Doubt (1943) - Jeden z najlepších Hitchcockových filmov sa síce žánru noir dotýka len okrajovo, ale bol nakrútený v časoch najväčšej slávy žánru. Exceluje tu Joseph Cotten v úlohe najskôr milovaného a potom nenávideného strýka Charlieho. Je to výnimočne mizantropická postava, udržiavajúca nás v napätí do samého záveru, pričom vtedy obľúbený Hitchcockov princíp duality je tu dodržaný jeho neterou Charlie. Veľké množstvo prepracovaných detailov nielen v príbehu, ale aj v prítomných objektoch a scénach (cirkulujúci symbolický objekt - prsteň, zrkadlové dvojscény, dym z lokomotívy vs, cigaretový dym) ho radia medzi snímky, ktoré je jednoznačne nutné vidieť viackrát.

Gilda (1946) - Noir snímok s podstatne priemerným, neoriginálnym scenárom, ktorého jediná sila sa koncentruje v podobe herečky Rity Hayworth. Ak by tento jediný prvok schádzal, na film by sa behom niekoľkých dekád dozaista zabudlo. Herecké výkony ostatných predstaviteľov síce nie sú priemerné, no zatieňuje ich výkon ústrednej predstaviteľky a hviezdy tohto snímku. K tomu treba prirátať priamočiary scenár bez výraznejších prekvapení, korunovaný klišovitým happy endom. Gilda vôbec nie je zlý film a vcelku rozumiem tak jeho vtedajšiemu úspechu, ako i súčasnej popularite, no ak si z neho odmyslíme Ritu Hayworth, veľa nám toho nezostane.

Phantom Lady (1944) - Po vizuálnej stránke bezpochyby jeden z najkrajších noirov, obsahujúci časté výrazne expresívne nasvietenie, kamerové uhly, častokrát nechcene vtipnú akciu (vtipné stalkovanie starého barmana) a veľa pamätných scén (napr. orgasmické vystúpenie v maličkom jazzovom brlohu pri zvádzaní bubeníka, súdny proces, ktorý sledujeme len prostredníctvom stenografického záznamu a mlčiacich výrazov tvárí, či skvelý interiér bytu psychopatického sochára).

The Lost Weekend (1945) - V tejto snímke od slávneho režiséra Billiho Wildera (stojaceho za takými výnimočnými filmovými počinmi ako Sunset Boulevard, či zrejme top noir Double Indemnity) sa všetka pozornosť sústredí na riešenie problému ťažkého alkoholizmu a s typickými prvkami noir žánru sa tu tak stretneme iba pomerne zriedka. Herec Ray Milland však v úlohe alkoholika Dona Birnama podáva presvedčivý výkon a musím taktiež pochváliť výbornú hudbu Miklósa Rózsu, ktorá je vzhľadom na rok vzniku veľmi progresívna. The Lost Weekend v sebe koncentruje viacero bravúrnych scén, pričom akiste treba spomenúť slávny tieň fľašky, ukrytej na zavesenom lustri práve vo chvíli, kedy má Don najsilnejší absťák, alebo vrcholnú scénu jeho delíria tremens, kedy má videnie sureálnej vražednej scény netopiera a myši. Škoda trochu patetického záveru, avšak poplatného svojej dobe.

The Window (1949) - Jeden z mála noirov, v ktorých je hlavnou postavou malé dieťa, v tomto prípade iba 9-ročný chlapec Tommy. Pozoruhodne dobrá kamera a aj námet, z ktorého neskôr čerpali  mnohí  tvorcovia. Malý chlapec náhodne cez okno uvidí vraždu, avšak nikto mu neverí, keďže je to známy klamár. Vzhľadom na kratšiu minutáž tu nie je žiadna vata a všetko odsýpa presne tak ako má. Hra s tieňmi je tu častá, pričom všetko korunuje výborné finále. Mnoho scén je pamätných, ako napríklad tá s kľúčom, ktorý chlapec nemôže cez spodok dverí dosiahnuť a samotný vrah mu v tom pomôže. Že by sme sa trošku inšpirovali v Torse, maestro Martino? 😊

Possessed (1947) - Psychodráma, vyznačujúca sa výbornými hereckými výkonmi a častým noirovským pološerom, Celý príbeh je vyrozprávaný v retrospektíve, takže od začiatku zdanlivo vieme, ako dopadne hlavná hrdinka, ktorú prenasledujú stavy úzkosti, depresie, paranoie, a nakoniec dokonca aj preludy. V závere však veľa vecí nie istých a posadnutosť neopätovanou láskou vedúca k ťažkej schizofrénii zákonite nemusí (ale môže) viesť k tragédii. Zaujala ma tu hlavne hra so zvukom: tikajúce hodiny či dažďové kvapky evokujúce hrdinkin posun z normálneho vnímania situácie do čírej halucinácie.

Odds Against Tomorrow (1959) - V tej dobe už to mal noir ako žáner definitívne za sebou, a možno práve preto Robert Wise obsadil do hlavnej úlohy černocha, ktorého hlavným komplicom pri lúpeži je psychicky nevyrovnaný starnúci rasista a celý film je vlastne len zdĺhavá príprava na ich jedinú spoločnú lúpež, ktorá vďaka týmto rozporom nemôže skončiť úspešne. Aj keď nechýba krásne noirovské nasvietenie, vôbec to nie je divácky prívetivo spracované. Zdĺhavé meditatívne zábery na chladnú rieku, veľmi chladné, až sychravé exteriéry, či silný dôraz na vykreslenie charakterov a minulosti postáv pripomínajú miestami skôr nejakú existenciálnu drámu, než noir. Nedostatok akcie je však vynahradený v závere, korunovanom realistickou prestrelkou, dosahujúcej až apokalyptické rozmery. Škoda len, že hviezda žánru Gloria Grahame tu má len maličkú, skôr symbolickú úlohu a žiadnou famme fatale tak nestihne byť...:) 

Night Has a Thousand Eyes (1948) - Neprávom polozabudnutý, veľmi mysteriózny noir s vynikajúcim Edward G. Robinsonom  v hlavnej úlohe. Námetom a zasadením trochu pripomína Nightmare Alley (1947), avšak tvorcovia tu zachádzajú ďalej a nevyhýbajú sa ani nadprirodzenu. Edward G. Robinson mi tu trochu pripomínal tragickú postavu starnúceho pokladníka, ktorú tak brilantne zohral v Scarlet Street (1945) od Fritza Langa, avšak tento noir je na toľko originálny, že sa nedá priamo s ničím zrovnať.

Portrait of Jennie (1948) - V podstate romantické fantasy, ktoré však ďaleko presahuje bežné žánrové konvencie. Stretávame sa tu s dvoma kľúčovými noirovskými témami a to s posadnutosťou a osudom. Ebenovo prenasledovanie Jennie, sprevádzané s jeho až existenciálnym odhodlaním je príbehom beznádejnej posadnutosti, márneho hľadania nikdy nedosiahnuteľnej ženy. Vlastne je to veľmi atmosférická ducharina, čarujúca vskutku netradičnou kamerou, evokujúcou často maliarske plátna. Je tu prítomná takmer freudovská náklonnosť k vode, keďže často vidíme prázdne ulice, takmer vždy sa lesknúce večerným dažďom alebo zasypané snehom a množstvo zrážok má tendenciu narastať priamo úmerne dráme v príbehu.

Champion (1949) - Môj prvý noir zo športového prostredia a prvý film, v ktorom sa stal Kirk Douglas hviezdou prvej veľkosti. Pritom jeho postava boxerského šampióna, ktorý sa na výslnie dostal doslova z prachu, je dosť nesympatická a zohral tu presvedčivo úlohu domýšľavého a nevďačného týpka, ktorému ste sprvoti možno mohli fandiť, ale postupom času to bolo čoraz ťažšie. Každopádne bolo zábavné sledovať, ako si tu v úlohe egoistického macha natiera na chleba všetky tie femmes fatale, pri ktorých sa inak všetci tí bogartovci a marlowci vždy zmohli len cynické hlášky a inak im všetko zožrali aj s navijakom...:)

Black Legion (1937) - Nezvyčajná úloha pre Humphreyho Bogarta, keďže zahral robotníka v strojárskej dielni, no ktorej sa zhostil veľmi dobre, pričom vydarené je aj vedľajšie herecké obsadenie. Scenár je tiež napínavý, núti k zamysleniu, ale ochabuje v závere, ktorý je trochu prepálený a plný fráz prednášajúceho sudcu a kde sa naplno ukazuje antifašistické zameranie celého filmu. Z typických prvkov žánru noir tu vidieť, aj vzhľadom na rok vzniku, pomerne málo a aj réžia nepredviedla okrem rozhodne kvalitného remesla nič zvláštne.

The Spiral Staircase (1945) - Možno viac komorný psychotriler, než noir, ale v mnohých ohľadoch predbiehajúci svoju dobu a ktorý je častokrát lepšie nasvietený, než väčšina žánrovo čistejších vtedajších noirov. Dej sa odohráva v starom neogotickom sídle v Novom Anglicku na prelome storočí a veľkú časť vizuálneho zážitku tvorí práve premyslený interiér tohto fantasticky nasvieteného viktoriánskeho domu, v ktorom sa odohráva takmer celý dej. Hlavnú postavu nemého dievčaťa hrá skvele Dorothy McGuire, pričom aj zvyšné postavy sú výborne obsadené. Siodmak tu už rozširuje svoj talent a právom sa zaraďuje medzi najlepších režisérov svoje doby.

Red House (1947) - Tento thriller s prvakmi noiru sa vyznačuje najmä podmanivou hudbou Miklósa Rózsu a skvelým výkonom Edwarda G. Robinsona v úlohe starnúceho farmára. Ten sa nenápadne mení z milého, jemného muža zbožňujúceho svoju nevlastnú dcéru až po desivého psychopata, pričom čoraz viac je zrejmé, že tu niečo nie je v poriadku. Celý čas nad nami  visí záhada akéhosi Červeného domu ležiaceho v strašidelnom oxheadskom lese, o ktorom sa len hovorí, ale nie je isté, či vôbec existuje, pretože partička mládežníkov je pri jeho hľadaní neúspešná. V tomto kontexte je nielen celý tento podtón, ale hlavne koniec filmu veľmi znepokojujúci a možno v ňom vidieť počiatky psychológie a temných pocitov, ktoré tu už začínajú definovať nový žáner povojnových psychothrillerov.

Bullets or Ballots (1936) - Typická svižná gangsterská kriminálka tridsiatich rokov, ktorú do nadpriemeru vyťahujú už tradične skvelí H. Bogart a E.G. Robinson, pričom ich vzájomná rivalita až nenávisť je ústredným prvkom filmu. Výborný scenár bez zbytočnej vaty je okorenený už dobre viditeľným noirovými prvkami hlavne v osvetlení interiérov (nenávistné Bogartove pohľady pred ostrým svetlom stolnej lampy ma rozhodne bavili...:)  

Highway Dragnet (1954) - Road movie s krimi prvkami, spadajúci do takzvaného "daylight noir", takže typické noirovské šero, či nebodaj tiene vôbec nečakajte. Vďaka kratšej minutáži je prednosťou tohto snímku veľmi svižné tempo, pričom za plus možno označiť pekné exteriéry nevadskej púšte a samozrejme Joan Bennett. Jednoduchý, ale funkčný námet je spracovaný profesionálne, ale bez nejakej pridanej hodnoty navyše.

Secret Beyond the Door (1948) - Takže Fritz Lang znovu nesklamal... Množstvo skvele nakrútených scén (imaginárny súdny proces, v ktorom je manžel Mark žalobcom aj obvineným, či prvá návšteva zakázanej izby číslo 7 atď) silný hudobný sprievod Miklosu Rózsu, atmosférická čiernobiela kamera Stanleyho Corteza a funkčné skĺbenie gotického noiru a psychotrilleru. Tieto aspekty boli také výrazné, že moje vysoké hodnotenie nedokázal pokaziť ani neuspokojivý záver, poplatný vtedajším štandardom.

Jail Bait (1954) - Jediný noir kutového režiséra Ed Wooda a všetko úplne zle. Úplne všetko. Od strašných hereckých výkonov, cez stupídny scenár, až po neuveriteľne otravnú a nehodiacu sa hudbu, ktorá navyše hrala po celý čas. Korunou je absolútne nezvládnutá réžia, keďže často herci nevedeli čo majú hrať a doslova len zavadzali v zábere, stojaci tam ako polená. Možno Edward D. Wood má nejaké zaujímavé, až kultové filmy  v iných žánroch, ale noiru sa mal vyhnúť na sto honov.

The Street With No Name (1948) - Jeden zo zástupcov tzv. docu-noiru, prioritne zameriavajúceho sa na reálne stvárnenie policajnej práce (napr. The Naked City z toho istého roku), takže zabudnime na nejakú femme fatale, či hláškujúcejho detektíva. Tvorcovia však nerezignovali na typický noirovský vizuál a tak daždivých nočných ulíc, neónov, či nočných scén si užijeme dosť. Navyše je tu skvele stvárnený záporák (Richard Widmark), a dej po celý čas drží diváka v napätí až do samotného konca.

Criss Cross (1949) - Klasický noir, u ktorého do poslednej minúty nemáte ani šajnu, ako sa bude vyvíjať a kto koho vlastne ťahá za nos, nie to ešte, aby ste odhadli koniec. Väčšina príbehu sa odohráva v retrospektíve; tak, ako sa na správny noir patrí a tentoraz je tu len jedna, ale skvelo spracovaná akcia s prestrelkou, podobne ako u predchádzajúceho Siodmakovho počinu The Killers (1949), taktiež s B. Lancastrom. Zvláštnu pochvalu si zaslúži aj thrillerová časť v nemocnici, ktorá pôsobí, ako by pochádzala z iného filmu. Vizuálna časť je tu trochu striedmejšia, než som u Siodmaka navyknutý z jeho gotickejších počinov (napr. The Spiral Staircase), ale inak je technická stránka spoločne s hudbou M. Rózsu samozrejme na jednotku.

Kiss the Blood Off My Hands (1948) - Burt Lancaster v negatívnej úlohe agresívneho násilníka a Joan Fontaine v úlohe krehkej ženy podobnej, akú zohrala v Hitchcockovej Rebece (1940). Príbeh sám o sebe je tu však pomerne prostý, sústredí predovšetkým na ústredný vzťah dvoch protagonistov, pričom príčiny vyššie uvedeného Lancasterovho správania, aj napriek tomu, že sú naznačené, nezohrávajú prakticky žiadnu úlohu. Vizuálna stránka pripomína všetky tradičné noirové snímky, s ktorými sa môžeme stretnúť v tomto období, čo však vôbec nie je na škodu, keďže fanúšik sa dočká presne toho, čo chcel. A ja som určite nebol sklamaný.

Night and the City (1950) - Vyniká skvelým hereckým výkonom Richarda Widmarka, ktorému presne takéto úlohy sedeli najviac. Londýnske podsvetie je preplnené podvodníkmi, žobrákmi a úplne amorálnymi postavami, ktoré sú dokonale rozvinuté v scenári a réžia Julesa Dassina to má celé pevne v rukách. Vrcholmi filmu je scéna dvoch zápasníkov, neplánovane bojujúcich na život a na smrť a beznádejný útek Widmarka pred neodvratným osudom. Celé to zobrazuje skvelá kamera, ideálne zaberajúca londýnske ulice a dominanty.

Angel Face (1953) - Pod tvrdou režisérskou taktovkou O. Premingera (napr. slávny noir Laura) vidíme najmä herecký koncert Jean Simmonsovej  v úlohe mladej rozmaznanej mrchy Diany, manipulujúcej všetkými a všetkým, no najmä R. Mitchumom v úlohe rodinného šoféra. Tempo filmu je výborné, aj napriek tomu, že je plné dialógov a to silnejšie vyznie samotný záver, kedy Diana vojde do prázdneho otcovho domu. Tam už bez akéhokoľvek dialógu je pozornému divákovi jasné, že Diana s výčitkami svedomia nedokáže len tak žiť a jej psychická nevyrovnanosť neveští nič dobré.

The Petrified Forest (1936) - Typický zástupca tzv. proto-noiru, kedy sa ešte príliš nedbalo na mizanscénu ani na hrátky so svetlom, avšak starostlivo zvolené uhly kamery udržiavajú tento inak veľmi komorný film v pohybe spolu s dobre evokovaným prostredím, ktorým je odľahlá benzínová pumpa v arizonskej divočine. Humphrey Bogart v úlohe náladového zloducha pôsobí takmer až démonicky a dlhý dialóg medzi Bette Davisovou a Lesliem Howardom, ktorý zaberá veľkú časť filmu, je tiež podmanivý vďaka charizmatu a výkonu oboch hercov.

Phone Call from a Stranger (1952) - Omnoho viac melodráma než noir, avšak kombinácia inteligentného scenára a pevnej Negulescovej réžie je schopná z hercov vyťažiť to najlepšie, pričom početné flashbackové scény držia diváka po celý čas v napätí. Viacvrstvový príbeh, pripomínajúci noir len v úvode (dážď, noc, búrka) a skladajúci sa z mozaiky ľudských vzťahov, je presne taký, aký má byť. Raz dojemný a raz zábavný, možno len toho moralizovania mohlo byť o niečo menej. 3,5*

The Good Die Young (1954) - Britský noir s prvkami heistu (The Killing, The Asphalt Jungle) o zbližovaní štyroch ľudských osudov si moju pozornosť udržiaval vďaka skúsenému hereckému obsadeniu (napr. Gloria Grahame však má aj lepšie filmy) a pomalému, ale rozhodnému tempu. Začína práve v čase, keď sa má uskutočniť tragická lúpež a cez dlhú retrospektívu zistíme, ako sa štyria jej páchatelia dali dokopy. Ich smutné príbehy sa obratne prelínajú a na miesto činu a jeho rovnako smutné následky sa vraciame až na konci. Mnohovrstevnatý film s výrazne skľučujúcou atmosférou.

Detour (1945) - Nádherný príklad toho, ako sa s C-čkovým rozpočtom a s B- čkovými hercami môžete nezmazateľne zapísať do dejín filmu noir. Po stránke štylizácie Detour prakticky nemá chybu, a aj zdanlivo jednoduchý scenár je plný prekvapení. Hneď prvé slová škaredej stopárky so strašnými očami, konkrétne jej otázka na hlavného hrdinu: Kam si dal jeho telo? ma vyľakali viac, než akokýľvek horor. Slabšie herecké výkony sú prekryté cynickými a ostrými dialógmi a tentoraz vhodným a častým monológom hlavného hrdinu. Forma aj obsah sú tu plne v službách fatalizmu a presne to je čistá esencia žánru noir. Šokujúci nápad režiséra s telefónnou šnúrou v závere bol už len čerešnička na skvele upečenej torte.

The Locked (1946) - Psychologický noir s prvkami gotiky, silne vychádzajúci z freudovskej psychoanalýzy, ktorá bola v tej dobe populárna aj v Amerike. Vydarený prínos k tomuto "psychoanalytickému" žánru a najmä hlavná postava, Nancy, je zahraná výborne herečkou Laraine Day. Tradične skvelý je aj R. Mitchum, akurát už začínam rozmýšľať prečo práve on musí tak často v noiroch končiť podobne ako aj tu...:) Brilantný scenár, využívajúci až trojvrstvové flashbacky, nasvietenie scény podľa nálady hlavných hrdinov a výborne zrežírovaná záverečná scéna svadby. Za mňa veľká spokojnosť.

House of Strangers (1949) - Rodinná dráma s prvkami noiru, v ktorej excelujú veľmi presvedčiví Edward G. Robinson a Richard Conte. Herečka Susan Haywardová mi tu velmi silne pripomínala Joan Bennett...:) Skvele napísaný scenár a zručná réžia, ktoré tentoraz prevyšujú priemernejší vizuál. Akurát trochu škoda toho príliš krotkého rozuzlenia, avšak u filmov z tejto doby som si už zvykol...

Crime Wave (1954) - Typický noir z prvej polovice 50. rokov s prvkami heistu, ale tiež docu-noiru, využívajúci prirodzené svetlo a kladiaci dôraz na hodnovernosť policajnej práce a prostredia (množstvo záberov nakrútených ručnou kamerou, reálne lokality a častá absencia hudby). V pamäti utkvie hlavne výrazný Sterling Hayden ako drsný policajt večne žuvajúci špáradlá a mladučký Charles Bronson ako odporný hajzlík, čo je v prudkom protiklade s jeho neskoršími slávnymi úlohami.

Cry Wolf (1947) - Gotický noir s vtedajšími hviezdami Barbarou Stanwyck a Errol Flynn v hlavných úlohách a staré sídlo plné tieňov minulosti k tomu. Nakrútené je to kvalitne, kedže réžia nedovolí, aby divákova pozornosť ochabla, pričom viaceré uhly kamery sú zvolené dôsledne dramaticky. Barbara Stanwyck tu nie je typická dáma problémoch a určite prekvapí svojimi atletickými výkonmi v honbe za pravdou. Na druhej strane Errol Flynn zase pôsobí dostatočne hrozivo a zároveň charizmaticky.

Panic in the Streets (1950) - Zrejme jediný noir svetoznámeho režiséra Eliu Kazana nesie silný rukopis jeho tvorcu, teda dôraz na realizmus a autenticitu miest, kde sa odohráva. Zabudnite tak na mysterióznu, nablýskanú atmosféru, lebo miesto nej dostanete najmä špinavé prostredie nižších robotníckych tried s prvkami dokumentu a množstvom bezmenných postáv. Ale zase na druhej strane je to nakrútené skutočne bravúrne a hlavne úžasná kamera a častá hĺbka scén evokuje žáner noir, keďže inak ide skôr o klasickú drámu. Richard Widmark tu ukazuje, že aj ako kladná postava dokáže odviesť solídny výkon, avšak ako vyšinutého záporáka ho mám radšej...:)

Lady on a Train (1945) - S veľkou ľahkosťou nakrútený a veľmi zábavný, až vtipný noir, ktorý ubieha ako voda. Z väčšej časti ide vlastne o čiernu komédiu, avšak úžasná čiernobiela kamera, využívajúca kontrast tieňov a svetla je balzamom pre oči, pričom iste poteší návšteva ponurého sídla milionára, pripomínajúca sídlo Xanadu z Citizen Kane (1941). Deanna Durbin v hlavnej úlohe je tu priam kúzelná aj ako speváčka a vianočná atmosféra New Yorku je využitá dokonale.

The Sleeping City (1950) - Komornejší noir, odohrávajúci sa takmer výhradne v nemocničnom prostredí. Presvedčivý Richard Conte hrá špeciálneho policajta, ktorý sa v nemocnici vydáva za internistu, aby tak odhalil záhadnú vraždu jedného lekára. Popritom však odhalí väčšie spiknutie. Starnúca nemocnica Bellevue je zaujímavá, nemocničné chodby, alebo primitívne výťahy v štýle art deco majú unikátnu atmosféru, pričom nechýbajú ani nočné zábery na ulice New Yorku.

The Stranger (1946) - Vizuálna pastva pre oči, znova dokazujúca genialitu Orsona Wellesa. Podľa jeho vlastných slov, patrí The Stranger (1946) medzi jeho najmenej obľúbené filmy, keďže musel pracovať pod taktovkou producenta, a mnoho scén ani nemohol zrealizovať, avšak aj tak ide masterpiece pre fajnšmekrov. Zo špionážnej zápletky týkajúcej sa nacistov, poplatnej vtedajšej dobe, dokázal aj vďaka svojmu psychopatickému hereckému výrazu, viacerým skvelých scénam, aj vďaka šikovnej kamere vytvoriť dielo, ktoré by zrejme v rukách iného tvorcu bola len radová a zabudnuteľná protinacistická agitka.

Another Man's Poison (1951) - Jeden z prvých filmov, kedy sa nezadržateľne starnúca Bette Davisová začala objavovať v negatívnejších úlohách, ktoré ju tak preslávili (napr. What Ever Happened to Baby Jane? - 1962) a kde sa naplno dali využiť jej ostré rysy tváre. Všetko sa zväčša odohráva v noirovskom šere starobylej vidieckej vily, ale keďže britský filmári chceli aspoň trochu negovať divadelnosť predlohy, plnej zvratov, uvidíme aj nádherné vonkajšie lokality anglického vidieka. Záver je príjemne ironický, hraničiaci až s čiernym humorom.

Chase a Crooked Shadow (1957) - Veľké príjemné prekvapenie v podobe veľmi neskorého britského noiru, odohrávajúceho s a v preslnenom prostredí Barcelony a jej okolia. Rozpálené útesy, výhľady na more a zvuky španielskej gitary určite nie sú typické noirovské propriety, avšak zdanie klame. Vynikajúco zamotaný príbeh, ktorý ma šokoval svojim záverom, som vôbec nedokázal predvídať, pričom je zasadený hlavne do veľkého sídla nad morom. A práve tam filmári vskutku často a chuťou predvádzajú noirovskú hru svetla a tieňov, alebo vhodné využitie hĺbky ostrosti záberov na dôležité predmety. Často cítiť aj ich inšpiráciu Hitchcockom a to nielen jeho slávnymi dielami ako Notorious (1946), či Rebecca (1940), ale jeho filmárskymi postupmi vo všeobecnosti.

Kiss of Death (1947) - Medzi fanúšikmi noiru je tento film známy vďaka debutu Richarda Widmarka v úlohe sadistického a šialene chechtajúceho "Tommyho Uda". Obsahuje dnes už kultovú scénu, kedy "Udo" zhodí starú dámu na vozíčku zo schodov a usmrtí ju, pričom ďalšie kontroverzné scény, vrátane znásilnenia a samovraždy v plynovej trúbe boli bohužiaľ cenzormi vystrihnuté a sú už navždy stratené. Widmarkov nadpriemerný výkon dodáva tomuto noiru, ktorý by bol inak asi skôr melodrámou, skutočne veľkú iskru. Absolutórium si zaslúži najmä napínavých a skvele zrežírovaných posledných 20 minút, pričom zvyšok filmu tiež príliš nezaostáva.

His Kind of Woman (1951) - Veľmi nesúrodý a priveľmi dlhý noir, u ktorého je možné zreteľne vnímať, že došlo k viacnásobnému prerobeniu scenára za pochodu, o výmene režisérov nehovoriac. R. Mitchum podáva štandardný výkon a takpovediac to celé zachraňuje, ale napriek tomu je tu nakoniec hlavnou hviezdou Vincent Price s ktorým sa pôvodne vôbec nerátalo, a ktorého výkon už silne pripomína jeho slávnu neskoršiu éru gotických hororov, kde hral výrazné a často vtipné postavy. Femme Fatale v podaní Jane Russell je tu úplne nevyužitá, odspieva dve piesne, zaflirtuje s Mitchumom, a to je prakticky všetko.

Split Second (1953) - Netradičný noir s netradičným námetom. Skupinka ľudí sa ocitne na území, na ktorom bude o pár hodín vykonaný jadrový test, pričom túto skupinu tvoria zločinci, ktorí práve utiekli z väzenia a ich pestrá zmes rukojemníkov. Práve na postavách tento film stojí a všetci herci svoje úlohy zvládli vskutku veľmi dobre. Napätie stúpa každým okamžikom, kedže zúčastnení veľmi dobre vedia, že k výbuchu nakoniec príde, akurát netušia, že ku koncu nastane menšia zmena. Do nadpriemeru toto noirové béčko vyťahuje dobre vybudovaná klaustrofobická mizanscéna v ošarpanom bare v mestečku duchov, ktorá pripomína schátraný hotel v slávnom noire Key Largo (1948), keď sa tam blížil hurikán, alebo aj izolovaný bar v The Petrified Forest (1936) s démonickým Bogartom.

Beware, My Lovely (1952) - Komorný psychothriller s noirovými hviezdami Idou Lupino a Robertom Ryanom. Postava tamojšieho psychopata je netradičná, keďže Ryan je očividne psychicky chorý, avšak zámerne nechce nikomu ubližovať a môžete s pristihnúť aj pri tom, že s ním súcitíte, rovnako ako s jeho obeťou, s Idou Lupino. Práve výborný výkon Robert Ryana a viacero skvelých kamerových záberov (hlavne jeho viacnásobný odraz na vianočných guliach) vyzdvihuje tento nízkorozpočtový snímok malého štúdia RKO (Ida Lupino bola spolumajiteľka štúdia) do jasného nadpriemeru.

Nocturne (1946) - Výborná zápletka s nedokončenou melódiou mŕtveho skladateľa s množstvom symbolických scén - barové stoličky v závere hrozivo postavené hore nohami na stole, evokujúce blížiaci sa koniec, femme fatale predstavená na začiatku s tvárou v tieni, pričom emócie len vyjadruje jemným pohybom nohy, tiene konárov pri vstupe do fotografovho domu, pričom ho tam neskôr nachádzame obeseného za oknom na strome len vo forme pár sekúnd trvajúceho  tieňa, a mnoho ďalšieho... George Raft zdanlivo podáva  v hlavnej úlohe nepresvedčivý výkon, ale treba si uvedomiť, že jeho postava je vlastne starý, vyše 40 ročný mládenec, žijúci iba s matkou a tak nemôže hláskovať a tváriť sa ako Bogart, to by takto dopadnúť nemohol. V mnohých aspektoch nepochopený noir, aj keď súhlasím, že jeho  béčkovosť je cítiť príliš silne takmer vo všetkých aspektoch.  

The Garment Jungle (1957) - Neskorý noir zo silným sociálnym až politickým podtextom, stojaci na presvedčivých hereckých výkonoch, možno s výnimkou K. Mathewsa, ktorý však nikdy nepatril medzi prvú ligu. Poteší zopár scén (konflikt medzi gangstrami a odborármi v typickej noirovskej úzkej uličke, či výrazné tiene stropného ventilátoru počas dusivého zasadnutia odborárskej schôdze), pričom najsilnejšou scénou je asi rozhovor Alana (K.Mathews) a Terezy (Gia Scala) v bistre, kedy si Tereza presadne do veďlajšej časti, aby mohla nakojiť svoje dieťa.

Three Strangers (1946) - Zaujímavý, netradičný námet, inteligentný scenár a pevná réžia, to sú kľúčové prednosti tejto drámy s prvkami noiru, odohrávajúcej sa v Londýne na konci tridsiatych rokov. Tento film vskutku neobsahuje takmer žiadnu slabinu a okrem už spomenutého scenára, noirovskej kamery a kvalitnej réžie J. Negulesca sú tu výborne typovo zvolení herci, pričom Sydney Greenstreet a aj Peter Lorre sú priam ako ušití pre svoje úlohy. Záver je nepredvídateľný a priznám sa, že ma až trocha prekvapil.

You and Me (1938) - V podstate tretí diel Langovej noirovo-sociálnej trilógie je trochu nevyrovnaný, keďže ponúka zároveň silne komediálne prvky, (hlavne v úvode snímku) a na vtedajšieho diváka iste musel pôsobiť príliš bizarne. Po komediálnom začiatku sa prehupne do psychologicko-sociálnej drámy, no a aby toho nebolo málo, v poslednej tretine zasa úplne zmení tón a točí sa okolo hodiny matematiky na tabuli, v ktorej Sylvia Sidney ukazuje celému gangu, prečo sa zločin nevypláca. Zapamätania-hodná je určite mimoriadne štylizovaná sekvencia, v ktorej si tlupa zločincov pripomína svoje dni vo väzení pomocou pseudo-hudobného čísla a ktorá je taká langovská, že to už viacej ani nejde, pričom nápadne pripomína dnešné rapové videoklipy. Poteší určite noirovská hiezda George Raft, ktorý sa v tejto dobe nachádzal vo vrcholnej forme.

The Blue Dahlia (1946) - Známa noirová dvojica Alan Ladd a Veronika Lake (napr: This Gun for Hire či The Glass Key) v noire, kde napísal scenár samotný Raymond Chandler. Zrejme najmä z tohoto dôvodu je z väčšej časti veľmi napínavý a pevne štruktúrovaný, s dostatočným napätím, pričom ani po vizuálnej či režisérskej stránke nemožno mať príliš výhrad. Až do samého konca nie je jasné, kto je vrahom a záverečné odhalenie ma rozhodne prekvapilo, aj keď údajne tento veľmi nečakaný záver nebol v pôvodnom Chandlerovom scenári a bol vynútený producentami.

This Gun for Hire (1942) - Prvý film, kde sa stretla slávna noirová dvojka Veronica Lake a Alan Ladd a okrem toho, ide vôbec o prvý snímok, kde v hlavnej úlohe nachádzame nájomného zabijaka. Už len kvôli týmto dvom unikátnym obsahom je treba tento noir vidieť, avšak aj v ďalších aspektoch ide o vydarený počin, pričom hlavnou devízou je určite stúpajúca gradácia deja, vrcholiaceho v mramorovej luxusnej kancelárii.

Murder Is My Beat (1955) - Noirové béčko od režiséra E. G. Ulmera, ktorý sa nezmazatelne zapísal do dejín žánru svojim skvelým počinom Detour (1945). Murder Is My Beat mal rovnako mizivý rozpočet, avšak kultovosti Detouru nemôže v žiadnom prípade dosiahnuť. Príbeh o policajtovi, čo sa prikloní na stranu hlavnej podzrivej a pomáha jej obsahuje viacero logických kopancov, vizuál je len priemerný a celkovo je celý scenár len málo uveriteľný. Napriek tomu však tento noir dokáže bodovať voice-overmi hlavného hrdinu a vcelku vydareným rozuzlením.

The Strange Affair of Uncle Harry (1945) - Jeden z ranných noirov režiséra Siodmaka možno pripomenie svojou komornosťou The Spiral Staircase (1946), avšak na rozdiel od neho v ňom takmer úplne absentujú odvážne kamerové uhly a úžasné osvetlenie. Tento noir však zase boduje výbornými herckými výkonmi George Sandersa a hlavne Geraldine Fitzgeraldovej v úlohe jeho sestry, a ktoré dokázali udržať výsokú kvalitu celého filmu aj napriek Haysovmu kódexu, kvôli ktorému bolo nakrútených až 5 rôznych koncov a odstránili sa pôvodné narážky na incestný vzťah medzi oboma súrodencami.

Act of Violence (1948) - Jediný noir slávneho režiséra Freda Zinnemanna obsahuje úplne všetky propiety žánru, s výnimkou ikonickej dvojky "detektív - famme fatale". Namiesto nich však disponuje psychologicky prepracovanými postavami, u ktorých postupom času už neviete či sú dobré alebo zlé, vynikajúco vybudovanou bezvýchodiskovou a temnou atmosférou, pričom navyše príjemne prekvapí skvelými zvukovými nápadmi (Ryanove šúchahnie s krivou nohou počas nočného obchádzania domu, či škripanie vesiel na jazere). Vyvrcholenie, pripomínajúce trochu situácie pred westernovou prestrelkou je nakrútené skvostne, a aj keď môže spôsobiť rozpaky, svojím spôsobom je to vhodný záver celého príbehu.

Cage of Gold (1950) - Tento britský noir známeho režiséra Basila Deardena (napr. ešte Pool of London z roku 1951) sa síce rozbieha a aj plynie rovnako pomaly, ako ťažká hmla v Londýne, ale vďaka dobre vystavanému scenáru dokáže držať v napätí po celý čas. Do toho si pridajte zopár prekvapivých režisérskych nápadov (hlaveň pištole sa elegantne zmení na zvonček pri dverách, alebo siluety v hmle, akoby za kamerou stál Alton) a presvedčivo zahranú postavu "homme fatale" v osobe Davida Farrara. Výkon Jean Simmons netreba komentovať, tá už mala vtedy našliapnuté priamo do Holywoodu a celá filmová kariéra ešte len bola pred ňou.

Rififi (1955) - Pozoruhodný neskorý noir, definujúci okrem iného aj francúzsky film 50. rokov. Spracovanie lúpeže, zásadného aktu pre všetkých hrdinov vo filme je výnimočné (až neprirodzená absencia zvuku v prelomovej tridsaťminútovej sekvencii lúpeže ju posúva do oblasti absolútneho realizmu) a Dassinove vedenie hercov bezchybné. Buduje napäté situácie s precíznou remeselnou zručnosťou a vo fatalistickom závere si dokonca dovolí expresívnu jazdu. Posledný noir J. Dassina patrí zároveń k najlepším noirom vôbec.

Brute Force (1947) - Prvý noir Julesa Dassina sa odohráva vo väzení a vyznačuje skvelými hereckými výkonmi všetkých zúčastnených, vrátane hlavnej hviezdy Burta Lancastera. Silnou stránkou je aj výborná hudba Miklósa Rózsu a pozoruhodná postava sadistického psychopata, kapitána Munseyho, ktorý si v jednej z najsilnejších scén púšťa Wagnerovu operu TANNHAUSER. Nezabudnuteľne je aj akčné finále, v ktorom vlastne všetci hlavní hrdinovia prežijú posledné chvíle svojho života a naplnia tak svoje osudy, ktoré k tomuto záveru nevyhnutne viedli.

Where the Sidewalk Ends (1950) - Asi žánrovo najčistejší Premingerov noir, často sa objavujúci v rôznych rebríčkoch TOP 10 noir filmov. Zápletka je vynikajúco spracovaná a Preminger výborne vyvažuje niekoľko dejových bodov. Typického noirovského detektíva s problémami presvedčivo stvárnil Dana Andrews, ktorý zažiaril už v Premingerovej Laure, rovnako ako Gene Tierney, aj keď tá tu teraz neplní úlohu typickej femme fatale. Milovníkov žánru iste potešia zadné projekcie, okná večne smerujúce na osvetlený most a mrakodrapy, či takmer večné šero a prítmie v interiéroch.

Stranger On The Third Floor (1940) - Historicky úplne prvý čistý noir, ktorému zvykne v rebríčkoch ukradnúť prvenstvo oveľa známejší Maltézsky sokol (1941). Nie je tu síce hláškujúci detektív s problémami, ani femme fatale, ale inak sú všetky žánrové atribúty prítomné a dokonca v prípade nasvietenia a kamery skutočne vo veľkej miere. Za kamerou stál Nicholas Musuraca (Langove noire The Blue Gardenia, či Clash by Night alebo vizuálne nádherný Out of the Past) a je to veľmi poznať hlavne v unikátnej sekvencii v strede filmu, ktorá je výraznou poctou nemeckému expresionizmu. Účasť takého herca ako je Peter Lorre bola už len čerešničkou na torte.

Beyond a Reasonable Doubt (1956) - Posledný noir Fritza Langa pred jeho návratom do Európy, možno postráda výraznejší vizuál, ale zase disponuje excelentným scenárom a množstvom detailov Každá časť filmu dokonale do seba zapadá tým, že vôbec nezapadá...) Hudba hrá len, vtedy, kedy je to skutočne treba, a to množstvo zvratov (z toho dva kľúčové) v záverečnej polhodine je až dychberúce. Do poslednej minúty neviete, ako to dopadne, a keď Lang zobrazí tragédiu, ktorú divák tuší, že príde, majestátne postaví celú premisu na hlavu. Tento Langov posledný noir je chladným, až cynickým úderom do tváre bežného diváka a ideálnou rozlúčkou s typickým americkým publikom. 

Alias Nick Beal (1949) - Neprávom polozabudnutý mysteriózny noir, v ktorom exceluje Ray Milland v úlohe Lucifera v ľudskej podobe. Ten postupne korumpuje silných a slabých zase využíva vo svoj prospech. Skvelé herecké výkony však podávajú aj vedľajšie postavy, hlavne Audre Totter v úlohe tuláčky a alkoholičky, nasadenej na skorumpovanie kandidáta na nového guvernéra. Atmosféra, vytvorená režisérom Johnom Farrowom je ideálna a scenár priam skvelý.

The Big Clock (1948) - Zamotaný a netradičný noir s komplikovaným a niekedy až obskúrnym vývojom deja, v ktorom exceluje najmä R. Milland v úlohe šéfredaktora novín. Vďaka dobrému hereckému obsadeniu, vrátane Charlesa Laughtona, ktorý stvárnil egomaniaka, majiteľa budovy s veľkými hodinami, sa podarilo komplikovaný dej zvládnuť, pričom aj réžia Johna Farrowa udržuje celý film v pohybe a spája tak inak množstvo nesúrodých dejových prvkov do jednej vydarenej filmovej jazdy.

The Lodger (1944) -  V podstate akýsi noirovský remake slávnej Hitchcockovej nemej klasiky z roku 1927 síce nedosahuje kvalít prvotiny, ale vďaka výbornej réžii Johna Brahma, vrátane nasvetlenia a kompozície niektorých záberov, sa tvorcom podarilo latku udržať vysoko. Laird Cregar je taký úžasný, že nakoniec ani nevadí, že do konca zostane jediným podozrivým a celkovo je tamojší dej jednoduchý a bez výraznejšieho prekvapenia.

The Crimson Kimono (1959) - Neskorý noir Samuela Fullera, z ktorého už silne cítiť nastupujúce 60. roky a ktorý sa viacej sústredí na melodrámu milostného trojuholníka s rasovým podtónom, ako na ústrednú vraždu. Tá sa totiž akosi vyrieši sama...:) Každopádne sa Fullerovi podarilo výborne vystihnúť atmosféru Malého Tokia a potešia aj mladí herci ako Glenn Corbett či James Shigeta, ktorý v tomto filme úspešne debutovali.

Conflict (1945) - Silne atmosférický, temný a výborne nasnímaný noir, plný paranoje, v ktorom exceluje okrem H. Bogarta aj Sydney Greenstreet v úlohe psychoanalytka. Aj scenár funguje veľmi dobre, pretože hoci ako diváci presne vieme, čo sa stalo a prečo sa to stalo, tak až do konca si spoločne s Bogartom nie sme celkom istí, či je jeho manželka skutočne mŕtva, alebo nejakým zázrakom prežila, alebo či sa dokonca nedeje niečo nadprirodzené.

Step Down to Terror (1958) - Remake výborného hitchcockovho noiru Shadow of a Doubt z roku 1943, v ktorom zaujme Charles Drake v úlohe strýka Johnyho, a ktorý dokonca podľa mňa prekonal postavu strýka Charlieho z pôvodnej verzie, ktorú vtedy stvárnil Joseph Cotten. Tvorcovia rezignovali na postupne narastajúce dusno originálu a zvolili aj oveľa kratšiu minutáž, takže tamojšie charaktery sú síce oveľa menej prekreslené, čo však v konečnom dôsledku celkovo pridalo na údernosti celého príbehu.

Hangover Square (1945) - Nezabudnuteľný gotický noir, v ktorom exceluje okrem herca Lairda Cregara aj hudba Bernarda Herrmanna. Schizofrénia hlavného hrdinu, skladateľa, je symbolizovaná hneď viacerými aspektami, napríklad aj veľkým výkopom, rozdeľujúcim celé namieste, cez ktoré hlavný hrdina neustále prechádza, tvorbou skladateľa, ktorý okrem vážnych symfóniíí píše hudbu, aj pre barovú speváčku (Apolón vs. Dionýzos). Film boduje v mnohých aspektov, ale asi najviac vo finále, kde sa režisérovi J. Brahmovi podarilo výborne zosúladiť hudobnú aj vizuálnu zložku.

House by the River (1950) - Gotický noir Fritza Langa, ktorý mu produkovalo len malé štúdio sa síce vyznačuje nízkym rozpočtom, ale nádherne zachytenou zádumčivou atmosférou a veľmi umne využitými dobovými kulisami. Príbeh je síce zdanlivo jednoduchý a točí sa okolo náhodnej vraždy slúžky a vzťahu dvoch charakterovo úplne odlišných bratov, avšak v hlavnej úlohe je tu skôr samotná bezmenná rieka a aj dom, v ktorom sa všetky podstatné scény odohrávajú pri schodisku.

Among the Living (1941) - Ranný noir režiséra Stuarta Heislera (The Glass Key, Storm Warning) boduje skvelou kamerou Theodora Sparkuhla a hereckými výkonmi, dokonca aj vedľajších postáv vo vedľajších úlohách. Nielen Albert Dekker v dvoj-úlohe dvoch bratov, ala aj mladučká Susan Haywardová podávajú skvostné výkony. Psychologické aspekty postáv sú kvôli krátkej minutáži síce zjednodušené, ale za to tu nie je vôbec žiadna vata a všetko svižne odsýpa. Viacero scén už silne pripomína štýl noir ešte predtým, ako sa stali pre tento žáner normou, napríklad scéna naháňačky hrozivými a upršanými tienistými ulicami, ktorá sa končí vraždou. Skvelé zrežírované aj masové scény, ktoré pripomínajú tvorbu Fritza Langa, najmä v závere, kedy mestečko Radentown zachváti chamtivosť a túžba po lynči. 

Too Late for Tears (1949) - Lizabeth Scott v asi svojej asi najnesympatickejšej úlohe zlomyseľnej, sebeckej a zákernej ženy. Večne zvláštne usmievavej, zraniteľne vyzerajúcej, ľadovo chladnej, ale psychopaticky vražednej. Príbeh manželského páru, niekto hodí do auta kufor plný peňazí, je jednoduchý, napínavý a strhujúci. Atmosféra je dokonale temná a herci sú výborní.

Framed  (1947) - Jedno z klasických noirových béčok s Glennom Fordom v hlavnej úlohe, zaujme pútavou krimálnou zápletkou a pozoruhodným hereckým prejavom Janis Carterovej v úlohe femme fatale. Okrem peknej noirovskej kamery sú tu minimálne dve zapamätovatelné scény (napríklad až orgazmická radosť Janis Carterovej po spáchaní bezcitného zločinu). Za zmienku rozhodne stojí aj presvedčivý Edgar Buchanan v úlohe ošuntelého, starého baníka Jeffa Cunninghama.

Kiss Me Deadly (1955) - Prevapivo bizardný, až cynický film, patriaci už skôr do novej neo-noirovej éry, obsahujúci nielen šokujúce úmrtia, ale aj úsmevné hlášky a skvelú prácu kameramana a režiséra. Snímok občas pôsobí až trochu surreálne (najmä záver), ale je určite nadčasový, keďže neskôr ovplyvnil tvorbu takých režisérov ako Scoresee a Tarantino. Odporúčané aj pre tých divákov, ktorí inak žánru noir moc neholdujú.

Raw Deal (1948) - Jedna z ukážkových spoluprác medzi režisérom Antony Mannom a kameramanom Johnom Altonom. Príbeh je možno trochu neohrabaný a obsahuje pár nepravdepodobných scén, ale koho to zaujíma pri takej krásnej atmosfére a ohromujúcom vizuáli? Kľúčovou témou celého filmu je útek väzna (Dennis O'Keefe,) ktorého sprevádzajú dve ženy: jeho priateľka (skvelá Claire Trevor), jeho obdivovateľka a ktoré sa samozrejme neznášajú. Stačí si užívať "altonovskú hmlu", jeho maľovanie so svetlom, ale aj Raymonda Burra v úlohe zlého bossa, vždy snímaného výhradne zdola, aby pôsobil zlovestne a čaká vás skutočný béčkový zážitok.

Body and Soul (1948) - Jeden z niorov s Johnom Garfieldom (napr. Force of Evil, alebo Nobody Lives Forever), sa radí k podobným snímkom z boxerskou tématikou ako je Champion s Kirkom Douglasom, či The Set-Up s Robertom Ryanom. Na rozdiel od Championa (1949) tu stvárňuje J. Garfield boxera, ktorý nie je taký cynický a morálne ponaučenie tu tiež vyznieva silnejšie. Réžia dosť využíva aj komorné priestory, čo zosiľnuje intímnosť tunajších charakterov, vložených do nadpriemerne napísaného príbehu.

The Face Behind the Mask (1941) - Herecký rozsah Petra Lorreho je málokedy taký zjavný ako práve v tomto rannom, béčkovom noire, v ktorom predstavuje najskôr žoviálneho, dobromyseľného prisťahovalca, potom depresívneho a melancholického netvora, pričom neskôr sa zase stáva citlivým sympaťákom počas vzťahu so slepou ženou. Scenár je napísaný veľmi dobre a dáva Lorreovi skutočne veľa príležitostí zažiariť. Jadrom rozprávania je rozbitie amerického sna, a preto je celkové vyznenie príbehu veľmi temné, pričom obsahuje aj sociálny aspekt.

The Seventh Victim (1943) - Veľmi mysteriózny, až hororový snímok so skvelou niorovo-expresionistickou kamerou Nicholasa Musuraca a nezabudnuteľnámi scénami a úžasným, neskutočne pochmúrnym záverom s mrazivým monológom o smrti. Celý snímok má od vtedajšieho štandardu rozprávania temných príbehov ďaleko a právom sa stal časom až kultovým, pričom vo viacerých aspektoch výrazne predbehol svoju dobu.

The Dark Mirror (1946) - Skôr psychologický thriller, než noir od R. Siodmaka zaujme veľmi pôsobivým výkonom herečky Olivie de Havillands v dvojúlohe sestier-dvojičiek a na svoju dobu presvedčivými optickými efektami. Pozorný divák si všimne, že rozdvojenie osobnosti tu evokujú  malé detaily a vlastne celý film je tak trochu rozdelený na dve polovice. Hudba Dimitriho Tiomkina je sprvoti až prekvapivo ľahká a príjemná, aby v druhej polovici výrazne potemnela, rovnako ako atmosféra, pretože nenávisť pomaly kypiaca v temnejšom dvojčati už hrozí, že sa prenesie do reality.

Thunder on the Hill (1951) - Kriminálna dráma s prvkami noiru zaujme netradičným zasadením do ženského kláštora počas zúriacej povodne, kedy sa kláštor zaplní nielen okolitými dedinčanmi, ale prichádza doň aj zatknuté dievča, odsúdené na smrť. Kriminálna zápletka je zaujímavá, ale jej rýchle vyriešenie počas jedinej noci je trochu naivné. Režisér Douglas Sirk sa neskôr stal významným režisérom a jeho talent je cítiť už u tohto melodramatického filmu, ktorý ma síce zopár nedostatkov, ale tie idú skôr na vrub scenáristovi.

Pushover (1954) - Tvorcovia neskrývajú svoju silnú inšpiráciu TOP noirom Double Indemnity (1944), pričom najviac tento klenot evokuje prítomnosť herca Freda MacMurraya, aj keď už o poznanie staršieho. Noir prvky sú tu prítomné abslolútne všade, vrátane tmavých upršaných ulíc, či zvodnej femme fatale v úlohe Kim Novak (ktorá však nakoniec nie je až taká zlá, ako býva zvykom), korumpujúcej detektíva. Film má úžasných úvodných 5 minút a aj keď zostáva zaujímavý po celý čas až do konca, Double Indemtity sa vyrovnať nemôže.

Sudden Fear (1952) - Napínavý a atmosférický noir, priam ušitý na mieru herečke Joan Crawford, ktorá v tom čase už mala takmer 50 rokov a úplne sa hodí do úlohy bohatej starej panny, ktorá sa na "staré kolená" bezhlavo zamiluje. Film sa síce naplno rozbehne, až, keď sa Crawfordová dozvie, že jej manželstvo je veľká chyba, avšak potom nastáva gejzír zaujímavých scenáristických a aj režisérskych nápadov, umocnený nádhernou hudbou.

Reign of Terror (1949) - Ďalšia z ukážkových spoluprác dua Anthony Mann a John Alton ponúka vizuálne úchvatný historicko-dobrodružný film zasadený do obdobia tzv. thermidorského prevratu v Paríži v lete 1794. Všetko je to dokreslené občas až úžasnou low-key Altonovou kamerou využívajúcou neustále polotiene, či slabé osvetlenie. Noirové prvky sú obsadené aj v príbehu: Jedna konfrontácia za druhou čakajú za každým temným a upršaným parížskym rohom.  Atmosférický film, drsný a neustále temný, so všade prítomnými výraznými tieňmi vo veľkej noirovej tradícii. 

The Set-Up (1949) - Komorný príbeh stárnúceho boxera, odohrávajúci sa len počas jediného večera. Napriek tomuto krátkemu času a aj kratšej minutáži sa tvorcom (hlavne režisérovi Robertovi Wisemu a hercom R. Ryanovi či Audrey Totter) podarilo zhrnúť celý životný príbeh boxera a dokonca aj načrtnúť jeho budúcnosť. Neustále prestrihy na tváre divákov a viacero scén (napríklad tá, kde Audrey Toth stojí na železničnom moste a ako keby do nej vchádzali nočné vlaky, slávny dlhý boxerský zápas alebo zúfalý útek Ryana cez opustené hľadisko) je ťažko zabudnuteľných a právom zaraďuje toto zdanlivo zabudnuteľné béčko do výšin súčasných noirových rebríčkov.

The Prowler (1951) - Je príbehom cudzoložstva a chamtivosti, v ktorom policajt Webb Garwood, brilantne stvárnený Van Heflinom zmanipuluje a zvedie domácu pani Susan, žijúcu v manželstve bez lásky a bez detí, pretože sa rozhodne ulúpiť nielen Suzan, ale aj jej majetok, ktorý by zdedila po svojom staršom manželovi. Svoj plán sa mu síce podarí uskutočniť, avšak nasleduje jedno klamstvo za druhým, až sa čoraz zúfalejší Webb stále viac zamotáva do vlastnej sieti skazenosti a zločinu. Brilantné finále v opustených púštných ruinách mesta Calico, kde pár hľadá svoje posledné útočisko navyše poskytuje nezvyčajné vyvrcholenie.