Melios

Donedávna som vyhlasoval, že najhorší film, ktorý, podľa mňa, bol na planéte Zem natočený, bude navždy Paranormal Activity. O filme Cats som sa dozvedel, už keď vyvolal pri vydaní gigantickú kontroverziu. Odvtedy som si snímku prial vidieť, pretože som bol zástancom názoru, že to predsa nemôže byť až tak zlé. Dočkal som sa toho až tento týždeň, keď pristál na platforme Netflix. O kvalite tohoto filmu vypovedá už len to, že ako jeden z mála som ho ani nedokázal dopozerať. Zvládol som prvých 30 minút a ďalej sa už nepohnem. Absolútne neprirodzené digitálne efekty by sa ešte dali ako-tak prehliadnuť, keby ich dokázal obhájiť aspoň slušný príbeh. Lenže nie. Dej je rovnako neprirodzený cringe ako aj CGI. Najväčší problém, ktorý s týmto filmom mám (okrem toho, že dokázal pokaziť tak jednoduchú vec ako hudobný doprovod, keď v ňom dokonca hrajú aj slušní speváci) je efekt, ktorý sa nazýva ako Uncanny valley. Aby som sa tu nezdržiaval s definíciou, tak v skratke poviem len to, že je to efekt, kedy človeku príde niečo tak moc dokonalé až mu to príde odpudzujúce. Túto definíciu perfektne spĺňa snáď každý záber filmu. Vždy keď na obrazovke (alebo na plátne) uvidíte "mačky" uvedomíte si, že i keď dizajnéri odviedli veľmi dobrú prácu, v ich výzore, pohybe a mimike je stále čosi nepríjemné ba až neprirodzené. Aby som sa tu už ďalej nerozpisoval. Odporučil by som to? Oh, Hell No! MeMes z toho síce boli dokonalé, ale projekt ako taký, fakt nestojí za vašu pozornosť. Jediná vec, čo stojí za zmienku, je to, že film získal toľko Zlatých malín, že museli usporiadateľa Anti-Oscaru vymyslieť nové kategórie, aby to pre jeden rok nevyhral jediný počin. Stále nedokážem uveriť, ako je možné, že toľko talentovaných ľudí na jednom place dokázalo vytvoriť niečo tak strašne nechutné.

Je skvelé si pripomenúť dobu, kedy mal Luc Besson ešte cit pre filmy.

Najnovší film najzvláštnejšieho Československého režiséra a zároveň aj jeho posledný autorský počin. Hmyz je Švankmajerova vízia divadelnej hry z pera známej českej dvojice, ktorých mená snáď ani nemusím spomínať. Podobne ako pri väčšine filmov tohoto autora sa aj tu môžete tešiť na výraznú surrealistickú stopu plnú absurdných scén, rýchlych strihov, praktických efektov a stop-motion sekvencií. Čím sa, ale posledný prírastok do rodiny surrealistických diel líši je spôsobom akým ho pán Švankmajer podal. Okrem hlavnej dejovej línie, kde okrem legendárneho Jiřího Lábusa či Kamily Magálovej, je film prerušovaný vstupmi samotného režiséra, kedy vám danú časť filmu odprezentuje pohľadom tzv. behind the scenes, alebo sa rovno prihovorí k divákom. Snímka má okrem prológu, ktorý natočil samotný Švankmajer aj epilóg ako keby sa jednalo o knihu. Ak by ste hľadali význam tohoto filmu, nehľadajte ho. Jedná sa o čisto umelecký film, ktorý má len umeleckú hodnotu. Názor si na tento film kľudne spravte z nasledujúcej citácie, v ktorej Jan Švankmajer vysvetľuje o čom daný film vôbec je: "Takže o čem tenhle film vlastně je? Já nevím. Psal jsem scénař jak to ze mě lezlo." Takže aby som to zhrnul, od posledného počinu nechválne známeho tuzemského režiséra som dostal presne to, čo mi ponúkol už v minulosti. Absurdne zábavnú "podívanú", ktorá sa vymyká všetkým konzervatívnym československým štandardom. Film som videl na Netflixe a som sklamaný, že sa na túto platformu nedostalo viac Švankmajerovho obsahu. Ak milujete umelecké filmy, nie je o čom polemizovať. Ďakujem za vašu dlhoročnú, energicky neprestajnú prácu, pane ;)

"Good morning, and in case I don't see ya, Good afternoon, good evening, and goodnight."

Starý, ostrovtipný detektív a mladý, nerozvážny zelenáč spoja svoje sily, aby odhalili vraha, ktorý zabíja podľa najväčších smrteľných hriechov. Zápletka, ktorá sa stala natoľko ikonická, že ju po vydaní tohoto pokladu, začalo plno iných autorov priamo (či nepriamo) kopírovať. V jadre veci sa stále jedná o klasickú detektívku o dolapení vraha, ktorá je dokreslená skvelou akciou, nekonvenčným spôsobom točenia, zaujímavým vizuálom a produkciou, ale aj výsledným rozuzlením a zvratom, ktoré pánu Fincher-ovi idú lepšie než posledných pár rokov kráľovi dejových zvratov - M. Night Shyamalan. Kto ešte nevidel, ako keby nežil. Zlatý klenot kinematografie.

Ikona svetovej popkultúry, kritika spoločnosti a hlavne knižná adaptácia natoľko skvelá, že ju samotný Chuck Palahniuk (autor pôvodnej knihy) uprednostňuje pred vlastnou knihou. A niet sa čomu čudovať. Film je farebnejší, vizuálne výraznejší a dokáže vás udržať v tranze až do záveru, kedy vás prekvapí zaujímavým zvratom. Ako bonus si ešte k tomu pripočítajte vtipy skryté na filmovom páse.

[SPOILERY] Tretí stage už len zdokonalil to, čo nestihla dotiahnuť druhá séria. Vďaka svojmu kratšiemu rozsahu teda neostáva čas už na žiadne zbytočné odbočky a príbeh vám je podaný, čo najviac po lopate ako to, len tvorcovia dokázali. Dočkáte sa tu šialenejších a urýchlenejších akčných, závodných sekvencií, (niektorých dokonca až tak absurdných, že sa úsmevu nevyhnete) ale aj určitého posunu vzťahu Takumiho a jeho kamošky Mogi. Zároveň vám film ponúkne aj dlhodobejší pohľad na tento kreslený svet a tak vám ukáže aj celkom vydarené sviatky. Tvorcovia opäť posunuli latku o niečo vyššie ako predtým.

Druhá séria opäť nesklamala. Ponúkla viacej akčných scén, zaujímavejších závodných tratí, záporákov a stručnejší dej, ktorý si nepotrpí na dlhé obkecávačky. Okrem toho sa razantne zmenila aj štylizácia, ktorá prvých pár epizód celkom iritovala, no rýchlo som si na ňu zvykol. Ak sa vám páčila prvá séria, nie je o čom polemizovať. Dvojka vás nesklame.

Viac vizuálne nápaditý animák z môjho detstva sa hľadá len ťažko.

Dňa 7. 1. 2022 nahral na svoj YouTube kanál päťnásťročný Kane Parsons (známy skôr pod prezývkou Kane Pixels) pár minútový horor na motívy komunitnej creepypasty, ktorá pred nedávnou dobou zaplavila internet. Narozdiel od svojich rovesníkov neprišiel, ale so skromným fanúšikovským projektom, ktorého amatérizmus by dýchal na míle ďaleko. Miesto toho si podmanil divákom niečim čím si doteraz držia svoje renomé spisovatelia ako King alebo Lovecraft. Strachom z neznáma. Na pár minútovej stopáži vás autor dokáže presvedčiť, ako dokáže byť desivá, prostá, nekonečná hala so zeleno-žltými tapetami, vlhkým kobercom a bzučiacimi svetlami. Nie jedenkrát začnete pochybovať o tom, čo je reálne a čo nie. Tento pocit je dopĺňaný faktom, že až na úvodnú sekvenciu je všetko ostatné robené digitálne. Kraťas spĺňa všetky atribúty skvelého hororu či už sa jedná o také maličkosti ako pohyb kamery až po audiovizuálnu stránku. Ak ste projekt nevideli, alebo ste až doteraz nepočuli, čo sú vlastne tie Backrooms zač, môžem jedine odporučiť zhliadnuť tu: https://www.youtube.com/watch?v=H4dGpz6cnHo. Nič nedokáže byť desivejšie ako zistenie, že nie ste tak úplne sami. Na svoj vek dokázal autor prekvapiť viac, než by kto čakal. Na záver sem ešte priložím citát, ktorý celú legendu započal: “If you’re not careful and you noclip out of reality in the wrong areas you’ll end up in the Backrooms, where it’s nothing but the stink of old moist carpet, the madness of mono-yellow, the endless background noise of fluorescent lights at maximum hum-buzz, and approximately six hundred million square miles of randomly segmented empty rooms to be trapped in. God save you if you hear something wandering around nearby, because it sure as hell has heard you.”..