hygienik

Jarchovský je podľa mňa, najrozporuplnejšou osobnosťou českej kinematografie. Jeho tvorba má neuveriteľné výkyvy a preto nikdy neviem, či ísť naňho do kina. Nemá cenu vymenovávať tu všetky zápory tohto treťotriedneho filmu, ktorý by sa hodil asi tak do programu Filmboxu Family. Des! Ale jedno pozitívum tu je: Nevidel som to v kine, chvalabohu!

Veľmi zvláštny film. Akosi prázdny, kladie priveľa otázok a nedáva takmer žiadne odpovede. Je to dráma o úchylákovi alebo len o smutnom úbožiakovi? Môžete si do rovnice dosadiť, čo len chcete. Aký je zmysel tohto diela? Nuž mám podozrenie, že žiadny, ale podla množstva podivných dialógov je jasné, že režisérovi sa zdala knižná predloha nepochybne niečim zaujímavá.

Viem, že tento film je o právach žien v Iráne a želám im rovnoprávnosť. Ale ak by som vedel, čo mi hrozí, ak pôjdem na futbal, ako to vedeli ony, pozriem si ho doma v TV a nebudem za každú cenu rozbíjať hlavou múr. Panahiho filmy majú ten problém, že dej je iba zjednocujúcim rámcom pre to podstatné - dialógy. Ich obsah je hop alebo trop. Pre mňa nuda.

Tak zaujímavo vypointovanú psychologickú sondu som dávno nevidel. SR bola skvelá. (8. 7. 2016 iba 61%??)

Mne sa to celkom páčilo. Neviem, ako to hodnotili ľudia v čase vzniku filmu, ale dnes sa na spartakiádu môžete pokojne pozrieť s úsmevom, už je to za nami. Príbeh milý, na dnešné pomery až naivne nevinný. Scenár prostý, ako základoškolský sloh a aj tej ideológie tam bolo, chvalabohu, poskromne. Vrámci československej tvorby pre deti, mi to príde nadpriemerné.

Ázijská kinematografia ma, s výnimkou Kim Ki Duka, ktorého meno zaznie aj v tomto filme, nikdy nebavila. Jafara Panahiho som až dodnes úspešne ignoroval. Bola to chyba a rozhodne mu po dnešku budem venovať pozornosť. Samotné Taxi Teherán bolo zaujímavé a ľudské, hoci mi tam chýbala situácia, ktorá by ma emocionálne veľmi silne oslovila. Chápem potrebu robiť politicky angažované filmy, ale občas je práve "politikum" tým, čo filmu viac uškodí ako pomôže. A tu bola dobrá polovica dialógov "o režime".

Nemôžem si pomôcť, ale mne to pripomína Short skin. Objektívne priemer, subjektívne nuda. Možno to bolo aj tým, že talianske filmy dávajú väčší dôraz na atmosféru a navyše tento je 30 rokov starý.

Zhliadneme kňaza, čo by rád vzťah, vozíčkarku, čo chce sex a sociálnu podporu, ale je zakomplexovaná i celú skupinu klišé o medziľudských vzťahoch. Jediné klišé, ktoré je tu demítizované, je predstava o Švédsku ako o bezproblémovom mieste pre život. Lenže práve túto ilúziu som si chcel zachovať. Tento film je na švédske pomery naozaj slabý.

Festivalová, neoriginálna a depresívna jednohubka.

Teraz chápem, prečo sa mnohí radi modlia ruženec. Sú veci, o ktorých sa nedá hovoriť, a tak je dobré o nich rozjímať v modlitbe. Taký je aj tento film. Treba o ňom pouvažovať. On totiž ani tak nie je kritikou súčasnosti, ale skôr tichou modlitbou za ňu. Musím priznať, že v časti poľskej spoločnosti vyvolal kontroverzné reakcie. Dostal poľské "maliny" - anticenu Węże, v roku 2015 v kategóriách: najhorší film, najhoršia réžia, najhorší scenár, najotravnejší film s vážnou témou atď. Napriek všetkému je výborný a stojí za to, aby ste si o ňom urobili vlastný názor. Nesnaží sa hrať na emócie, ale hľadá korene problémov, hoci niekedy až príliš rýchlo a prvoplánovo.