hygienik

Včera som na jednom fóre čítal elégiu českého užívateľa, že autor SK tituliek ku kasovému trháku, nepovolil ich preklad do CZ, a tak hľadá dobrú dušu, čo to od piky preloží z angličtiny. K jeho žiadosti sa pripojilo pár ďalších. Vlákno začínalo poznámkou "Nechci slyšet vaše kecy: Ty nerozumíš slovensky?" Nie, nerozumí... To som sa ešte smial. Dnes UPC vyplo vysielanie NOVY a pred mesiacom PRIMY FAMILY. Je isté, že zo slovenských obrazoviek čoskoro zmiznú všetky stanice PRIMY. Vrabce na strechách čvirikajú, že ešte tento rok odíde do "Šedých prístavov" aj ČT a Barrandov takticky mlčí. Zato Markíza a JOJ tancujú odzemok od radosti, že ich konkurenti sa stiahnu za rieku Moravu. Podobne  to v minulosti bolo s TV NOE a TV LUX. Mnohí sa báli úpadku slovenských katolíkov, lebo TV NOE je príliš ekumenická. Všetkým TV operátorom ide o blaho slovenského diváka, ktorého ústny prejav je plný čechizmov a toto je nepochybne najlepší spôsob, ako ho od nich očistiť. Zaistiť aby nie len mladí Česi nerozumeli po slovensky, ale aby to platilo čoskoro aj naopak!!!

Nerozumel som tomu, prečo ľudia na Vianoce dávajú prednosť sledovaniu klasických rozprávok pred tými, ktoré ešte nevideli, keď práve koncom roka je v TV najviac premiér. Tak som si dal nášup možno 40 vianočných romantických filmov, rozprávok a kresťanských programov. Výsledkom je mizéria. A o rok aj ja pozerám už len klasiku. Najväčším sklamaním bola severská rozprávka. Naopak potešila ruská romantika. Prekvapivo najlepší film dávali na silvestra na TV Noe, zatiaľčo TV Lux si vybralo ten najlacnejší kresťanský film, aký som kedy videl. Všeobecne najviac ma na Nový rok potešila premiéra dobrej slovenskej komédie - to tu už pár rokov nebolo.

Sú tu znovu Vianoce a ja som sa tešil na rozprávky. Som odkojený na jednej, ktorá ešte nedávno bola kultovou záležitosťou. Ukazuje sa, že súčasné prerábky klasických rozprávok s emancipovanými Bohdankami a násilníckymi princami, mi nesedia. Hoci najnovšie nemecké spracovanie bratov Grimmovcov alebo uletený Andersen, ma bavia. Ťažšie si zvykám na Burtonove "rozprávkové tripy." Skrátka, rozmýšľal som, ktorú rozprávku mám najradšej a vyšlo mi, že som viktoriánsky nostalgik. Mám rád "realistické" rozprávky s nádychom starých časov. Súčasné rozprávky podľa mňa trpia kvôli odfláknutým scenárom alebo réžii. Desím sa, aké dôsledky môžu mať rozprávky o milých zloduchoch.

Tak som to spočítal. Z asi 20 videných estónskych filmov som 14 videl behom posledných 2 mesiacov a mám dosť. Faktom zostáva, že Fíni robia po všetkých stránkach kvalitnejšie kúsky. Najviac ma zaujal paradoxne dokument Spievajúca revolúcia, možno preto, že scenár napísal sám život. Scenáre sú slabinou estónskych filmárov a tak vznikajú vtipné nepodarky. Veľmi účinným liekom je koprodukcia, ktorá je väčšinou zárukou diváckeho úspechu. Estónci radi točia sociáne drámy s bezvýchodiskovými depkami. Filmy pre deti a mládež nevyčnievajú z európskeho priemeru. Ale aby som pobaltským bratom nekrivdil aj oni majú kasový trhák, ktorý už každý videl aj artovú perlu, ktorú som ani na druhý pokus nerozchodil. Summa summarum, musím si oddýchnuť od tejto postsovietskej kinematografie a za tým účelom sa presuniem na škandinávske filmové lovištia.

Asi pred týždňom som v Love songu videl Keiru Knightley doteraz iba v 2. roli (prvá bola v Laggies), ktorá jej podľa mňa sedela. A tak som si povedal, že dozrel čas vyplniť medzeru a pozrieť si viac filmov s ňou. Užasol som, keď som zistil, že Keira je snaď najžiadanejšou herečkou programových dramaturgov. Asi každý tretí deň s ňou ide v TV nejaký (vždy iný) film. Plný očakávaní som začal "šrotovať", čo TV ponúkla. Rýchlo som zistil že KN nie je charakterová herečka, ale akýsi žolík, čo hrá takmer vo všetkom, od céčkových akčákov, cez béčkové drámy až po najrôznejšie kasové trháky. Jej herecké výkony sú kolísavé, najhoršie podľa mňa hrá v historických drámach, naopak maximálne jej sedia role stredostavovských mladých žien čeliacich životným krízam (Last Night). Je škoda, že v TV dávajú hlavne tie menej kvalitné a teda asi aj z hľadiska práv lacnejšie kúsky.

Pred 4 rokmi som s nadšením prvýkrát šiel na Festival inakosti v BA. LGBT je téma, kde je akceptovaná "nekorektnosť" na plátne. Videl som tu pre mňa nezabudnuteľné kúsky ako Sangailé, Mladá a divoká,   52 utorkov,   Mosquita a Mari alebo V mene. Sexualita je nevyčerpateľným a zaujímavým námetom. Tento rok som na festivale spozoroval znepokojivý trend. Popri hraných filmoch s dynamickým dejom a súčasným námetom, narástol v programovej ponuke podiel dokumentov a "historických" filmov o emancipácii gayov a lesieb. Tým sa v mojich očiach zo "zábavného" festivalu stáva seriózne nudný "dokumentačne lobystický" festival. Ak tento trend bude pokračovať, o rok sa tam už ani neoplatí ísť.

3. séria Homelandu nenávratne skončila aj vydarení The Middle si dajú zase ročnú pauzu, v dohľade nie je premiéra Hier o tróny ani Borgiovcov. Skučím z nedostatku endorfínov produkovaných zaujímavými t. j. akciou či obsahom podnetnými seriálmi. Je to ako droga! Keď nájdem dobrý seriál vysajem ho nenásytne a pozerám hoci do troch do rána. Ale keď skončí, uvedomím si, že som zase na suchu a som ochotný skúsiť juhokórejskú romantickú cukrovú vatu The Heirs, netušiac, že je to jed, podobný argentínskym telenovelám. A tak mi neostáva, než sa stále vracať k evergreenom ako Medicopter 117, ST Next generation či SG Atlantis. Američania, natočte nový seriál, potrebujem vás!

Pred 2 týždňami počas IFF BA som za 5 dní videl 10 európskych filmových noviniek a pochopil som, že filmári starého kontinentu majú problém. Všeobecne platí téza, že každý možný námet už bol aspoň raz sfilmovaný. Ale Amíci sa z toho vyhrabali remakmi starých filmov a neuveriteľnou schopnosťou presnej žánrovej vyhranenosti t. j. divák, keď ide do kina, predpokladá, čo ten film bude presne obsahovať, skutočne to tam nájde a odíde z kina spokojný. Európania sa venujú riešeniu duševných stavov a kladú si zásadné otázky. Lenže na ne iba málokedy nachádzajú pozitívne odpovede. Výsledkom je, že z plátna kypí nekonečná depka. Ak to chce divák v duševnom zdraví prežiť, musí si preventívne ešte pred vstupom do sály, dať nejaké antidepresívum :) Nech teda žije Hollywood a jeho chutné mainstreamové filmové jednohubky. Ešte dobre, že ich kupujeme.

Včera som sa stal už drruhýkrát za posledný rok svedkom televízneho "zázraku". Nemenovaná slovenská TV stanica prestala bez varovania, oznamu, či zdôvodnenia vysielať seriál Homeland po 2. dieli 1. série. A určite to nebolo pre nízku sledovamosť! Ešte šťastie, že to vysiela aj ČT. Podobný "zázrak" sa stal asi pred rokom, keď iná naša TV uťala bez slova sitcom 2 broke girls v polovici prvej série. Viacero mojích českých známych sa oháňa nekvalitným obsahom v ČT a ja im už roky odpovedám, že pre nás Slovákov je ČT ako maják v tme. My ešte máme kam prepnúť - chvalabohu!

Pred pol rokom som si po dlhom váhaní kúpil za 11 eur mesačne balíček HBO a Cinemax, presvedčený o tom, že to uspokojí moje filmové chúťky. Uspokojilo - na mesiac! Cinemax nie je nezávislý európsky kanál pre náročného diváka. HBO a cinemax totiž patria rovnakému majiteľovi, takže sa tam dajú často vidieť rovnaké filmy. To, čo išlo na HBO sa objaví o 2 mesiace v primetime na Cinemaxe prezentované, ako skvelá novinka. Priznávam, že opačný prípad som ešte nezažil. Filmofili zasvätene namietnu, že na Cinemaxe chodia kultovky, trebárs od Rhomera, čo na HBO nie sú. To je pravda, ale sú to staré klasické filmy. Čo sa týka noviniek, na Cinemaxe sú k videniu najnovšiie filmy neamerických produkcii, ale pri nich mám pocit, že to nie sú Béčkové, ale Céčkové nezávislé novinky plné nihilizmu. A tak zo súboja HBO vs.Cinemax pre mňa vyšlo víťazne paradoxne HBO, pretože v jeho mainstreamovejšej ponuke, skôr nájdem stráviteľný film. Nech teda žije štvrtý a piaty kanál HBO, aby v nás mohol udržiavať ilúziu, že máme na výber!

Dlho som si myslel, že tak reálne a pekné scenáre ako Dietl už nikto v Čechách nenapíše. A celý čas v jeho tieni žila a tvorila scenáristka, autorka rozhlasových hier, spisovateľka Maekéta Zinnerová. Možno nie je tak slávna preto, že sa zameriavala hlavne na tvorbu pre deti. Veľmi ma oslovili predovšetkým Tajemství proutěného košíku, My všichni školou povinní a Kde padají hvězdy. Tie seriály majú v sebe toľko úprimnosti a aj optimistického zápalu, že keby človek nevedel o čom totáč bol, už len kvôli tej atmosfére, čo z nich sála, by ho chcel zažiť.  Keď človek vidí jej seriály ťahá ho to aj ku knižným predlohám. Je pravda, že sa jej prakticky nepodarilo vymaniť z dobových stereotypov  (Kritika úplatkov, práca na čierno, vyzdvyhovanie a idealizovanie úlohy pohraničnej stráže, či pionýra) a v dielach ako Indiáni z Větrova je poplatná  dobe. To však nezmenšuje jej scenáristický talent. Zo známejších filmov napísala scenár k Herzovmu Den pro mou lásku.