Rozjimatel

3,5 To sú neskutočné, vymleté hovädá, tí dvaja, týmto ich počinom ma úplne odrovnali. Hoci to je žáner, na ktorý sa pozerám s dešpektom, v prípade tohto filmu si ale nemôžem pomôcť. Už len keď vidím ten rok 1978, v ktorom bol film nakrútený, tak sa nestačím diviť. Svojou drzosťou a "modernosťou" totiž pripomína súčasné "huličské" komédie, ale jednoznačne ich tromfne svojou kvalitou a zábavnosťou. Film šliape od začiatku do konca, pričom ho sprevádza poriadne nadupaná rocková hudba, ktorá výborne ladí s uleteným duchom snímky. Edit 2.9.21: Pri druhom pozretí to už až taká skvelá zábava nebola, znižujem zo 4 hviezdičiek na 3.

Veľmi zaujímavo a poučne nakrútený dokument o Andrejovi Hlinkovi a jeho nesporných zásluhách pri sebaurčení slovenského národa, ale aj o nejakej tej jeho politickej chybe. Nie všetky jeho názory a postoje s nim zdieľam, ale veľmi sympatický mi je jeho boj proti pomaďarčeniu Slovákov a proti alkoholizmu (večný boj s veternými mlynmi).

Originálna a nápaditá kombinácia filmu noir a klasickej kreslenej grotesky situovanej do 40. rokov, v ktorej Zemeckis vzdáva poctu svetu kultových kreslených postavičiek a zároveň ho paroduje. Film ohuruje svojou trikovou parádou, čo bola na svoju dobu bomba a ešte aj po 30 rokoch vyvoláva obdiv, lenže dopláca na slabší scenár a akúsi vnútornú vyprázdnenosť. Takže všetka tá technická dokonalosť a vizuálna nádhera tak nejak vyšumia do prázdna. Vtipy občas rozosmejú, občas otravujú, z postáv vyzdvihnem výborného zloducha v podaní Christophera Lloyda, lasičky sú naopak  riadne otravné. Za zmienku ešte stojí výborná hudba Alana Silvestriho.

3,5 Typický režisérov rukopis, ktorý rozvinul do dokonalosti o 2 roky neskôr v Magnólii. Tradične silné sú postavy, brilantne napísané i zahrané osobitými hercami, z ktorých viacerí sú v podstate kmeňoví herci režiséra (Julianne Moore, John C. Reilly, Philip Seymour Hoffman, William H. Macy). Z ostatných hercov musím ešte nutne vyzdvihnúť Burta Reynoldsa, Marka Wahlberga a Heather Graham. Atmosféru 70. rokov (a začínajúcich 80. rokov) sa podarilo navodiť úplne perfektne, výborný je výber vtedajšej hudby. Film je akousi satirou, pomerne trefnou, spoločnosti danej doby. A prečo po toľkých superlatívoch iba 3 hviezdičky? Jedna vec je dosť subjektívna, prostredie plné drog, prostitúcie a zločinu v takto dramatickom filme na mňa pôsobí dosť odpudivo. A tiež sa mi videl film strašne naťahovaný, niekde v strede som mierne strácal záujem o ďalší vývoj. Aspoňže záver je tradične skvelý, prichádza vynikajúce rozuzlenie.

Rossellini v tomto filme opúšťa svoj dovtedajší neorealistický štýl, zaoberajúci sa sociálnymi otázkami a venuje sa citovej vyprahnutosti znudených bohatých ľudí. Akoby tým predznamenal filmársky štýl, ktorý doviedol do dokonalosti Antonioni vo svojej tetralógii citov. Rossellini tu podobným spôsobom ukazuje dlhé, dokumentárne zábery krajiny, mesta, (napr. z idúceho auta), vnútorný boj hlavných postáv, ich neschopnosť vyjadriť city. Znudený zámožný pár z Anglicka Alexander a Katherine prichádza do Talianska, aby predali vilu v blízkosti Neapola, ktorú práve zdedili. Dochádza pritom k stretu dvoch veľmi odlišných kultúr a nátur - anglickej chladnej rezervovanosti a horúceho talianskeho temperamentu. Pôsobenie cudzej kultúry vyvoláva u inak vyrovnaných manželov neistotu, občas až nervozitu. Starobylé prostredie akoby dodávalo históriu k ich osobnému príbehu manželstva (vykopaná dvojica v Pompejach), umiestňuje ich malú krízu do kozmického cyklu zrodenia a smrti. Katherine (výborná Ingrid Bergman) je neustále konfrontovaná s oboma protipólmi tohto cyklu, tak so zrodením (množstvo tehotných žien) ako aj so smrťou (kostry). Odrazu pocíti strach zo smrti a súčasne zatúži po dieťati, hoci ho doteraz odmietala. Filmu vyčítam, že je nakrútený miestami trochu fádne (ďalšia jazda autom, ďalšie prezeranie pamiatok) a že je psychológia postáv dosť povrchná, keď sa najskôr v pohode znášajú, potom sa bez zjavnej príčiny pohádajú až tak, že sa idú rozvádzať a napokon si z ničoho nič začnú vyznávať lásku (zázrak?).

Jeden pokojný deň na americkej strednej škole, študenti sa venujú obvyklým činnostiam, riešia svoje bežné starosti, proste nič nenasvedčuje tomu, že sa schyľuje k veľkej tragédii. Lenže pokoj je iba zdanlivý, atmosféra postupne hustne s divákovým očakávaním, odkiaľ príde osudový zásah tajomného a neznámeho zla. Skvelá kamera tesne sleduje niekoľko vybraných postáv (v štýle PC hry) v krátkom časovom úseku, striedavo z perspektív jednotlivých postáv, ich mini-príbehy sa postupne prelínajú a divák je v napätí, kto z nich sa stane obeťou. Chladný odstup filmu spolu s chladnokrvnosťou vrahov vyvoláva silne mrazivú atmosféru. Mimochodom, prečo sa skoro všetci sťažujú, že film nič nevysvetľuje, nedáva žiadne odpovede? To potrebujú dostať všetko na tácke? Film veľmi umne kladie tie správne otázky a naznačuje viaceré možné odpovede.

2,5 Viceprezident u mňa stráca už samotným faktom, že je to silne prepolitizovaný film a mne sa politika a aj politici protivia. Na pohľad je to veľmi zručne nakrútený film, ale škodí mu, že sa až príliš okato opičí po štýle skvelej Stávky na neistotu (The Big Short). Používa podobný čierno-čierny humor, strih, rozprávača, opäť tu sú hovädá s veľkou mocou so silným dopadom na bežných ľudí a dokonca aj tie názorné príklady (kuchár s morskými plodmi versus čašník s menu) akoby boli vystrihnuté z režisérovho predošlého filmu. Film by chcel byť nad vecou, tvári sa veľmi inteligentne, ale je dosť vyprázdnený a čisto na efekt. Zachraňujú to výborní herci, Christian Bale ako Dick Cheney, Sam Rockwell ako George W. Bush a Steve Carell ako Donald Rumsfeld. Zaokrúhľujem na 3 hviezdičky s ohľadom na osvetový prínos filmu.

Celkom zaujímavá dráma o jednom závislákovi, ktorá zrejme ako prvá veľmi otvorene pojednáva o drogovej závislosti, pričom sa nebojí ukázať aplikáciu drogy, jej zhubný vplyv, či odpudivo vyzerajúce odvykanie. Postavy príbehu sú veľmi rôznorodé a pomerne zaujímavé, od výborne zahraného závisláka Frankieho Machiny (Frank Sinatra), cez zákerne rafinovaného dílera drog Louiea (Darren McGavin), až po Frankove lásky, chorobne posadnutú Zosh (Eleanor Parker) a "normálnejšiu" Molly (výborná Kim Novak). Tvorcovia si akurát mohli odpustiť totálne bizarnú a akože vtipnú postavu "jediného priateľa" Sparowa (Arnold Stang), čo je také dosť strašné hollywoodske klišé. Vyzdvihnúť musím výbornú hudbu (Elmer Bernstein), konečne keď sa proklamuje, že hraje džez, naozaj hraje džez, na rozdiel od viacerých ďalších amerických filmov, kde namiesto údajného džezu hraje akýsi popík (napr. Jazzový spevák). Naopak, film zráža dolu scenár, ktorý je z dnešného pohľadu miestami dosť banálny.

Vynikajúca filmárčina, prakticky okamžite som bol vtiahnutý do srdcervúceho, hlboko ľudského príbehu jednej chudobnej rodiny v zastrčenej indickej dedine. Postavy sú neskutočne živé, divák s nimi dokáže sympatizovať, čomu napomáhajú autentické a civilné prejavy hercov-nehercov. Väčšinou sú to veľmi dobrosrdeční ľudia, otec je veľký dobrák, matka síce prísna ale strašne obetavá a tie deti si jednoducho musíte zamilovať. Nádherné zábery indickej krajiny, skvelo zakomponované do príbehu (ako kontrast k tej strašnej chudobe), vytvárajú spolu s podmanivou hudbou (skvelý Ravi Shankar), exotický a veľmi sugestívny dojem. No a ten úžasný, nesmierne dojímavý záver, nenechá jediné oko suché.

Tento film z Hitchcockovho anglického obdobia sa mi už páčil viacej ako film 39 stupňov nakrútený o rok skôr. Režisér tu už predvádza to, v čom sa neskôr stal takým majstrom, a síce skvelé stupňovanie napätia (celá dlhá scéna, ako chlapec nesie filmový kotúč), ale aj vybrúsené dialógy s primeranou dávkou humoru. Príbeh sa odohráva väčšinu času v priestoroch menšieho kina, ktoré je do príbehu vtipným spôsobom zakomponované. Z hercov sa mi pozdávala americká herečka Sylvia Sidney (pani Verloc), veľmi prirodzený Desmond Tester (jej mladší brat), a o dosť menej potom Oskar Homolka (pán Verloc), ktorý mi pripadal dosť nevýrazný. Mimochodom, čo sú to za hlúpe obsahy, ktoré dopodrobna vylíčia celý dej filmu?