Karin.Kiss

Predvídateľná a nezaujímavá snaha o patetické, sentimentálne rozprávanie o tanečníkoch a ich vášni, ktoré sme videli v amerických béčkových produkciách. Tie ale mali aspoň dobrú choreografiu.

Bezcitný film s toľkým citom! Scény sú rozobrané ako gynekologická kontrola vnútorných orgánov. Cronenberg je geniálny filmový chirurg, ktorý dôkladne a bravúrne rozkladá charaktery všetkých (aj tých najnepovšimnuteľnejších) postáv. Jeremy Irons sa tak herecky mení, až v jeho dvoch tvárach skutočne vidíme bádateľný rozdiel. Skvelo natočený prepracovaný námet, v ktorom víťazí bratský cit a túžba byť samostatnou bytosťou. Veľmi spokojné 4*

Zo začiatku povrchné rozprávanie o tom, ako si krásne dievča začína uvedomovať svoju hodnotu, až jej sebaistota prerastie cez hlavu. Strohý režíjny vklad, ktorý vsádza na svoj minimalizmus. Absolútne samoúčelná svetelná a strihová hra. Miestami mi prekážala takmer nulová filmová reč. Film naberie grády až na samom konci - hodinu a pol čakáme na bod obratu, ktorý pokojne mohol prísť v úvode a od ktorého sa mohla odvíjať celá idea. Bohužiaľ, ani myšlienkovo schopná poenta neudržala moju pozornosť. Potencionálne zaujímavé. Rozporuplné. Všetko, čo malo byť krásne, skončilo ako odporné. A nakoniec - predsa len záleží na tom, čo je vo vnútri. Vďaka záveru silných 3,5*

Coenovci opäť vytvorili film plný sarkastického a svojského humoru, občas mierne pritiahnutý za vlasy (Balada o Busterovi Scruggsovi), no jednoznačne zamysleniahodného konca. Ich príbehy v mnohom pripomínajú život - aj keď máte malú, no predsa bádateľnú nádej, Coenovi dokážu, že vlastne nemáte. :) (Neďaleko Algodones s Jamesom Francom a jeho “som zamilovaný... a mŕtvy” záver je nesmierne úsmevný.) Nesúhlasím s prehnane kritickým pohľadom mnohých divákov, pretože z veľkej časti ma film pobavil a donútil uvažovať. Spokojné 4*.

Isabelle Adjani je vynikajúca. Ona aj všetky herecké výkony však boli natoľko divné a nelogické, až podčiarkovali hypnotizujúcu amatérsku (najmä zo začiarku) atmosféru filmu. Hovorím o reči, kamere, postavách - všetko je zvláštne. Napriek tomu má snímka príjemné filozofické momenty. (“If you are there, you want to be home and if you are home, you want to be there.”) Tajomno Rosemaryinho dieťaťa od Polanskeho, miestami prevedenie slávnej The Room ešte známejšieho Tommyho Wiseaua a potvory Cronenbergovej Muchy. Osobne si dovolím Possession zaradiť medzi skutočné filmové fenomény - rozporuplný, pozoruhodný, šokujúci, trpký, nepríjemný, krutý, afektovaný, nevysvetľujúci, mätúci, divadelný, ťažko stráviteľný... dobrý.

Spider-man, v ktorom sa doslova počíta s tým, že existuje niekoľko ďalších Spider-manov. Ako divák presýtený mnohými verziami som dej sledovala s predsudkami. Očarujúca komixová podoba obrazov, snové farby a rýchly strih si získajú okamžitú pozornosť. Nie je však idea toľkých Spider-manov trošku pritiahnutá za vlasy? Podľa Akadémie nie. Napriek tomu je Psí ostrov od Wesa Andersona jednoducho originálnejším autorským počinom a opäť, ako sa stalo so snímkou Coco a S láskou, Vincent, nesúhlasím s víťazom kategórie Najlepší animovaný film.

Porovnávanie koní s ľuďmi je na základe stavby príbehu skvelou metaforou, vygradovanou až na samom konci. Bonusom je viditeľná zmena v chovaní postáv. Mierne cynické zobrazenie skutočnosti, v ktorom sa opakujú staré známe úplatky, nie vo finančnej podobe. Čo všetko by sme boli ochotní urobiť pre peniaze? A čo sú ochotní urobiť agenti a showmani v snahe zabaviť svoje obecenstvo na úkor druhých ľudí? Dohnať ich až na pokraj fyzických i psychických síl.

Radosť. Krásne čistá filmárčina. Pútavý slovný príbeh, zaujímavé charaktery, krásni ľudia a nádherná minimalistická kamera. Filozofické myšlienky o morálke zrkadľujúce život. Najčistejší dôvod konania, ktorým bola prostá nuda. Hlásim sa k rovnakým hodnotám: sloboda, sloboda, sloboda. Atmosféra, ktorá ma dostala. Radosť.

Príjemná forma, no myšlienka nesadne každému. Som mierne v rozpakoch z námetu, ktorý si Fliegauf vybral. Prekračuje totiž hranice únosné a pochopiteľné pre diváka a okrajovo sa dotýka témy hraničiacej s incestom, a kladie otázky, či tomu tak vlastne vzhľadom na príbeh skutočne bolo. Alebo sa len jedinečne a bizarne opäť stretli dvaja dávni milenci?

Óda ženskej nerozhodnosti vytvorená mužom. V obraze vrie vášeň potlačená necitlivosťou, každý pohľad je spaľujúci a každé odmietnutie pichnutie pri srdci. Šokujúco uchopený vnútorný svet zložitej bytosti, ktorej dokonalo spracovaný charakter je základným a nosným prvkom. Poklona utlačovaným túžbam, báseň, posledná symfónia pocitom pochopeným i nepochopeným, vysloveným aj zle interpretovaným. Zimomriavky-prinášajúci koniec, ktorého moment mi bude dlho blúdiť v myšlienkach. Haneke je boh.