Karin.Kiss

Napriek tomu, že film skutočne bol o žiarení viac ako prvá časť, a aj keď som skrze neho lepšie pochopila Kubrickovu víziu, Doktorovi chýbal svojský režijny prístup, ktorý v Osvícení naopak prevládal. Vadilo mi záberové napodobňovanie v prvej polovici snímky; nevnímam to ako poctu režisérovi, ale akési pripomínanie divákovi toho, čo mal kedysi rád, dnes už v inom šate. Kamera, réžia aj iné zložky pracujú s kráľovským mainstreamom - spájajú Stanleyho svojráznosť a ľahko chápateľné, zaužívané postupy. Najmenej môžem vyzdvihnúť vedľajšie herecké výkony a dialógy, ktoré smrdeli patetizmom. Za silnú časť vnímam návrat do hotela Overlook v závere, i keď nerozumiem dramaturgickým odôvodneniam. Osobne sa radšej uchýlim k divákmi často nenávidenej, Kubrickovej verzii.

Film fungoval, kým jeho hlavná problematika nebola niekoľkokrát slovne pomenovaná. Krajšie je to, čo vyplýva z činov, nie to, o čom rozprávame a hneď po tom konaním vyvraciame. Jednou z veľkých chýb snímky je náhoda. Napríklad, pošmyknutie v ponožkách je maximálne neobratné a na obraze pôsobí priam komicky, prihliadnúc na problematiku rasizmu. (Boli to rasistické biele ponožky!) Na jednu stranu mal Crash potenciál zapadnúť do seba každou časťou ako premyslené puzzle, no preháňaním spôsobil prítomnosť toľkých logicky nevysvetliteľných kúskov, až ich sám neuniesol.

What a fucked up world. Réžia ako jedna z najpodstatnejších části filmu. Bez nej by sa Mŕtvi neumierajú stal tuctovým fantasy so zombie apokalypsou, vesmírnou loďou a Selenou Gomez. Je tu však skvelý Bill Murray a mnoho, mnoho nedocenených, kvalitných humorných prvkov, rovnako ako situácií s diabolsky reálnym feelingom, ktoré veľmi oceňujem. Jednoducho Jarmuchova filmová recesia. Priznanie scenára v istej časti vnímam ako mínus, no moje hodnotenie je tiež tak trošku rebélia. :)

Omnoho viac sympatická je neskoršia verzia Na stope (Clue) s Timom Currym. Vražda na večeri mala menej pôsobivé a zábavné vyvrcholenie, ktoré som si vypočula bez náznaku emócie. Pozitívami sú atmosféra (moja slabosť pre podobné komediálne detektívky), soundtrack, ktorý dopĺňa komické momenty a číňan Peter Sellers - humorný charakterom aj vyzážou.

Film s veľmi precízne vybudovaným napätím a atmosférou. Takéto hororové snímky mám rada - ťažšie stráviteľné, pomalé psychologické sondy so skutočne drsnými momentmi. Bohužiaľ pracuje s mnohými klišé prvkami, ktoré sú typické pre tento žáner (podkrovná izba, fotoalbum). Napriek tomu oceňujem tento film ako dielo s veľmi premysleným režíjnym prístupom, a nie ako divácku jednohubku s naservírovanými zlými duchmi.

Po prvom zhliadnutí priemerná snímka staršieho dáta. Po druhom už majstrovsky natočené umelecké dielo s dokonalou hudbou, hereckými obsadeniami a s diabolským príbehom. Polanskeho réžia navzdory takto drsnej téme tancuje na tenkom ľade s krehkou bytosťou Miou Farrow, a robí to bravúrne. Každá scéna je napriek pomalému rozbehu pôsobivým zážitkom (sekvencia, keď Rosemary vbehne do svojho bytu, ktorá je doplnená stupňujúcou hudbou je moja najobľúbenejšia). Po troch mesiacoch od môjho prvého zhliadnutia, keď vyprchala nespokojnosť z otvoreného konca, pridávam poslednú hviezdičku, vďačná Polanskému za film, ktorý ma aj po rokoch od premiéry zosadil zo stoličky.

Zabehnutá šablóna akčných filmov/prevažne marveloviek ma núti k prísnemu hodnoteniu. Žiadne inovácie, stokrát odkukané vedľajšie dejové linky, ktoré nám pripomenú XY rôznych iných, často ráz i lepších filmov. Oceniteľný je herecký výkon Toma Hardyho, ktorý je vždy na slušnej úrovni, a grafické spracovanie, ktoré je, samozrejme, najväčším ťahadlom takýchto snímiek.

Čoraz viac si začínam všímať istú japonskú precíznosť v rozprávaní i spracovaní rôznorodých filmových nápadov (chrobáka do hlavy mi zasadili ohromne nezávislé Posledné večery na Zemi). Pri Tanin no kao veľmi oceňujem abstraktné a jemné podanie príbehu s mierne trpkou príchuťou. Kamera, zvuk či osvetlenie, všetko hralo v prospech režiséra. Krásne poetické okamihy ľudí bez osobnostných čŕt tváre. O čo vlastne ide - o novú masku, alebo novú osobnosť? Hlavná postava mi bola sympatická práve kvôli nemožnosti odlíšenia sa (paradoxne práve to ho robilo najviac odlišným). Bavilo ma filozofovanie nad tak samozrejmou vecou (nad tvárou), ktorá sa v tomto prípade stáva veľmi krehkým a cenným klenotom. Naša tvár je naším hlasom.

Bojovali o mandarinky. Príbeh štyroch mužov v jednom dome so zjavne nepriateľskými vzťahmi divákom predstavuje zložité budovanie veľmi krehkého priateľstva. Dostáva sa vojne pod kožu nežnými zbraňami, a podčiarkuje ľudskú jednotnosť napriek rozdielnym postojom a presvedčeniam. Emotívne a tvrdé zároveň.

Brežnev je gay a cigán vo vesmíre zabudol povedať to, kvôli čomu sa vydal na jasnú smrť - Prepáč. Maďarská kinematografia je zvláštna (pomysliac na Lizu, líščiu vílu). Lajko je zaujímavá komédia mierne dráždiaca politickú situáciu, no veľmi úsmevne využívajúca situačný humor. Hlavná postava je nám svojou zarytosťou sympatická, no prekvapivou ambicióznosťou pôsobí prihlúplo. Nedosiahnuteľný cieľ k Lajkovi doslova vyšiel na proti. Bizarný (v dobrom slova zmysle) príbeh, no aj tak svojou jednoduchosťou irituje; pôsobí nedomyslene, čo sa týka mnohých detailov. Oceňujem veľa satirických momentov a poetiku, ktorá bola výrazná v prvej polovici a ďalej vo vesmíre.