GTS_PUNK

Švédsky nemý film režiséra Victora Sjöströma, ktorý v ňom stvárňuje aj hlavnú postavu Davida Holma, z roku 1921, vychádza z predlohy spisovateľky Selmy Lagerlöf. Napriek tomu, že žánrovo je spravidla označovaný aj ako horor či fantasy, v pravom slova zmysle tieto žánre nereprezentuje. V príbehu o tom, že kto zomrie na Silvestra ako posledný, musí robiť povozníka smrti celý nasledujúci rok, film síce zdanlivo uplatňuje niektoré hororovo-fantastické prvky, v prvom rade však kladie dôraz na niečo iné. Oveľa dôležitejší, než premisa o povozníkovi smrti, je v Sjöströmovej snímke moralizujúci aspekt, ktorý sa zameriava na premenu človeka z alkoholika späť na poctivého občana. Práve tento aspekt je v skutočnosti hlavným obsahovým odkazom diela. Prostredníctvom mnohých retrospektívnych scén, na ktorých snímka stavia, síce trvá pomerne dlho, kým sa táto skutočnosť stane zreteľnou, avšak ku koncu sa stáva jasne čitateľnou. Nedá sa povedať, že moralizujúci príbeh v konečnom dôsledku nejak zvlášť nadchýna, obzvlášť ak divák očakáva väčší dôraz na hororové či fantasy prvky, ale je potrebné si uvedomiť, že cieľom tvorcov bolo zrejme zobrazenie morálnej premeny jednotlivca s tým, aby apelovali na masy, ktoré v čase prvého vydania filmu smerovali do biografov. Po vyše storočí už divák na film nazerá inou optikou, čo spôsobuje, že po príbehovej stránke ho vníma skôr ako sklamanie. Napriek tomu to však so Sjöströmovým dielom nie je zďaleka také tragické, ako by sa mohlo zdať. Tým, čím dokáže najväčšmi zaujať, je jeho vizuálna stránka. Najmä použitie viacnásobnej expozície dokáže ohúriť aj po viac než sto rokoch, pričom zaujímavé je aj farebné ladenie jednotlivých obrazov (striedanie sépiových a modrých tónov). Najhoršie na tom film nie je ani čo sa výpravy týka. Körkarlen je snímkou, ktorá na prvý pohľad obsahovo klame. Divácky očakávaný horor či fantasy neponúka, namiesto nich na diváka "vyskočí" moralizujúci príbeh o škodlivosti alkoholu a premene človeka. Táto (ne)očakávaná skutočnosť sa v konečnom dôsledku podpisuje aj na celkovej kvalite diela, ktorej však na druhú stranu pomáha vizuálne poňatie.

Režisér Hirokazu Kore-eda vo filme z roku 2015 opäť raz dokazuje, prečo je majstrom sociálnej drámy. Vychádzajúc z manga predlohy Akimi Yoshidy, v príbehu o troch sestrách, ktoré po smrti ich otca zistia, že majú mladšiu nevlastnú sestru, uplatňuje svoj jasne identifikovateľný štýl rozprávania. Ten sa aj v tomto prípade zakladá na pomalom a pokojnom plynutí deja, a ba až intímnom nazeraní do životov ľudí - v tomto prípade štvorice sestier - v súdobej japonskej spoločnosti. Režisér Kore-eda sa nesnaží do filmu nasilu vkladať premrštené zápletky, ale takisto zobrazenie životov postáv v ňom neidealizuje. V práve v tejto rovine sa mu darí nachádzať ideálny mix, vďaka ktorému vynikne ako skutočná podstata snímky, tak aj jeho majstrovská schopnosť citlivo pracovať so sociálnymi témami. Možno povedať, že príbehovo divák sleduje prakticky každodenný život štvorice sestier a ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu. Riešia typické radosti aj starosti, pričom je každá z nich konfrontovaná s menšími či väčšími výzvami budúcnosti, respektíve "duchmi" minulosti. Do veľkej miery preto ide o úplne obyčajný film, ale o úplne obyčajný film v tom najlepšom slova zmysle. Nikam neženúci sa dej umožňuje divákovi naplno vnímať každú minútu Kore-edovho diela. Charakterová rozmanitosť postáv, predovšetkým ak je reč o štvorici sestier, im umožňuje vyniknúť. Práve rozdielnosť hlavných protagonistiek je to, vďaka čomu v konečnom dôsledku vytvárajú kompaktný celok, ktorý napriek ich odlišným pohľadom na svet drží spolu. Umimachi Diary je ľudský film o ľuďoch. Presne v takej podobe, ako to Hirokazu Kore-eda vie robiť najlepšie. Pokojný, nekonfliktne pôsobiaci a pomaly plynúci príbeh umožňuje vyniknúť postavám, ale takisto aj miestu - prímorskému mestu Kamakura, kde sa film odohráva. Život sestier v príbehu nie je ideálny, ale navzájom sa ho snažia urobiť čo najlepším. A práve zachytená každodennosť vo svojej obyčajnosti je tým, vďaka čomu Kore-edova snímka pôsobí tak výrazne autenticky.

Ak americká kritika v roku 1970 po vydaní tejto Antonioniho snímky film rázne odmietla, veľmi dobre vedela, čo robí. Necelé (úmorné) dve hodiny trvajúce dielo totiž v podstate nemá celistvý príbeh a skladá sa z troch väčších dejových(?) celkov, ktoré ho formujú. Tie možno pracovne označiť ako študenti, lietadlo a vila. Dôležité je v každom prípade to, že poriadne, respektíve vôbec, ani jeden z nich o ničom nevypovedá. Za to je však z každej časti, obzvlášť potom z tej úvodnej, cítiť výraznú ľavicovú agitáciu. Tá prispieva k tomu, že diváka Antonioniho film nielenže nebaví pre absenciu poriadneho príbehu, ale navyše sa mu miestami aj dosť bridí, keď presakuje ľavicovými názormi. Americkí študenti sa tu uchyľujú k myšlienkam červených revolucionárov a najväčšími nepriateľmi sú pre nich kapitalistická buržoázia a polícia. Takmer vždy je až smiešne sledovať, ako západná mestská mládež sní o socializme, respektíve komunizme, ale absolútne netuší, čo to so sebou v praxi prináša. Každopádne, počúvať a sledovať to je otravné, ba až odpudzujúce. A vyznieva to rovnako v roku 1970, ako aj o vyše polstoročie neskôr. Zabriskie Point je aj preto filmom, ktorý je ako celok tragicky nudný, nezaujímavý a kvalitatívne veľmi slabý. Antonioniho snímka najviac dopláca na absenciu poriadne vystavaného a aspoň trochu zaujímavého príbehu, ale takisto na už spomenutú ľavicovú orientáciu. Snáď jediným malým plusom je v tomto prípade výprava. Tá pôsobí vo filme veľmi dobre, vďaka čomu má divák aspoň vizuálny zážitok z americkej krajiny. To je však len malá náplasť.

Film La Haine režiséra Mathieuho Kassovitza z roku 1995 zvykne bývať označovaný ako jedno z najvýraznejších diel francúzskej kinematografie. Príbehovo ide o počin, ktorý mapuje jeden deň na parížskom predmestí v komunite imigrantov, kde vládne násilie a zdanlivo bezcieľne pretĺkanie sa životom. Ako zosobnenie tohto času a priestoru vystupuje trojica protagonistov z troch rôznych nábožensko-kultúrnych sfér, ktorí zvýrazňujú diverzitu meniaceho sa súdobého Francúzska. Snaha o "daní tváre" týmto často homogénne pôsobiacim skupinám obyvateľstva však v prípade Kassovitzovho filmu z diváckeho pohľadu neprináša pozitíva. Vďaka príbehu, postavenom na pozadí nočných nepokojov, sa v konečnom dôsledku do popredia derú skôr negatíva späté s imigrantmi. Príbehové dianie a postavy v ňom vôbec nepôsobia pozitívnym a už vôbec nie sympatickým dojmom. U diváka voči nim s pribúdajúcimi minútami skôr čoraz viac rastie odpor. Ich zmýšľanie a vystupovanie je takmer až nepríjemné a divák túži po tom, aby čím skôr zmizli. Je zrejmé, že Kassovitz sa nesnaží ľudí ani život vo filme prikrášľovať, pričom ich vykresľuje v surovej podobe. A hoci to na jednu stranu môže v niekoho očiach fungovať, na stranu druhú to príbehovo ovplyvňuje celú snímku, čo sa nakoniec negatívne podpisuje aj na jej kvalite. Pozor však! Film totiž disponuje niečím, čo ho nielen kvalitatívne zachraňuje, ale dokonca robí (aj napriek nepríjemnému príbehu) lákavým. A tým niečím je jeho vizuálna a technická stránka. Ak by Kassovitz pristúpil k dielu "tradičným" spôsobom, je takmer isté, že by mohlo ísť "do kytek". Čiernobiela kamera však podtrhuje celkovú atmosféru a bezstrihové prechody, často spájajúce aj viacero scén, sú majstrovsky zvládnuté. Veľmi dobre zakomponovaná a zvládnutá je aj práca so "štvrtou stenou", ktorá sa miestami otriasa, ale nikdy nespadne, čo ju ešte viac zvýrazňuje. V tomto smere ide o skutočne výborne zvládnutú robotu. La Haine je preto jedným z filmov, ktoré sa oplatí vidieť iba pre ich technickú stránku a vizuálny zážitok. Príbehovo totiž ide o nesympatický exkurz do prostredia, v ktorom sa divák necíti príjemne.

Režisér Marcel Carné vo svojej snímke z roku 1939 privádza diváka do autentického prostredia medzivojnového Francúzska, v ktorom panuje všeobecne pochmúrna nálada pri hľadaní šťastia a vlastnej identity. Ako šablónovitý príklad a zosobnenie týchto pocitov vystupuje v diele François (Jean Gabin), obyčajný robotník, ktorý sa zhodou nešťastných okolností dostane do situácie, z ktorej (takmer) nemá ako uniknúť. Film režiséra Carného príbehovo stavia na spomenutých pocitoch, ktoré reflektuje do podoby milostného štvoruholníka medzi hlavnými postavami, pričom každá z nich nie je ani zďaleka spokojná so svojím životom. Formou retrospektívy, ktorá je hnacím motorom dejového rozprávania, má divák možnosť nazerať na minulosť, ktorá postavu Françoisa priviedla do nelichotivej situácie. Bohužiaľ, roviny minulosti aj prítomnosti, respektíve príbeh ako celok, sú väčšinu času scenáristicky aj herecky nevýrazným počinom, oscilujúcim na pomedzí viacerých žánrov. Mix drámy, thrilleru a krimi (a v tomto prípade aj s prímesou romantiky) síce zväčša funguje, ale Carného snímka je onou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. V rámci filmu je takisto citeľná aj snaha pracovať s napätou atmosférou, či už v rámci interakcie medzi postavami alebo v situácii, do ktorej sa Françoisa nakoniec dostane, ale ani tá v konečnom dôsledku nefunguje. Film, prvýkrát uvedený do kín iba niekoľko týždňov pred začiatkom druhej svetovej vojny, totiž neponúka v podstate nič, čím by diváka dokázal zaujať. Minimálne nie na začiatku, čo vedie k tomu, že divák s pribúdajúcimi minútami stráca záujem o dianie čoraz viac. Le jour se lève sa príbehovo zlepšuje až v záverečných scénach, kedy sa konečne naplno prejaví dovtedy skrytý potenciál Gabinovej postavy vďaka plamenitému monológu o vlastnom živote. Vtedy je však na zlepšenie celkového dojmu už neskoro. Malým plusom, ktorý možno na Carného snímke oceniť, sú kulisy, respektíve vizuálna stránka výpravy. Poetický realizmus, údajne jeden z hlavných výrazových znakov snímky, sa v nezaujímavom príbehovom poňatí stráca.

Snímka režiséra Petra Weira z roku 1989 prenáša diváka na pôdu prestížne pôsobiacej chlapčenskej strednej školy kdesi v Spojených štátoch amerických v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. So začiatkom nového školského roka ako nový učiteľ nastupuje aj John Keating (Robin Williams), ktorý si neformálnou výučbou rýchlo získa študentov na svoju stranu, pričom v nich vzbudí nevídaný záujem o literatúru. Obnovenie "tajného" literárneho spolku so sebou však prináša mnohé úskalia. Film režiséra Petra Weira do značnej miery nesie prvky coming of age diela, keďže do popredia stavia skupinu mladých chlapcov - študentov, ktorí sa musia vysporiadať s úskaliami dospievania. Príbeh z prostredia internátnej školy však od začiatku na diváka pôsobí veľmi nevýrazným až suchým dojmom, nedokáže dostatočne zaujať. Pomalý "rozbeh" sa prakticky nezlepšuje ani s pribúdajúcimi minútami, takže nevýraznosť trvá naprieč celým filmom. Dôvodov, prečo tomu tak je, môže byť niekoľko. Ako prvý sa logicky ponúka pohľad na scenár, respektíve pretavenie námetu do scenára. Nemožno povedať, že by Weirovej snímke chýbal nápad, ale finálna realizácia, odzrkadľujúca scenár, nedokáže zaujať. A ani nie tak preto, že ide o "ďalší" film z radu coming of age alebo tých, v ktorých učiteľ razom vzbudí záujem žiakov o niečo nové. Nie, Weirov film so scenáristickým podpisom Toma Schulmana nudí, pretože je nudný. Nič viac, nič menej. Jeho príbeh sa vlečie a s každou ďalšou minútou z neho čoraz viac presakuje nevýraznosť. Tvorcovia sa snažia literárny spolok tínedžerov zobraziť ako akúsi revoltu proti konvenciám, ale nefunguje to. Dokonca ani dejový zvrat, ktorý by možno v inom prípade dokázal pozdvihnúť kvalitu celej snímky, vo Weirovom diele vôbec nepôsobí ako niečo, čo s divákom pohne. Práve naopak, necháva ho chladným, čo je odrazom toho, ako príbeh čoby celok nedokáže zaujať. Filmu v konečnom dôsledku nepomáha ani jeho dĺžka. Dvojhodinová minutáž síce papierovo nie je ani zďaleka najdlhšia, akú si možno predstaviť, ale v spojení s nezaujímavým príbehom ju divák vníma ako dvakrát tak dlhú. Malým plusom snímky je herecké obsadenie, predovšetkým trojica najväčších mien, ktoré sa tu objavujú, ale ani oni mu výraznejším spôsobom nepomáhajú. Dead Poets Society veľmi nepoteší milovníkov filmu ani milovníkov literatúry. Režisér Weir sa snaží klásť veľký dôraz na zachytenie revolty mladých chlapcov, ich prežívanie a boj - vnútorný aj vonkajší. Bohužiaľ, ako sme už uviedli, nefunguje to, čoho výsledkom je nevýrazný až nezaujímavý príbeh, pri ktorom sa divák prakticky celý čas nudí. Snaha o vykreslenie emócií či vzťahov sa stráca a zo snímky ju vôbec necítiť. Jedno platí - carpe diem, ale rozhodne nie sledovaním tohto filmu.

Rowana Atkinsona si bude história pamätať predovšetkým ako Mr. Beana. Neprehliadnuteľný Angličan však počas kariéry stvárnil aj množstvo iných rolí, pričom jednou z nich je aj postava inšpektora Fowlera v tomto seriáli z rokov 1995 a 1996. Na prvý pohľad komediálny počin, parodujúci prácu a správanie radových britských policajtov, má však jednu celkom zásadnú chybu. A síce, že v podstate vôbec nie je vtipný. V mnohom je, dá sa povedať, dokonca trápny. "Humor", ktorý sa v ňom vyskytuje, nie je sucho britský, ale väčšinou zle napísaný a nezábavný. Nehovoriac o tom, že naprieč epizódami znie otrasný štúdiový smiech, ktorý ešte viac znepríjemňuje sledovanie už tak nepríjemného seriálu. Dielo kladie veľký dôraz na postavy. Niektoré z nich sú ešte ako-tak znesiteľné, ale napríklad Kevin Goody (James Dreyfus) alebo Derek Grim (David Haig) sú úplne otrasné. Predovšetkým postava Grima a jeho stále sa opakujúce nevtipné frázy otvárajú divákovi vo vrecku pomyselný nožík. The Thin Blue Line nie je iba príkladom zlého britcomu, ale predovšetkým príkladom zlého komediálneho seriálu ako takého. Nápad síce možno ešte oceniť, ale realizácia je katastrofálna. Aj spolu "iba" štrnásť epizód naprieč dvoma sériami je v tomto prípade veľa a divák pri ich sledovaní trpí. Skutočne humorné hlášky či scény sa tu dajú spočítať na prstoch jednej ruky. A to je na seriál, ktorý sa snaží byť komédiou, žalostne málo.

Filmový počin režiséra Dušana Rapoša z roku 1996 je pohľadom na "život" drogovo závislých jedincov - Suzanne (Eva Vejmělková) a Danyho (Maroš Kramár), ktorých jediným cieľom je získať ďalšiu dávku, aby mohli prežívať svoju prazvláštnu lásku vo vlastnom, od reality odtrhnutom vesmíre. Uvádza sa, že táto Rapošova snímka bola v druhej polovici deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia súčasťou protidrogových premietaní pre školy, čo je vhodné, pretože život drogovo závislých nijakým spôsobom neprikrášľuje a snáď pôsobí aj ako dosť odstrašujúci príklad. Mravnostná stránka filmu je však zároveň jedným z jeho mála pozitív. Možno povedať, že ak si snímku rozložíme na drobné (námet, herecké obsadenie, výprava, technická stránka a podobne), nepôsobí zďaleka najhoršie. Problém však nastáva, keď sa tieto prvky spoja do jedného celku, pretože razom akosi prestávajú fungovať. Lepšie povedané, strácajú atraktivitu a stávajú sa súčasťou pomerne dlhého, vyše dve hodiny trvajúceho diela, ktoré je v mnohých ohľadoch nepresvedčivé. Režisér Rapoš príliš "tlačí" na postavy a snaží sa u diváka vzbudiť o ne záujem. Márne. Celej veci nepomáha ani fakt, že prakticky celý film je prešpikovaný lacným filozofovaním, predovšetkým - ale nielen - zo strany Kramárovej postavy Danyho, ktoré pripomína myšlienkové pochody ktorejkoľvek "edgy" tínedžerky. Prazvláštna je aj postava otca Suzanne - dirigenta v podaní Bolka Polívku. Tá do filmu akoby vôbec nepasovala a vyskytovala sa v ňom iba preto, aby ozrejmila dôvody, prečo Suzanne vôbec siahla po drogách. U diváka tak postupne vymizne aj ten malý záujem, ktorý o postavy a príbeh možno mohol zo začiatku mať. Suzanne nie je dobrým, ale ani najhorším filmom. V každom prípade však nestojí za to túto snímku Dušana Rapoša vidieť. Ako sme už uviedli, ako celok nefunguje a kvázi ani nebaví, pričom zaujímavé na nej sú len niektoré prvky. Dobré je herecké obsadenie, predovšetkým Maroš Kramár a Marián Geišberg. Zaujať dokáže práca s kamerou, a to najmä počas "industriálne" ladených scén, v ktorých sa vizuál spája s hip-hopovým podmazom. A plusom, aj keď len malým, je tiež výprava. V rámci nej sa párkrát zreteľnejšie objaví niekoľko miest v rámci "deväťdesiatkovej" Bratislavy. Summa summarum, malé plusy v tomto prípade tvoria jedno veľké mínus. Príbeh o drogovo závislých v Rapošovom podaní nepredstavuje počin, ktorý by bol schopný dosiahnuť vyšších kvalít.

Londýnske metro má toho čo ponúknuť nielen po technickej, ale predovšetkým po historickej stránke. Najstaršia sieť tohto typu dopravy na svete predstavuje súčasť dejín doslova na každom kroku. Dokumentárny seriál Secrets of the London Underground si dáva za cieľ divákovi predstaviť predovšetkým miesta, ktoré sú bežnému cestujúcemu skryté, pričom veľký dôraz kladie na čiastočne či už úplne zaniknuté stanice. Zároveň seriál ukazuje bežné fungovanie metra, množstvo historických materiálov, vrátane fotografií, máp, náčrtov, plánov, a iného. Sprievodcovskú dvojicu Siddy Holloway a Tima Dunna, ktorí sa objavujú v každej epizóde, preto vo výklade dopĺňajú zamestnanci metra, historici či archivári. Napriek tomu, že takýto komplexný pohľad na londýnske "podzemie" je v každom prípade zaujímavý, veľmi rýchlo skĺzava do stereotypu, ktorého gro do veľkej miery pozostáva z nahliadania na staré schodiská, ktoré slúžia ako vetracie šachty, či rôznorodé pôvodné kachličky. A hoci sú tieto "výlety" z diváckeho pohľadu niekedy naozaj zaujímavé, vo väčšine prípadov z nich človek nadšený zrovna dvakrát nie je. Celkovému dojmu, bohužiaľ, dvakrát nepridáva ani sprievodcovská dvojica. Napriek tomu, že je na Holloway aj Dunnovi vidno, že ich problematika londýnskeho metra zaujíma a rozumejú sa jej, ich miestami prehnaný entuziazmus je mnohokrát až príliš otravný. Secrets of the London Underground je celkovo kvalitatívne kdesi v strede. Na jednu stranu síce divákovi ukazuje zaujímavosti a miesta, na ktoré sa bežne nemôže takmer nikto dostať, na druhú stranu je však seriál niekedy až repetitívny a miestami dokonca nudí. V porovnaní s podobnými počinmi, ako napríklad The Tube či The Tube: Going Underground, dokonca pôsobí až príliš "učebnicovo" a chýba mu napätie a akcia. Aj keď, pravda, spomenuté dva seriály sú ladené o kúsok inak.

Keikimu vyzná neznáme dievča lásku trochu zvláštnym spôsobom - spolu s listom mu na stole nechá aj svoje nohavičky. Pri pátraní po svojej "perverznej Popoluške" Keiki zisťuje, že dievčatá v jeho okolí majú naozaj rozmanité fetiše. Dvanásťdielne anime z produkcie štúdia Geek Toys z roku 2019 je mixom príbehu zo strednej školy, svojskej romantiky a háremového ecchi. Na prvý pohľad vďaka tomu môže seriál pôsobiť ako lacná záležitosť, ktorá sa snaží stavať iba na erotických prvkoch a narážkach, ale akonáhle sa jeho príbeh postupne naštartuje, dokazuje, že tomu tak nie je. Samozrejme, eroticky ladené prvky a narážky anime rozhodne nechýbajú, ale v rámci príbehu sú zväčša šikovne a predovšetkým vtipne zakomponované ako súčasť humoru, ktorý sa v ňom vyskytuje. A humoru je v tomto seriáli viac než dosť, pričom úspešne stavia predovšetkým na interakciách medzi Keikim a jeho háremom. Ten síce nie je veľký, čo sa počtu dievčat v ňom týka, ale na bohatosť úchyliek, fetišov a svojských záujmov skúpy rozhodne nie je. Sayuki chce, aby bol Keiki jej pán, Yuika naopak chce z Keikiho urobiť svojho otroka, Mao je fujoshi, Ayano Keikiho rada čuchá a Mizuha je Keikiho sestra. Scény postavené na situačnom humore, ktoré toto anime prináša, skutočne bavia a zároveň vedú k tomu, že divák si medzi dievčatami nájde svoju obľúbenkyňu. A možno nielen jednu. Kawaikereba Hentai demo Suki ni Natte Kuremasu ka? sa okrem veľmi dobrého humoru a rovnako dobrých postáv nemusí hanbiť ani za svoju obstojnú, aj keď ničím zvlášť vynikajúcu animáciu. A hanbiť sa nemusí ani divák, ktorý sa túto ecchi "háremovku" rozhodne si pozrieť.