GTS_PUNK

Zombie apokalypsa, dejstvo piate. Alice (Milla Jovovich) sa znovu prebúdza v akejsi cele, je pod dohľadom Umbrella Corporation a zdá sa, že ju tentokrát už načisto dostanú. V tom však niekto hackne počítače v celom zariadení a zbesilý útek sa môže začať. Zbesilý útek celým zariadením, ktoré slúži ako simulátor, či snáď testovacie stredisko vypuknutia T-Virusu. Ani útek z neho však v žiadnom prípade nemusí znamenať okamžitú záchranu. Filmy na pokračovanie to všeobecne majú vždy ťažké a pri tejto sérii to platí dvojnásobne. Zatiaľ, čo už predchádzajúci diel ukazuje, že kvalitatívne smeruje nadol, v podobnom duchu pokračuje aj jeho piate spracovanie. V ňom si ťažko nájsť faktor, ktorý by divácky mohol zaujať. Príbeh je čím ďalej, tým viac slabší, postavy nepôsobia zaujímavým dojmom a akcie je až prehnane veľa. Práve na akčnosti si celý tento diel stavia, no to je chyba, ktorá mu výrazným spôsobom ubližuje. Namiesto hodiny a pol takmer neustálych výbuchov, letiacich nábojov a striekajúcej krvi, mohli tvorcovia zapracovať na silnejšom príbehu blížiacom sa do svojho absolútneho záveru. Dvojnásobne tak preto, že príbeh nikdy nebol dominantným faktorom tejto série. Jeho podpriemerná príchuť v piatej časti s dominanciou extrémnych súbojov nielen Alice proti zombies, prináša ale aj niekoľko pozitívnych faktorov. Medzi ne určite možno zaradiť návrat viacerých starších postáv, pričom poteší najmä účinkovanie Michelle Rodriguez, ďalej pestrá plejáda už známych monštier, a takisto aj výber lokácii, v ktorých sa dej filmu odohráva. Zaujímavé sledovať ako tvorcovia dokázali kulisy jednotlivých lokácii zapracovať priamo do deja a naložiť s nimi. New York, Moskva a aj malé predmestie nepôsobia oproti tomu, čo sa v nich odohráva, nudným dojmom. Keďže celková kvalita príbehu pokrivkáva, odpovedajú tomu aj herecké výkony jednotlivých protagonistov. Na stereotyp Milly Jovovich si diváci série už mohli zvyknúť a vedľajšie postavy popri nej takisto nie sú veľmi presvedčivé. Nemajú čím zaujať a divák na ne po skončení filmu veľmi rýchlo zabudne. Jedinou postavou, ktorá možno ostane v mysli nejedného, najmä mužského diváka, je Jill (Sienna Guillory) v obtiahnutej fialovej kombinéze s pomerne výrazným dekoltom. A hoci sa na to pozerá dobre, kvalite filmu to nepridáva. Resident Evil: Retribution naplno ocenia už zrejme len skutoční fanúšikovia tejto série. My ostatní uvidíme všetky chyby a nedostatky, vďaka ktorým je zrejmé, že tento film nemožno považovať za dobrý, ba dokonca ani za priemerný. Hoci pozlátko animácie išlo oproti predchádzajúcej časti hore, všetko ostatné, vrátane kvality príbehu, ostáva veľmi nízko. A bez kvalitne spracovaného príbehu sa v žiadnom prípade nemožno baviť o uspokojujúcom filme. Áno, raz sa pozrieť dá, ale nenadchne a nielen náročnejšieho filmového konzumenta môže dokonca nudiť.

Vysvetliť podstatu celého ľudského bytia za menej ako hodinu a pol? To, čo ľudstvo skúma už poriadne dlho a ešte dlho skúmať bude, sa však Luc Besson rozhodol vtesnať do 85-minútového snímku. V ňom je hlavná postava Lucy (Scarlett Johansson) vystavená syntetickej droge, ktorá prenikne až do jej nervového systému, začne ho meniť a vďaka tomu môže naplno využiť kapacitu svojho mozgu. Stopercentné využívanie ju však pomaly zabíja a tak musí nájsť spôsob ako ľudstvu zanechať všetky odpovede na otázky, ktorými sa tak dlho zaoberalo. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré, ale v určitých prípadoch je to dosť diskutabilné. Jedným z tých prípadov je aj tento film, ktorý pôsobí ako značne prvoplánová záležitosť. Vyznieva totižto dojmom, že sa Bessonovi zrodil v hlave nápad a hneď nato už vyberal kamery a dával hercov na pľac, pričom niekde v polovici nevedel ako pokračovať, tak to jednoducho uťal a skončil film. Pozrime sa na to bližšie a uvidíme, že námet zaoberajúci sa evolúciou a využívaním mozgovej kapacity, je skvelý... a tam to končí. Príbehová časť o kórejskom drogovom karteli, novej droge a všeobecne jeho celé spracovanie k tak zaujímavému námetu vôbec nepasuje. Miestami dej možno považovať za tak stupídny, že by sa za neho hanbili aj tvorcovia C-čkových katastrofických snímkov, nieto tvorcovia, ktorí si do filmu dovolia obsadiť Morgana Freemana (pričom aspoň on ho ako-tak zachraňuje). Vo chvíľach, keď dej pôsobí menej stupídne, je možné vidieť to, ako sa film veľmi ponáhľa. Niektoré lepšie scény, ktoré by si zaslúžili viac času si divák nemá šancu naplno vychutnať a všetko je maximálne hektické. Začiatok, stred aj koniec. Divácky zážitok ostáva zaseknutý takmer na bode mrazu, žiadna emócia a len veľmi slabý celkový dojem s trpkou príchuťou neočakávaného sklamania. Popritom všetkom za plus možno považovať počítačové efekty a animácie, najmä teda tie na konci samotného filmu, ktoré sú spracované naozaj precízne a dobre sa na ne pozerá. Lucy ale nie je záležitosťou, na ktorú sa pozerá dobre ako na celok. Zaujímavý námet ničí v jeho samotných základoch a príbehová línia je nielen priveľmi unáhlená, ale väčšinu času aj pomerne stupídna. A to sú faktory, ktoré kvalite žiadneho snímku nemôžu pridávať na hodnote. Herecky je dominantná "one woman show" v podaní Scartlett Johansson, ktorá takisto nejako extra neoslňuje. Film celkovo zanechá v divákovi zmiešané pocity, na ktorých sa najviac podpíše silne nevyužitý potenciál námetu.

Johnny Knoxville po nejakom tom čase zas a znovu vyšiel medzi náhodných ľudí so svojim svojským humorom, aby s nimi natočil poctivú skrytú kameru. V prestrojení za 86-ročného Irvinga Zismana so sebou zobral aj jeho 8-ročného vnuka Billyho (Jackson Nicoll) a spoločne sa vydali na jeden šialený americký road trip. Miestami neuveriteľne zábavný, inokedy zasa až trošku trápny. To je však paradox, na ktorú naráža každá skrytá kamera a preto sa nemožno čudovať, že sa to deje aj v tomto prípade. Prihliadať treba aj na snahu tvorcov budovať príbeh, ale ten je samozrejme pomerne slabou záležitosťou a je kvôli jednotlivým skečom odsunutý na druhú koľaj. To však nie je žiaden problém, keďže dominantným prvkom príbeh byť nemá. Spomínané skeče sa síce kvalitatívne líšia, ale dokážu pobaviť a Knoxvillove hlášky k tomu sú jedna báseň. Divák síce zrejme nebude úplne lapať po dychu, no skeče s rozbitým výkladom či nočným klubom rozhodne stoja za to. Problémom všetkých je však to, že sa zdajú byť zobrazené len z polovice, mnohokrát pôsobia nedokončeným či odstrihnutým dojmom. Zvláštna je takisto aj kamera. V niektorých scénach je logicky použitá aj profesionálna technika, ale jej použitie vo veľkom aj pri skečoch skôr celému filmu škodí. Atmosféra skrytej kamery by rozhodne vynikla lepšie v trochu "raw" kvalite, než v HD s čistým obrazom. Pomerne diskutabilným faktorom sú aj viacerí "nachytaní" ľudia, ktorých reakcie pôsobia dosť umelo a nie veľmi autenticky. Či o všetkom vedeli dopredu alebo sa len tak tvária, to sa už asi nedozvieme. Jackass Presents: Bad Grandpa je ľahká oddychovka s nádychom "starých časov", keď boli týpkovia z Jackass na svojom vrchole. Film so svojimi skečmi dokáže privodiť úsmev na tvári, ale žiadne frky hodné zapamätania so sebou neprináša. Johnny Knoxville ako starý nadržaný Irving Zisman v hlavnej úlohe nesklame a pomerne vulgárnym spôsobom dokazuje, že na podobné "hovadiny" ešte stále má gule. Síce poriadne ovisnuté, ale predsa... ehm. Záležitosť, ktorá neurazí, príliš nenadchne, ale dokáže pobaviť.

"Why are you wearing that stupid bunny suit?" "Why are you wearing that stupid man suit?" Donnie Darko by mohol byť obyčajný tínedžer. Lenže Donnie Darko zjavne trpí nejakou psychickou poruchou, vďaka ktorej vídava obrovského králika, ktorý sa ho snaží ovládať. Vraví mu, že do konca sveta ostáva už len 28 dní. Čo sa však stane potom? Alebo čo sa už raz stalo a stane sa znovu? Existuje veľké množstvo filmov, ktoré sa snažia divákovi poriadne zamotať hlavu, ale len malej štipke z nich sa to skutočne aj darí. Tento, dnes už snáď legendárny snimok Richarda Kellyho, k nim určite patrí. Dobre vedieť naložiť s námetom cestovania v čase je kumšt a film v tomto prípade odráža ozajstné majstrovstvo. Dominantnými prvkami celého diela sú tri faktory - príbeh, postavy a zjavne narušené časopriestorové kontinuum. Hoci je možno trochu problém sa naplno ponoriť do príbehu, začať chápať jednotlivé súvislosti a naplno si film užiť, keď sa to divákovi podarí, čaká na neho možno nezabudnuteľný filmový zážitok. Je však potrebné skonštatovať, že na úplne pochopenie filmu jedno pozretie nemôže stačiť. Možno ani dve či tri. Najprv príde nepochopenie príbehu a až neskôr poriadny "mindfuck" z toho, čo vlastne divák videl. Zobrazovať udalosti z budúcnosti v minulosti, ohýbať a zakrivovať čas a popritom ešte rozjímať nad vlastnou existenciou či existenciou Boha, to je silná káva aj pre toho najväčšieho filmového fajnšmekra. K tomu z príbehu sála obrovská sentimentálnosť, podčiarknutá množstvom skvelých postáv. Jake Gyllenhaal v hlavnej úlohe oslňuje, na nevinnú Jenu Malone ako jeho priateľku sa dobre pozerá, a hviezdne či menej hviezdne obsadenie vedľajších postáv pasuje a dopĺňa kolorit typického amerického predmestia. Filmovo takmer vždy vďačná lokácia kam situovať dej a platí to aj tu. Donnie Darko so všetkým, čo ponúka, je bezpochyby pomerne ťažkým filmom, ktorému sa však podarilo získať si značné divácke zastúpenie. Nemožno ho považovať za žiadnu filmovú jednohubku, ale za dielo, ktoré na plné pochopenie musíte vidieť niekoľkokrát. Skvele dokáže zlúčiť náročnosť príbehu s hereckým výkonom jednotlivých protagonistov, čím ponúka silný filmový zážitok. Jeho jedinou slabou stránkou, hlavne pri dlhšej "Director´s cut" verzii, môže byť miestami pomalší storytelling, ktorý nemusí sadnúť úplne každému. Odhliadnuc od toho sa určite jedná o dielo, ktoré by mal vidieť každý filmový fanúšik. Skladba Garyho Julesa "Mad World" k tomu je ešte akousi čerešničkou na tejto časovo narušenej torte.

Rammstein vždy radi experimentovali a väčšinou im ich počiny aj vychádzali. Čas od času sa však môže zadariť aj menej a skladba z tretieho štúdiového albumu "Mutter" je toho jasným dôkazom. Zatiaľ, čo vo väčšine ostatných klipov sa objavujú na obraze členovia skupiny, v tomto prípade sa nemeckí hudobníci v záberoch mihnú len na pár sekúnd. Štýl videoklipu je totižto štylizovaný do počítačovej grafiky, vizuálne odpovedajúcej dobe svojho vzniku, pričom zobrazuje obrovskú kolóniu mravcov napadnutých iným, podstatne väčším hmyzom. Grafika nijakým spôsobom neoslňuje, miestami môže dokonca pôsobiť komicky, či priam až odpudivo. Jednoducho povedané, jedná sa o typickú grafiku zo začiatku 21. storočia. Spracovanie videoklipu nič moc, rovnako ako ja jeho námet, keď sa počítačovo spracované mravce postavia na odpor narušiteľom ich mraveniska a skupinovo ich porážajú. Ako slabo pôsobí videoklip, treba priznať, že slabšie, oproti ostatnej tvorbe skupiny Rammstein, pôsobí aj samotná skladba. Dunivé bicie a silné gitary tu nejakým spôsobom neznejú až tak dobre ako v iných skladbách, a je pozoruhodné, že najlepšou pasážou je práve pomalé gitarové pásmo asi uprostred skladby. Links 2-3-4 je údernou záležitosťou, to jej v žiadnom prípade nemožno uprieť, bohužiaľ, nefunguje tak dobre ako mnohé iné veci z tvorby Rammstein. Skladba vyznieva v ich repertoári veľmi priemerne, nevyniká a môže sa strácať. Videoklip detto, nepekný na pohľad vďaka spomínanej grafike, námetovo viac než nudný a možno vôbec najhorší, aký skupina vo svojej histórii vydala.

V poradí štvrté pokračovanie zombie série opäť sleduje hlavnú hrdinku Alice (Milla Jovovich), ktorá na Aljaške neúspešne hľadala neinfikované mesto Arcadia. Nič, okrem "starej známej" Claire (Ali Larter), nenašla, a tak spolu lietadlom letia až do Los Angeles, kde pristanú na streche väznice, v ktorej prežíva niekoľko nenakazených ľudí. Spoločne musia z komplexu nájsť cestu von, ale tisícky nemŕtvych spoločne s Umbrella Corporation im tento útek v žiadnom prípade neuľahčia. Pri podobne dlhých sériách musí byť divák zmierený s tým, že skôr či neskôr tvorcom dôjdu nápady, ako natočiť poriadny film. Zatiaľ, čo predchádzajúce tri časti série boli ešte ako-tak pozerateľnými, hoci priemernými filmovými kúskami, o tejto časti sa to už tak veľmi povedať nedá. Najväčší problém či nedostatok, ak chcete, celého filmu je v tomto prípade to, že ponúka len veľmi slabý náznak akéhosi príbehu. Väčšinu času divák totižto sleduje iba to, ako sa medzi sebou postavy rozprávajú o tom, že musia čo najskôr opustiť budovu, hľadajúc pritom riešenia ako to urobiť. Bez príbehovej nápaditosti ale nedokážu vyniknúť ani jednotlivé postavy. Divák sa o nich dozvie minimum a na akýkoľvek vývoj charakterov možno okamžite zabudnúť. Slabý príbehový odvar len veľmi ťažko, ale predsa, dokáže zachrániť aspoň záver filmu, ale očakávať niečo strhujúce nemožno. Film celkovo pôsobí ako krok vedľa a popri príbehu či postavách zle pôsobia aj efekty. Z jednej polovice totižto vyzerajú ako maximálne vykradnutý Matrix, a z tej druhej ako nekvalitné 3D spracovanie dotvárajúce celkový zmiešaný filmový dojem. Resident Evil: Afterlife by aj mohol byť dobrým filmom, ale zle nakladá so svojou minutážou. Množstvo minút v ňom je zbytočných, pôsobiacich prázdne alebo venovaných hlúpostiam. Práve v tom tkvie neúspech všetkého ostatného, ale najmä potom tak slabo vyznievajúceho príbehu. Z pomedzi všetkého toho zlého, čo film ponúka, ale možno nájsť aj niekoľko svetlých momentov. Okrem solídnej výpravy a prostredia, je tým najvýraznejším momentom filmu príchod nového typu zombie na scénu - Axemana. Jeho mohutná stavba tela, vrece s klincami na hlave a obrovská kladivo-sekera z neho nerobí iba najzaujímavejšieho zombie tohto filmu, ale pravdepodobne celej série. Je preto škoda, že svoj debut zaznamenáva práve v tom najhoršom filme z nich. Slabý príbeh, nevýraznosť postáv a chabé animácie jeden zombie jednoducho zachrániť nedokáže. Podpriemerný počin z prostredia infikovaného Los Angeles.

Skupina vedcov zachytí zdanlivo čudesný signál z Antarktídy, ktorý indikuje, že sa pod ľadom nachádza masívna pyramída. Signál zachytí aj rasa Predátorov, pre ktorých je to znamenie na začiatok lovu Votrelcov, ktorí sa vnútri pyramídy ukrývajú. Hlboko pod zemským povrchom tak na seba natrafia tri odlišné vesmírne rasy a razom sa pre všetkých začína boj o prežitie. Samozrejme, že na prvý pohľad sa môže zdať, ktorá rasa prehrá na plnej čiare, ale nenechajte sa zmiasť, pretože zdanie niekedy klame. A že klame aj v tomto prípade, to síce vysvitne až na konci, ale výrazne to pomôže celému príbehu. Jeho priebeh je väčšinu filmu totižto veľmi nevýrazný, neponúka viac zaujímavejšie momenty a sleduje skupinu polárnikov skúmajúcich prastarú pyramídu, pričom každý jeden divák je v očakávaní kedy začnú pomaly, jeden za druhým, umierať. To síce trvá trochu dlhšie, ale určite sa oplatí počkať, keďže priestory pyramídy pôsobia viac než zaujímavým dojmom a sú vytvorené kvalitne. Filmová výprava pod zemským povrchom je tak jedným z plusových bodov celého filmu. Podobne ako neskoršie súboje oboch znepriatelených vesmírnych rás, aj keď tu treba rozlišovať. Niektoré pôsobia epicky, iné doslova komicky, ale všetky svoj účel plnia. Dej je však celkovo suchý a jediným, najvýraznejším, okorenením je moment, keď sa postava Sanay Lathan spojí s Predátorom, aby spoločne porazili Votrelcov. To je vec, ktorú nemáte možnosť vidieť v žiadnom inom filme o týchto dvoch vesmírnych zabijakoch. Predsa len, aj keď sú Predátori desivé stvorenia, majú k ľuďom bližšie ako Votrelci a preto táto filmová kooperácia nepôsobí až tak hlúpo. Možno ju dokonca považovať za aspekt, ktorý "zachraňuje" celý film. Posledné scény rozhodne majú niečo do seba a zaujmú. AVP: Alien vs. Predator je silnou béčkovou záležitosťou, čo je možné vidieť už od prvých scén. Treba však povedať, že film možno zaradiť medzi tie lepšie béčkové vecičky, ktoré sa s odstupom času dajú pozrieť aj viackrát. Film ani zďaleka nedosahuje kvality oddelených sérií Votrelca a Predátora, ale ako priemerné sci-fi dokáže zabaviť, čo je podstatným faktom. Za najzaujímavejšie na ňom nemožno považovať ani príbeh, ani efekty, ale snáď účinkovanie Lanca Henriksensa, možno známejšieho pod filmovým menom Bishop z Aliens. Ak si chcete vyplniť dlhú chvíľu sledovaním intergalaktického súboja znepriatelených rás na život a na smrť, určite niet lepšej voľby.

Ridley Scott sa po rokoch vracia do svojich obľúbených vesmírnych končín a servíruje divákovi film ponúkajúci viac otázok, než odpovedí. Dej sa točí okolo vesmirnej rasy "Inžinierov", ktorí mali vytvoriť ľudí a zanechať viacerým civilizáciám odkaz planetárnej konštelácie. Vďaka tomuto odkazu sa v budúcnosti na ich planétu vyberá skupina badáteľov pod záštitou spoločnosti Weyland, aby zistili pravdu o pôvode ľudskej civilizácie. Na planéte síce nachádzajú pozostatky akýchsi prastarých pyramíd, ale takisto aj niečo oveľa horšie. Podobne ako prostredie planéty na bádateľov, rovnako zle pôsobí na diváka aj dejová konštrukcia filmu s viacerými urýchlenými a nevysvetliteľnými momentami či javmi. Už samotný začiatok a úvodná scéna dokáže poriadne zamotať nejednému divákovi hlavu, ale môže iba márne dúfať, že na ňu kdesi vo filme dostane solídne vysvetlenie. Podobné nejasnosti sa tiahnu celým filmom, vďaka čomu má tak človek pocit, ako keby dostával iba polovičný zážitok, pretože síce dianie vidí, ale jednotlivé súvislosti bez vysvetlenia jednoducho nemožno pochopiť. Navyše je to o to horšie, že tá "polovica" diania, ktorá kladie otázky je kvalitnou pozerateľnou záležitosťou, ktorá neurazí ani tých najväčších fajnšmekrov sci-fi snímkov. Ponúka totižto kvalitné spracovanie, čo sa týka efektov, kostýmov či výpravy. Práve posledný spomenutý faktor možno oceniť najviac pri pohľade na prostredie neznámej planéty a zbytkov stavieb "inžinierskej" civilizácie s ich mnohými tajomstvami. V pomerne pozitívnom svetle sa možno pozerať aj na herecké obsadenie, ale ani tu sa nemožno vyhnúť menšej kritike. Aj keď je to skôr kritika stvárnenej postavy, tak Guy Pearce ako starý, polomŕtvy Peter Weyland, je maximálne nesympatický. Naopak, pochvalu treba zložiť Michaelovi Fassbenderovi, ktorý ako android David bez problémov strčí do vrecka všetkých androidov z pôvodnej votrelcovskej série. Prometheus ponúka veľmi kvalitný námet, ale kazí ho najviac ako vie svojim finálnym spracovaním. Otvára mnohé dvierka s otázkami, ale už na ne neponúka odpoveď. Sám si tak pochováva svoj veľký potenciál, čím sklame nejedného diváka. To aj napriek tomu, že objasňuje stvorenie najobávanejšej mimozemskej formy života vo vesmíre. Pár sekúnd zrodu Votrelca však neodpovie na x ďalších otázok, ktoré film vytvoril. A hoci je lepšou záležitosťou ako štvrtý diel pôvodnej votrelcovskej série, kvalitatívne na celú sériu rozhodne nemá. Jedná sa skôr o priemerné sci-fi situované do rovnakého univerza, ktoré baví, ale nakoniec toho neponúka veľa.

Na dlhú dobu posledný film s votrelcovskou tématikou znovu oživuje toto legendárne vesmírne monštrum. Rovnako ako Ellen Ripley (Sigourney Weaver), respektíve jej klon, ktorý má byť nápomocný pri chove a učení Votrelcov. To by však nebolo to staré známe univerzum, ak by sa niečo nepokazilo, Votrelci by neutiekli a celá vesmírna loď s nimi aj posádkou by sa nerútila na Zem. Do dopadu ostáva len niekoľko minút a uniknúť je k prežitiu nevyhnutné. Po nie veľmi záživnom treťom dieli série sa znovu nový režisér pokúsil o nápravu. Darí sa mu to? V niektorých filmových aspektov určite áno, ale majstrovské dielo sa mu z toho vytvoriť nedarí ani zďaleka. Príbeh, hoci je samozrejme iný, sa kvalitatívne pohybuje na podobne úrovni ako predošlý diel. Svojim námetom dokáže zaujať a niektoré pasáže filmu bavia, ako celok však už zapôsobí menej. Je pozoruhodné, že tou lepšou časťou filmu je jeho prvá polovica, kedy ešte Votrelci na obraze dostávajú minimum priestoru. V tej druhej si ich divák užije dostatočne a treba podotknúť, že vzhľadom pôsobia asi najlepšie z celej série, a hlavne nie sú zobrazení zlou počítačovou grafikou ako v predchádzajúcej časti. Na záver sa dokonca na scéne objavuje úplne nový typ Votrelca, čo je zaujímavým okorením. Popri precíznom vzhľade vesmírnych monštier sa menej zaujímavý príbeh dokáže "schovať" za ďalšie dobré veci, ktorými sú výprava či herecké obsadenie. Hoci priestory lode neponúkajú veľa možností, do deja zapadajú a sú relatívne dobre využité, čo je vždy plusom. Dokonca možno povedať, že patria k najzaujímavejším v celej sérii. Podobne je to aj s výberom hercov. Popri ostrieľanej Sigourney Weaver tu hviezdi mladá Winona Ryder, na ktorú sa pozerá viac než dobre, a takisto akčný majster vedľajších rolí Ron Perlman. Alien: Resurrection je akýmisi privretými dverami na konci jednej kultovej série. Hoci zo štvorice filmov nevychádza najhoršie, nemožno sa o ňom baviť ako o filme, ktorý by sa vymykal akémukoľvek rámcu. Nevyniká v ničom podstatnom, ale takisto ani výrazne nesklame. Príbehová línia je viac než priamočiara, na diváka nečakajú výraznejšie dejové zvraty ani odbočky. Menšie filmové aspekty a faktory skôr neurazia, než nadchnú. Viac než priemerné sci-fi od tohto Votrelca ale nemožno očakávať. To najlepšie už má za sebou a tak môže iba ťažiť zo svojej slávy. V tomto prípade neprináša nič nové, dokáže zabaviť, ale neexceluje.

Predator sa z juhoamerickej džungle presúva do vojnou gangov ničených ulíc Los Angeles, aby tu našiel svoje ďalšie obete. Do cesty sa mu však postaví "one vs. all" hrdina, policajt Harrigan (Danny Glover), ktorý tak okrem gangov musí bojovať aj proti krvilačnej vesmírnej beštii v meste pod nápisom "Hollywood". A že tento boj nie je v žiadnom prípade nerovný, to dokazuje celý priebeh filmu. V ňom, zdá sa, ako keby sa Predator a Danny Glover striedali v tom, kto efektívnejšie zlikviduje členov násilníckych gangov, aby si to nakoniec rozdali v súboji o všetko. K ich záverečnému stretu však plynie veľmi zvláštny dej s mnohými nejasnými a nelogickými filmovými skutočnosťami. Raz divák nevie absolútne nič, inokedy vedia zas všetko postavy a keď to celé dáme dohromady, dostaneme akýsi zvláštny príbehový mix pojednávajúci o vojne gangov okorenenej o vraždenie vesmírneho monštra. Žiadnu hlbšiu zápletku za filmom nemožno hľadať a preto sa ani nemožno čudovať, že okrem viacerých prehnaných bojových scén, neponúka tento takmer dvojhodinový snímok nič zaujímavé. Aspoň teda, čo sa príbehu týka. V tomto ohľade sa tak jedná iba o prvoplánovo vyznievajúci akčný počin. Pozitívnejšie by film mohol vyznieť aj v prípade, ak by tvorcovia dokázali naplno využiť potenciál los angelskej "džungle" a lepšie pracovali s jej prostredím. Hoci postava Predatora využíva prvky prostredia ako sa len dá, stále to nie je "to pravé orechové". Skutočným pozitívom je však už to, že práve postava vesmírneho lovca dostáva na obraze dostatok priestoru, výrazne viac než v prvom filme série. S brutálnejšou technikou zabíjania so sebou prináša aj pestrú výbavu a divák má možnosť ju naplno vidieť v akcii. Dokonca aj jeho počítačove spracovanie je na dobu vzniku filmu pomerne kvalitné, dnes už však neoslní v žiadnom prípade. Takisto neoslní ani herecké obsadenie. S výnimkou Dannyho Glovera nedostávajú hlavné postavy vo filme miesto a divák sa o nich veľa nedozvie. O vedľajšom obsadení ani netreba rozprávať. Jedinou vecou, ktorá pri hereckom obsadení stojí za zmienku, je rola Billa Paxtona, ktorý tak čelil obom najobávanejším zabijakom vesmíru. Predator 2 je o niečo lepším pokračovaním kultového prvého dielu, ale ani v tomto prípade nemôžeme hovoriť o nejakej vynikajúcej kvalite. Viac než sci-fi film pôsobí ako akákoľvek akčná záležitosť s dominantnou postavou policajta v hlavnej úlohe. Samozrejme, že niekoho to baviť môže, ale väčšinu divákov zrejme takéto spracovanie nenadchne. S výnimkou jednej či dvoch scén a niekoľkých chytľavých hlášok film neponúka nič strhujúce. Priemerne spracovaná predátorská vyvraždovačka v rozpálenom prostredí Los Angeles.