Martinius

jedenasty diel star treku som ako odchovanec tejto serie a zaryty fanusik celeho jej vesmiru ocakaval s napatim i so zastupom otaznikov. podari sa producentom najst strbinu pre nove myslienky, novy dej a zapletky s kompletne novou zostavou doteraz neznamych tvari? je este vobec niekde priestor na pokracovanie pomerne uceleneho a mimoriadne komplexneho generacneho pribehu siahajuceho od vynalezcu 'warpu' zeframa cochrana cez prveho kapitana versmirnej enterprise jonathana archera, legendy originalnej serie (kirk & co) az po trekovsky establishment dalsej generacie v podani picarda, daty, rikera, siska, janeway ci vnadnej seven of nine? este pocas filmu mi bola odpoved jasna: ano, podarilo sa. star trek 11 sice vstupuje tam, kde este nikto pred nim nebol, predsa len zostava tak doverne znamy - do samotnych zaciatkov legiend zo 60. rokov, kedy sa kirk, spock, scotty, mccoy, uhura, sulu a cekov po prvykrat spolocne stretavaju na palube enterprise. je pozoruhodne, ako sa producentom i pomerne neznamemu reziserovi podarilo s novou hereckou garniturou zachovat autenticitu i osobnost povodnych charakterov. kirk je kirk ako ho velmi dobre pozname - impulzivny, tvrdohlavy, svojrazny, arogantny, suknickarsky macho s odvahou za celu legiu a charizmou strhavat davy. spock je spock - nadpriemerne inteligentna zmes vulkanca a cloveka so zmyslom pre (casto nechceny) mimoriadne suchy humor a s priepastnym vnutornym rozporom medzi logikou a citmi, ktory sa po (pre drvivu vacsinu trekkies) sokujucich udalostiach v priebehu filmu este viac prehlbi. karl urban bol skvelou volbou pre vecne kverulujuceho ufrflanca doktora mccoya, rovnako ako scotty ("shawn of the dead") ani zlomkom neprichadza o svoju extravagantnu vynaliezavost, uhura o svoj povab alebo navigator cechov o grotesknost vdaka svojej prehnane artikulovanej ruskej anglictine. vsetkych fanusikov nesmierne potesi, ze 11-ka neobjavila ziadne nove (dalsie...) startrekovske koleso, ale velmi vynaliezavo pokracuje tam, kde legenda zacala. kracajuc v jej stopach ale bez toho, aby posliapala po jej ideach ci idealoch. sice nas prinasa do akejsi "alternativnej reality", zostava vsak len na novej vetve toho isteho stromu. summa summarum, novy star trek je jedno velke a vydarene hommage na povodnu seriu od gene roddenberryho.

sci-fi je skratka vedeckej fikcie. cize pod zaner sci-fi spada cokolvek, co ma aspon aky-taky vedecky zaklad, nech uz je akokolvek spekulativny. pre filmy ako equilibrium by sa mal definovat novy zaner - absurdna fantastika - pretoze s vedou, ci aspon minimalnym zmyslom pre realitu, nema nic spolocne. a toto je hlavnym kamenom urazu inak celkom slusne natocenej snimky. dej je situovany do prvych rokov 21. storocia po tretej svetovej vojne. globalna (nuklearna) vojna je vsak v sucasnej dobe silnym anachronizmom a je rovnako realna (ci nezmyselna) ako likvidovanie protivnika so sice velmi elegantnou ale maloraznou utocnou puskou heckler & koch G36 cez tehlove steny. staci iste vseobecne vzdelanie a davka pragmatizmu, aby si mohol reziser (i tvorca myslienky filmu v jednej osobe) uvedomit, ze uz pomaly 20 rokov nezijeme v bipolarnom mocenskom svete, tazisko vojnovych konfliktov je lokalne a ich charakter asymetricky. jednoznacne najabsurdnejsia a az beckovo lacna je predstava ludstva bez emocii. pri pohlade na vykonstruovany model spolocnosti som si dovolil odhadnut, ze taketo ludstvo by neprezilo ani desat minut. reziser sice az bezocivo okato vykradol (coby, vyplienil!) orwellov 1984 a okopiroval matrix, startrekovych vulkancov sa mu vsak z ludi vytvorit nepodarilo ani naznakom. akcne sceny su sice dobre pozeratelne, aj ked na zaver cerpaju z oblubeneho klise (ci bugu zo serie hier civilization? :) ), ze sasek s japonskym mecikom zvesi pomaly aj prudove lietadlo. ledva tri hviezdicky za balea s kamennou tvarou, emily watson, sympatickych zaporakov a bernske stena. podstatne viac vsak odporucam spielbergov minority report (ma k sci-fi vyrazne blizsie), ktory vysiel v rovnakom roku a pravom postavil tento film do tiena.

film skoncil a nasledovali neme titulky. pocas nich vladlo v sale hrobove ticho. vsetkym nam este behal mraz po chrbte, sam som mal stiahnute hrdlo. ked sa zazalo svetlo, uvedomili sme si, ze treba vstat a ist domov. takmer bez najmensieho hluku sme sa vytratili, opatrne, aby sme nesliapali po snoch mrtvych pod nasimi nohami, aby kazdy mohol zostal sam so svojimi pocitmi a dojmami z filmu... takto zaposobil katyn. melancholocky, sklucujuco, smutno, pietne, bolestne. kto pocas dvoch hodin ocakaval vojnovu akciu a la zachrante vojaka ryana, sa rovno mohol zdvihnut a odist. komentatori, nezmyselne vycitajuci filmu nudnu zdlhavost, akademicku konzervativnost, ci dokonca „stareckost“, zalostne stroskotavaju na priam vulgarnej citovej tuposti a z toho vyplyvajucej nekreativite vlastneho nazoru. katyn nie je ani o komercii, ani o pseudointelektualizme, ani o nejakej snahe o umelecky experiment. nie je o efektoch, ale o vyslednom efekte. klobuk dolu pred reziserom, ktory napriek svojmu vysokemu veku dokazal natocit snimku plnu zivota, autentickosti, naturalistickosti, vypovednych hodnot. wajda dal do nej kus seba a nefalsovaneho ducha doby ako priamy svedok 2. svetovej vojny a kedze bol sam synom v katyni zavrazdeneho dostojnika, je film nieco ako jeho vlastnou spovedou i rozhresenim. film preto len zobrazuje ducha doby masakru v katynskom lese. je odzrkadlenim niekdajsich hmlistych udalosti, dezinformacii, reakcii zo sokujucich dokumentarnych zaberov na tisice objavenych a exhumovanych tiel. je o znasilneni polska brutalitou a jednym z najvacsich ideologickych klamstiev. a v neposlednom rade je zazalovanim dvoch neludskych totalitarnych rezimov, ktore medzi sebou rozdrvili obete svojho spolocneho sprisahania, zbavili ich mien i ludskej dostojnosti a degradovali ich na mrtvoly, nahadzane do jam a zasypane tonami hliny. rezimy, ktore katyn umoznili, vykonali a napokon zneuzili pre vlastnu propagandu. rovnako, ako vtedajsie udalosti, ani reziser sa so svojimi hrdinami nemaznal. nechal ich tapat v neistote, vo falosnej nadeji, zit v hroze, vdychol i vzal im zivot a k zaveru, po „oslobodeni“ vrahmi, ich napokon nechal utonut v rezignovanej beznadejnosti s vyhladom na "ziarivu buducnost" pod nadvladou stalinizmu. koniec bol rovnako desivy ako tusenie celej tragedie: bujna fantazia hrozy pokracovala tam, kde skoncili vsetky zapisky, svedectva a odmlcali sa masove hroby. zajatci boli ako na jatkach jeden po druhom odvleceni do popravcej miestnosti alebo priamo k jame s mrtvolami a akonahle si stihli uvedomit to, co ich caka, strelil im popravca gulku do tyla. kaluz krvi bola splachnuta vodou z vedra...

prva mumia bola skvela a zabavna a brendan fraser priniesol novu davku humornej originality ako svojho casu jim carrey. druha cast bola len odzrkadlenim toho, ako sa cela tema pocas prveho filmu zufalo vycerpala a z humornej komedie sa stala saskarska fraska. trojka je niekde na urovni dvojky, tento film je vsak predsa len istou pozoruhodnou odozvou svojej doby. rovnako, ako sa na celom svete zatvaraju fabriky a presuvaju do ciny, tak sa tam z egypta muselo presunut aj povodne dejisko a uzasny imhotep padol za obet charakteristickemu cinskemu plagiatorstvu. len smola, ze sa tam nepodarilo presunut aj egyptske pyramidy (aj ked cinania tvrdia, ze maju vlastne, akurat ich este nikto poriadne nevidel). a podobne, ako bolo kedysi bezne v niekdajsom sovietskom zvaze, aj v cine sa podla potreby dodatocne stvorilo to, co predtym neexistovalo: mumia (ci skor akesi posmrtne torzo) niekdajsieho mocneho cisara, ktory sa po reanimacii rozhodol terorizovat krajinu svojimi terakotovymi hrackami z detstva. samotny dej vsak posobi bezmocne a vlazne a do humoru akoby sa nikomu (hlavne otravene posobiacemu fraserovi) ani trochu nechcelo. film podla mojho nazoru od uplneho prepadaku paradoxne zachranuje vynikajuci jet li vo svojej majstrovsky stvarnenej roli cisara. cele to vcholi obcianskou vojnou mumii, nezdarenou invaziou cinanov do tibetu (aspon vo filme) a laskou s rekordnym vekovym rozdielom. a ked to cele skonci, citite sa asi tak znavene, ako fraserova snaha o vtip.

na tomto som vyrastal, dospieval i prechadzal zivotom... je pozehnanim mat tento koncert pred mrtvym publikom z davnych dob na klasickej VHS-ke v povodne verzii, ktora nebola sprznena formou najnovsieho director´s cutu. hudba pri kulise zaslych vekov s tichou az pietnou pritomnostou obyvatelov mesta naveky spiacich pod pokrievkou vezuvskeho popola. je priam fascinujuce, ake nadcasove veldielo sa tymto kapele spolocne s televiznym stabom vydarilo. hudba presakujuca epochami i hviezdnymi priestormi rezonuje medzi ruinami antickeho mesta. medzi jeho stlpami, murmi, sochami, klenbami, dlazdicami, freskami... je tam samozrejma a vsadepritomna rovnako ako duch mrtvych pompejcanov. preto to nedokazem pozerat len tak a hocikedy. a nedokazem to pozerat bez toho, aby mi pritom nebehal mraz po chrbte...

uz pri prvom dieli som sa pytal: who the fuck is eli roth? sice je mu na wikipedii venovaneho az prilis zbytocne vela textu, mam skor dojem, ze chlapec ako sirota vyrastal v detskom domove, kde ho az do dospelosti pohlavne zneuzival vychovavatel slovenskeho povodu. a teraz nam to eli roth vsetkym vracia spat. a nie len slovakom a cechom, ale rovno celemu svetu. tym, ze toci filmy. dalej som sa pytal, aky vztah je medzi nim a tarantinom. nieco ako dr. watson a sherlock holmes? alebo robin a batman? ani jedno, ani druhe. opat mam skor dojem, ze sa jedna o hovno, do ktoreho stupila znackova topanka a teraz z nej nejde odlepit. alebo hyperaktivny arogantny blb, ktory mal dostatok sebavedomia a vytrvalosti na to, aby natocil jedno katastrofalne zle pokracovanie jedneho uz beztak katastrofalne zleho filmu a snazi sa o tretiu cast. reziseri ako eli roth maju vsak predsa len nejaky ucel. pri nich totiz vyzeraju reziseri ako dusan rapos ako hodnotni umelci, mozeme sa bavit na ich skvostoch a predbiehat sa v sutazi o najsarkastickejsi komentar. o com ale hostel 2 je? ak si niekto z vas pamata porna z 80-ich rokov, tak kazde z nich malo akysi povinny postranny pribeh, ktory sa odohraval medzi vsetkymi tymi sukackami s bobrami, fuzami a chlpatymi hrudami. akurat, ze toho pribehu tam nastastie bolo relativne malo. nieco podobne je hostel. pribeh ako zo slabikara pre slabomyselnych a zopar sadistickych scen. scen, ktore menej vytvaraju hororovu atmosferu ako sluzia k akejsi sadistickej sebarealizacii ich autora. su dokonca akousi pornografiou nasilia, cim si hostel ako zaner od novinarov vysluzil vystiznu prezivku "torture porn". film nezachranuje ani milan knazko, ktory si zahral asi najobmedzujucejsiu a naimpotentnejsiu rolu svojho zivota, ani dve pritazlive americanky a dokonca ani bezhlavo krasna vera jordanova (nie barbara nedeljakova, ako sa nespravne uvadza v info k filmu na csfd). ignorant roth opat zamiena bratislavu s ceskym krumlovom, nechava kazdeho domorodca vyzerat bud ako retardovaneho alebo ako uchyla hovoriaceho raz slovensky, raz cesky, inokedy zasa rusky. cely film od charakterov, prostredia, cez dejovu liniu a atmosferu posobi (az na vreskot mucenych a sialeneho "stuarta") neautenticky a usmevne pritiahnuto za vlasy. ci sa jedna o frasku so svalnatou bathoryckou, masozravych vlciakov alebo nezletilych ciganskych futbalistov (zeby boli romovia AZ taki barbarski?). potom, ako sa mu vytklo geograficke ignorantstvo a bezdovodne robenie neandertalcov zo slovakov a cechov, sa roth pokrytecky branil, ze takyto sovinisticky pohlad na strednu europu ma vraj vacsina bohatych americanov (ku ktorym by rad patril). skutocnost, ze roth vo svojich filmoch vsadil na otrepane socialne klise a urobil z bohacov zhyckanych perverzakov baziacich po spestrujucom vikendovom vrazdeni, pricom za to zozal pozitivne kritiky od lavicovych ideologov, je iba ceresnou na plesnivej torte ubohosti vsetkych hostelovin.

nevydareny remake niekdajsieho kultu. tento film vsak urcite potesi extremnych envitomentalistov, multikulturalistov a apostolov politickej korektnosti. mna vsak znechutil, ak nie zhnusil. uz pocas uvodnych minut som mal dojem, ze sa dej odohrava niekde v pakistane ci indii a nie v USA. uprimne ma rozosmial najma orientalny jadrovy fyzik s bradou ako vodca talibanu, ktory spontanne evokoval akysi priatelsky import z iranu. vzhladom na ostatnych hercov by sa priam dalo hovorit o kvotovych belochoch, pricom je film ziarivym prikladom otrepanych klise a mohol by sluzit ako idealny ucebny (muciaci) material roznych "diversity treningov", kde by ste sa dozvedeli, ze len beloch moze byt zapornou postavou (ktora zasluzene zomrie), ze politici a armada su vzdy zli a ze odporne rozmaznane decka mozu bezbrannym dospelym lubovolne skakat po hlave. celu tuto omacku by som si bol odpustil, keby jednym z hlavnych hrdinov nebol jeden cernossky chlapec, ktory neumyselne aspiruje na hlavneho zaporaka filmu. len neviem, ci sa jednalo o inzitnu obmedzenost rezisera alebo jeho sofistikovany cynizmus, urcite sa mu vsak podarilo podporit averzie voci rozmaznanym arogantnym detom tmavej pleti. zvysok filmu vsak nebol o nic lepsi. keanu reeves budil dojem dezorientovaneho zbludileho mimozemstana, ktory si ocividne zmylil poslanie, kedze udelil ludstvu milost vylucne na zaklade jednej frustrovanej vdovy a jej nervujuceho nevlastneho syna (ja by som urobil pravy opak). dalej az smiesne a anachronicky posobi mimozemstanove vseobecne omielanie, ze ludstvo treba znicit, lebo nici zem, pricom sa reziser neunuva poukazat na ziadne konkretne priklady, priciny ci obrazy. treba podotknut, ze povodny film bol situovany do doby studenej vojny so stalinistickou vychodnou hemisferou, kedy vo vzduchu neustale visela realna hrozba nuklearnej eskalacie. remake v tomto posobi nepresvedcivo, otrepane a odflaknuto, my sa len dozvieme, ze ludstvo je zle, treba ho znicit a mozme nad tymto udernym argumentom nanajvys rezignovane myknut plecom. zvysok filmu tvoria obstojne efekty a animacie, ktore su vsak beznym standardom a ziadnym mimoriadnym meritkom. hviezdicka patri uzasnemu robotovi GORTovi, ktory je vsak vo svojom looku 50. rokov tak dokonale importovany z povodneho filmu, ze v slabom remaku posobi okato az cudzo. film mu vsak z mojho pohladu vdaci za jedine pozeratelne momenty.

styri hviezdicky davam v prvom rade za vyborny vyber temy a jej spracovanie. ako niekdajsi velky nadsenec preastronautiky a citatel dänikenov musim poctivo uznat, ze indy 4 sa tejto temy chopil (okrem star gate) zo vsetkych hollywoodskych filmov najpoctivejsie a napravil to, co posledny emmerichov odpad 10.000 BC tak bohapusto zbabral. spielberg, sam velky fanusik hranicnych fenomenov, bol po vsetkych svojich sci-fi eposoch svojmu publiku dlzen kvalitne spracovanie zanru paleo-SETI a v tomto filme ho aj prikladovo predviedol. indy nas vtahuje na vylet do davnej minulosti, kedy na zemi pristali vyssie (vesmirne?) bytosti, naucili primitivnych ludi civilizacii a dali zaklad nabozenstvam a kultom. drzi sa pritom skutocnych archeologickych nalezov (nazca, kristalova lebka), realnych historickych udalosti (roswellsky incident) alebo starych legiend (indiani kayapo ci spanielsky mytus o el dorade). a na zaver nam predstavi niekdajsich pradavnych ucitelov z kozmu, ktori vo svojej filmovej podobe nicim nezaostavaju za zimomravou vznesenostou z predstav davnych mytov alebo novodobych badatelov. prejdime vsak teraz k filmu a samotnemu fenomenu indiana jones. opat raz klobuk dolu pred spielbergom, ze starnuceho harrisona forda dokazal elegantne zakomponovat do chronologicky logickeho pokracovania. film bravurne zvlada nadvaznosti na predoslu trilogiu i na serial mladeho jonesa (spomenutie pancha villu, kratke zjavenie sa archy v sklade hangaru arealu 51, atd) a po 19 rokoch je plynulym a hodnym pokracovanim - k radosti vsetkych fanusikov jonesa. filmu tradicne nechybaju dobre akcne sceny, vyborna rezia, kamera, dobrodruzny duch a riadna davka humoru. harrison ford len potvrdil, ze aj ako 65-rocny dokaze byt rovnako presvedcivym indiana jonesom ako pred desatrociami. avsak aj napriek tomu, ze sa jedna o moj oblubeny zaner, o moju oblubenu filmovu radu, o oblubeneho herca i rezisera, nestacilo to na 5 hviezdiciek. predstavte si, ze mate pred sebou polievku z vybornych a kvalitnych prisad uvarenu prvotriednym kucharom, lenze tento kuchar zabudol na istu malickost, ktora sa vsak vyrazne prejavila na chuti: zabudol ju spravne osolit a okorenit. hned ako film skoncil, bol som z neho sice uveliceny, ale uvedomil som si, ze mi tam nieco dost chybalo. a ten chybajuci element bol napatie. vybavujuc si predosle casti som mal dojem, akoby spielberg drasticky znizil vekovu hranicu pre divakov a urobil z indiana jones mensi rodinny vylet do divokej prirody s patricnou davkou gycu. aj napriek mnozstvu akcie neprisla chvila, keby by vam stiahlo hrdlo ci zaludok a dej vam brnkal na city i nervovu sustavu a domahal sa vasho hmyrenia v kresle. ziadne zvraty (okrem mierne trapneho "odhalovania" slabej postavy "maca"), ziaden doraz na vybudovanie atmosfery ci thrillerovo-hororovych momentov znamych z predoslych filmov. sceny sa odohravali prilis rychlo a nedali takmer ziaden priestor pre nasavanie intenzivnejsich vnemov, co bolo obzvlast pri konci dost skoda. tym padom chybali kultove sceny a la odstrelenie arabskeho sermiara ci prestrelenie styroch nackov jednou strelou z lugeru. indy v prvych troch filmoch bol tvrdas a bol v pravom zmysle slova "cool", co sa o jeho poslednom vystupeni povedat neda. indy 4 nas tym padom ukracuje aj o riadnu davku bezprostrednej drsnosti a frajerskej erotiky, o ktoru kedysi nebola nudza. nuz, indy nam v tomto smere predsa len zostarol a zmakol. a s nim aj steven spielberg a nanestastie aj harrison ford. treba vsak uznat, ze aj navzdory kritickym namietkam zostarol indy so sarmom.

po casovom odstupe od premiery filmu som znizil jeho hodnotenie na tri hviezdicky. uvedomil som si, ze film by som si uz druhykrat pozriet nedokazal. v prvom rade kvoli vsetkemu tomu vyspevovaniu. osobne sa az na par vynimiek rad zrieknem vsetkeho, kde herci robia to, co nevedia: spievaju alebo politizuju. tim burton je svojim sposobom sarkastom, ked donutil k trilkovaniu osobnosti ako johnny depp, helen bonham carter alebo alan rickman. vyspevovanie samo o sebe nebolo az take katastrofalne ako skutocnost, ze ho bolo vsade a bolo ho privela. a jednoznacne sa tak zviezlo na ukor pribehu. tu sa potkol aj taky majster ako je tim: sweeney todd jednoducho nie je mrtva nevesta, kde bol spev len akymsi podmazom sialenej a magicky pestrej dejovej estrady. temna atmosfera sa tak neustale vytracala a unikala ako vzduch z cinskej nafukovacky, reziser ju nestihal udrziavat ani seriovym podrezavanim hrdiel. dej sa riadne nerozvinul, postavy sa nevyprofilovali, pretoze ked sa spievalo, nic ine sa nestihalo. osobne nemam nic proti zanrovym zlataninam ci roznym filmovym cross-overom, ale vsetko zalezi od spravnych ingrediencii a ich miere. tim burton vsak skrizil moriaka so zajacom, hranu muzikalovu frasku s pochmurnou morbidnostou a vysledok je akysi rozporuplny hybrid a nasledne sklamanie z neho. sweeney todd je sice v celkovom filmovom meritku mierne nadpriemernym filmom, patri vsak k najhorsim od tima burtona.

nepoznam sice filmovu predlohu, na zaklade ktorej lake house vznikol, avsak po mojich doterajsich skusenostiach s korejskou kinematografiou priznavam, ze som mal do cinenia akurat s pseudointelektualnou a pseudofilozofickou crevnou chripkou. cize uz len na zaklade tejto skutocnosti nepovazujem americky remake korejskeho alternativneho filmu za zly napad, skor naopak. lake house posobi povodne, prirodzene, nenasilne. je to film, ktory sa nevnucuje, ktory vtiahne divaka do svojej jesenno-zimnej melancholickej atmosfery umocnujucej tuzbu po vztahu, po laske, po zivote vo dvojici. rovnako vsak tato atmosfera spleenu zozltnuteho listia navnadi tazobu z cakania a vzajomneho minania a obchadzania sa (milenci "strateni" v case). vdaka vybornej atmosfere, rezii a obzvlast hereckemu obsadeniu (keanu reeves, sandra bullock) vam lake house sprostredkuje vsetky emocie, dojmy ci vnutorne rozpolozenia oboch akterov i sklucenost ich patovej situacie priamo a hodnoverne. je to film, ktory jednoznacne zanecha v dusi divaka otlacok, echo v jeho citoch i dozvuk, prijemne svojou farebnostou spestrujuci vsednost bezneho dna...