Martinius

starnuca angelina, ktora sa chvilami hra na spidermana a chvilami na johna mcclana, sunda do par sekund vsetkych elitnych agentov na oboch stranach ako neprisrobovane figuriny vo vyklade new yorkeru. predpokladam, ze este aj klub penzionovanych jazykovedcov slovenskej akademie vied by jej kladol tvrdsi odpor. nebyt toho galimatiasu logickych vytlkov, nezmyselnych zvratov a samoucelnych postav, bolo by to pozeratelne o nieco viac. 2,5 z 5.

to, ze sa na tomto hnoji skodoradostne pobavim a nedobrovolne zasmejem, este neznamena, ze s nim budem mat sucit. az taky uchyl nie som. obzvlast pre filmy tohto druhu by sa mala zaviest este hlbsia kategoria odpadu.

na celom filme ma najviac fascinoval surrealny vyskyt sestotrojky, na ktorej timothy spall rozvazal decka. emily bola fuckable az o par rokov neskor...

po 40. munutach som tuto artovu picovinu vypol. idem radsej pozerat na kvapkajuci vodovod. mozno v nom rozoznam vyprazdnenost sucasnej produktivnej generacie, v ktorej sa neschopnost lasky, citu a komunikacie s ostatnymi transformuje do patologickej zavislosti na cyklicky sa opakujucich sexualnych aktivitach. alebo novu definiciu mikrokozmu. alebo deviaty rozmer. alebo prd uvazneny v deviatom rozmere. alebo sukajucich smolkov. alebo idem radsej citat verbalove komentare, nech mam zachraneny vecer.

v poslednej dobe mam stastie na kvalitne predlohy a mizerne sfilmovania. coppolova apokalypsa sa tvari ako vysokohodnotny a originalny film, pritom nim vsak ani zdaleka nie je. predpokladam, ze kazdy sudny clovek, ktory cital conradovo temne srdce, len vyvrati oci a zaskuci "co bola toto za kravina?". posolstvo a temny pribeh conradovho romanu, ktory skvele vystihuje svoju dobu, je v apocalypse o sto rokov neskor usmevnym anachronizmom. uz len samotna plavba lodkou po rieke je v dobe parhodinoveho letu a zoskoku parasutistov dost velky fail, ktory ujo coppola asi prilis nedomyslel, kedze fical na LSD a pocital zlatych chrobakov na plafone. rovnako conradove drsne pomery v belgickom kongu a brutalne zotrocovanie domorodcov padli za obet akejsi slabomyselnej pobreznej estrade v case vietnamskej vojny. uzivatelia, co tu (podobne ako coppola zlatych chrobakov) vidia "zlo, ktore stelesnuje vojna", by sa mali prebrat z prefetovanej noci a pozastavit nad tym, ze conradov pribeh nema s vojnou nic do cinenia a ze tato je aj v apocalypse cisto ramcova. na zaklade coho je tu tzv. protivojnove posolstvo silne deformovane a diskutabilne. conradovo zlo sa prejavilo v psychopatii jedneho cloveka, o co sa dost nepresvedcivo snazil aj coppola. ale tym sa pointa totalne minula ucelu a divak vlastne ani nevedel, co pozera, pretoze reziser ani nevedel, co chcel natocit. okrem toho posobila vyse trojhodinova verzia ucinnejsie ako dvojita davka rohypnolu. chcem naspat zabity cas zivota!

za sprznenie vynikajucej wilsonovej predlohy by si mann zasluzil natiahnut na skripec a mlatit SSackym obuskom po vajciach, az sa mu z nich vyliahnu konzultanti s kompletnym navodom na tocenie filmov podla kvalitnych bestsellerov. keby to niekto zaciatkom osemdesiatych rokov urobil, nevzniklo by mozno zopar dobre hodnotenych filmov, mne by vsak vonkoncom nechybali. tento artovy vyplach z illinois dojebabral aj to, co by podla mna nedokazal ani pacient v tazkom stadiu schizofenie z pezinskej liecebne. vynechal vsetky zasadne dialogy, ignoroval postupny vyvoj postav a kompletne sa vybodol na atmosferu plizivej hrozy, ktora citatela sprevadza pocas celeho romanu. namiesto toho si povymyslal vlastne sceny, vlastne dialogy (niekde na urovni absolventov lesnej skolky), z protagonostov spravil hystericky vrieskajucich psychopatov a zo zla uvezneneho v pevnosti akehosi krizenca medzi batmanom a fantomasom. divak, ktory nepozna predlohu, len mohol otvarat usta a pytat sa "what the fuck", kedze extremne skoky v deji a kvantum vynechanych suvislosti degradovali pribeh na absurdnu pakaren lacno posobiacej televiznej produkcie. ale dolezite, ze mann ukazal watsonovej bobra v plnom zabere - nieco take predsa nesmie chybat v ziadnej artovej pixovine. hviezdicka ide za skvely soundtrack od tangerine dream, zvysok do odpadu. nebol by to vsak mann, keby nedodrbal aj hudbu a pri priserne vybalansovanom zvuku ju nenarval do uplne nespravnych scen.

nemy uzas sa nekonal. tarantino si bastardmi nastavil latku prilis vysoko. a django nedoskocil ani do polovice. film je dobre natoceny, dobre sa nan diva, ponuka nam fantasticke herecke vykony v podobe uzasneho samuela jacksona, lea dicapria a christopha waltza (podla mna skutocnou hviezdou filmu je jackson, leo & christoph tesne za nim. foxx je slabsi priemer, omnoho viac by mi do jeho role sedel will smith). to je vsak asi vsetko. inak je to hype roka 2012. dej je az zanovito linearny a predvidatelny a zaver prebieha vo forme chuck norris verzus hromada mrtvych tiel. este aj masakre v expendables su menej fraskovite ci prepisknute, lebo sluzia svojmu ucelu. ladnost a elegancia likvidovania nackov z bastardov je ta-tam a nahradza ju kecupovy primitivizmus. dalsie minus je neskutocna roztahanost, hromada zbytocnych scen a zufalo zly strih. so smrtou sally menke odisla zo sveta tarantinova prava ruka a na djangovi to citit na kazdom kroku. spoiler: jednym z najvacsich minusov je nezmyselna scena, kedy waltz odbachne dicapria. lacno a hlupo. akoby tarantinovi dosla fantazia na duchaplne zvraty. a po nej to uz ide dolu vodou. v neposlednom rade mi dost vadilo takzvane antirasisticke posolstvo. tarantino sa ho snazil do divaka vtlct vsetkymi otvormi, stopal ho donho ako kukuricu do dedinskej husy. vysledok v podobe zamyslenia, ci nejakych vycitiek sa nedostavil. skor cynicka lahostajnost. django je idealny priklad toho, ze na dobry film nestacia len vyborni herci, z ktorych si kazdy poctivo odohra svoju cast, a zopar zaujimavych dialogov. je k nemu treba aj dobry pribeh, davku kreativity, ci pamatne sceny, ktore tentoraz tarantinovi chybali uplne.

za tri, s odretymi usami. vidno, ze sa kroner junior snazil. vidno, ze ma talent. a ak nezaspi na vavrinoch, bude sa divat do zrkadla a ucit sa na vlastnych chybach, raz z neho mozno nieco bude. na margo filmu: prve, co mi napadlo, ze je to fontana pre zuzanu z roku 2011. pousmial som sa, pretoze si to vsimli aj viaceri. pribeh je v podstate prvoplanovy, jednoduchy, dlho sa nic vyznamne nedeje (aspon reziser a scenarista nevedia pohnut dejom), potom pride sokujuci zvrat, ktoreho dramaticka kulminacia sa nevyuzije. dialogy su miestami strnule a umele ako socialisticka limonada. najma hlavny hrdina sa casto pozabudne a recituje prve kolo hviezdoslavovho kubina namiesto toho, aby sa vzil do svojej role. dialogy medzi zenami na urovni zdenka trosku. vseobecne sa povrava, ze sucasni slovaci nevedia robit hudbu, nevedia pisat knihy a nevedia ani tocit filmy. a ani love ma zatial nepresvedcil o opaku...

prave som docital skvelu knihu od isteho guya de maupassanta s nazvom milacik (fakt vrelo odporucam) a hned som zacal hladat po nete sfilmovanie, kedze ignorovat takuto predlohu by bolo hriechom. a cuduj sa svete, nasiel som. neviem, cim som si tento trest zasluzil, ale asi som niekedy velmi zhresil a nepamatam sa. zatal som zuby a hrdinsky sa konfrontoval s adaptaciou z roku 2012. a vydrzal do konca, za co si podla seba zasluzim rad cestnej legie, ktory v knihe udelil la roche georgesovi du royovi. najprv som uzkostlivo premyslal, ci povodny zamer reziserskeho dvojzaprahu nespocival v podomovom predaji plienok dochodcom s inkontinenciou, pricom ich praca tak otravovala, ze sa ozrali a vlupali do filmoveho studia. pretoze na tak drasticke ponizenie klasikovej rozmanitnosti na okresanu primitivnu jednorozmernost je aj naznak talentu prekazkou. potom ma vsak osvietilo. sucasny divak je uz asi prilis zvyknuty na relativizovanie a jeho mozok zvlada zadelit postavy len na dobre a zle. asi tazko by sa zmieril s predstavou, ze georges duroy bol v romane vychcany, jesitny, egoisticky a nenasytny tridsiatnik z roku 1874 (nie z 1890...), ktory zacinal ako chudobny zakomplexovany plebejec (uf, to je v sucasnosti prilis politicky nekorektne!) a vyuziva svoju oblubenost u zien i vsetku zaludnost, aby sa vysplhal hore. a ze v romane neexistuje ani jedna ciernobiela postava, nikto nie je dobry, nikto nie je uplne zly. je len bud naivny, hlupy, sebaluby, prefikany, alebo sa snazi s kazdym vydrbat. to je sarkasticky obraz spolocnosti guya de maupassanta, ktoreho telesne zbytky od roku 2012 urcite rotuju rychlostou svetla okolo vlastnej osi a po cimetière du montparnasse sa po nociach ozyvaju strasidelne zvuky rozpucenych bielych lariev o vnutornu stenu rakvy. a samozrejme absolutnou korunkou je ten bezpohlavny pudel v hlavnej roli s vyrazom mongoloidneho dietata, ktoremu sa marne snazite vysvetlit, aby si do nosa nepchalo mamickine tampony. rolu oportunistickeho pokryteckeho svihaka s vykrutenymi fuzami obsadit zvonarom z notre dame, s hlasom tensim ako uma thurman, je fakt tazky fail. za toto by si obaja reziseri zasluzili vrazit do zadku parazol a prudko roztvorit. ale nebudeme im predsa robit dobre...

boratovsky typ drsnejsieho humoru, ktory nemusi kazdemu vyhovovat. mne vyhovuje. fuck you. period.