Arsenal83

Svoju Suburru už asi neprekoná, ale stále vie natočiť krimi gangsterku, ktorej to sluší, hoci toto tempo tu bolo dosť spomalené. Nevadí, teší aspoň poznanie, že taliansky rap znie rovnako "dobre" ako ten poľský.

V názve je vlastne spojler a rozuzlenie a obsadenie postavené veľmi zvláštne - o 5 rokov mladší Kramár má byť milencom staršej paničky, ktorej tikajú biologické hodiny, teda Studenkovej, ale tej to aj tak tikalo furt, no a otcom Studenkovej je o 12 rokov starší Dočolomanský, čiže skutočne zrejme nielen cirkusové vzťahy tam boli, ale doslova osadnícke. Istí hodnotitelia priznávajú, že sa tu vpíjali do kriviek Studenkovej a nech som detailne pozeral, ako som pozeral, tak zdá sa, že títo labužníci boli už opití predtým.

Prepálená festivalovka hodnotená zatiaľ len návštevníkmi takýchto podujatí a tak je prepálené aj hodnotenie. Plusom je, že Noora Niasari hovorí vlastný skutočný príbeh. Tie utrápené iránske ženy a násilných moslimských manželov, to sme už videli veľakrát. Zaujímavé je, že príbeh z 90.-tych rokov by sa kľudne mohol odohrať a určite aj odohráva aj v súčasnosti. A medzitým podobných inžinierov voláme k obohateniu a v Anglicku už získavajú rad radom funkcie primátorov či starostov.

Beriem to ako nechcenú paródiu na lesbo horor.

Film dáva pridanú hodnotu v tom, že tam síce sneží a vianocuje, ale je inak napriek trápeniu silne hrejivý. Čo samozrejme je v súvislosti s tým snehom aj trochu nebezpečné, lebo na Vianoce nikto nemá rád čľapkanicu. Okrem toho tepla bez písmenkových agresorov, pár životných múdier, emócií a posolstiev mi stále niečo chýbalo k tomu, aby som dostal iný pocit, než len to, že ide o pohodový film. Nič viac.

Celkovo obsahom to nebol márny film, ale niektoré vsuvky mi ho posunuli výrazne dolu. U Heigl som zvyknutý na primitívne komédie a hoci tá stupidita šla čiastočne bokom, predsa len vtípky s grcaním a hovnom na tvári mi prišli veľmi negustiózne. Hlavne teda to hovno, to som sa už pogrcať šiel sám. Ale čo je ešte viac na grc, to sú nenápadné narážky, repliky a akoby bočné neviditeľné linky, v ktorých ale pozorný divák zistí, že 1) najväčší odborníci na výchovu detí sú homosexuálne páry, 2) pri adopcii a osvojovaní detí je najmenší problém u transsexuálov - to potvrdzuje aj údajná sociálna pracovníčka, že sú to úžasní ľudia a spoločenské vzory. Takže vďaka propagande trpký pocit, ale to aj z toho, že to dieťa vlastne muselo dosť času pretrpieť - polovicu času tam neustále a reálne plače, mne osobne by bolo ako hercovi z toho na nič.

Keď to vykolorovali, tak to vyzeralo veľkolepo, až skoro v niektorých scénach ako súčasný film. Inak, prirodzene, od filmu nemožno čakať žiadne prekvapenia. Ide presne podľa evanjelií a ešte aj pápež ho schválil, takže už len kvôli hrozbe exkomunikácie sa radšej treba zdržať kritiky.

Historickí diletanti už nemajú medze v ničom - tu môže písať scenáre aj hocijaký brigádnik, čo nevie čítať ani z wikipedie, nie to ešte mať nejaké znalosti z dejín a dávať ich do historického kontextu v historickom seriáli. Tak napríklad tu sa dozvieme, že v roku 1942 v nemocnici nepoznajú transfúziu krvi, iba jedna pani doktorka povie, že ona to pozná, že v zahraničí to robievajú. Snaha poukázať na zaostalosť Slovenska naráža na odpor už pri prvom googlovaní, kedy človek za 0,3 sekundy zistí, že prvá transfúzia krvi na Slovensku sa robila už v roku 1923 a nedávno k tomu vydala Národná banka aj pamätnú mincu. Ale čo čakať od "supervízorky scenárov", akejsi Evity, ktorej vedomosti siahajú len k príbehom o milenkách, prostitútkach a profesionálnych posteľných preskakovačkách?

Prázdny a natiahnutý príbeh z bulharskej dediny, v ktorom sa stane dokopy prd makový, postavy si medzi sebou nerozumejú a ani ja im nerozumel. Ale keďže majiteľ nemenovanej stránky dielo ospieval, tak sa dostalo do vyššieho hodnotenia, než si v skutočnosti zaslúži.

Jedna sekunda, ale jedna minúta a veľa záberov bolo zcenzurovaných a odstránených z tohto diela, posúvajúc ho samozrejme smerom dole. Našťastie nie tak dole, aby sa z toho stala len jedna kunda. Tú čínsku biedu z obdobia "Veľkého skoku vpred" ako to liliput Mao nazval, tu tak necítiť. Kultúrna revolúcia (1966-1969) síce nastala až po tomto brutálnom skoku z rokov 1958-1962, kedy v rámci projektu pokroku od hladu zomrelo 43 miliónov ľudí, čo je najväčší hladomor v dejinách, hoci v Číne si možno úbytok obyvateľstva ani nevšimli, ale stále ten tvrdý červený diktát ničil a pustošil všetko, čo sa len mihlo slobodou. Režisér tú potrebnú silu neukázal, zrejme sa zameral skôr na vlastné spomienky a prežívanie mladosti, čím odstránil potrebu šokovať a natočil to "len" ľudsky.