Anderton

Let číslo 93 je jeden z mála prípadov nezávislej autorskej snímky, ktorú treba vidieť v multiplexe. Vlastne asi jediný. Dokonalá vizuálna stránka, citlivo napísaný scenár podľa množstva zozbieraných informácií a svededstiev, Greengrasov rukopis a samozrejme téma činia tento projekt jasným must see filmom sezóny. Tak prečo iba za štyri? Ani neviem, nemám čo vyčítať, jednoducho ma film tak emocionálne nechytil, ako som očakával. Ukázal nám iba to, čo sme vedeli, alebo si domysleli. V tom je pre väčšinu jeho hlavná sila, ale to je vec vkusu.

Od Karla Zemana som vždy zvyknutý na maximálnu precíznosť jeho diel a dávam im skoro vždy maximálne hodnotenia. Čarodejov učeň mi preto v rámci jeho tvorby pripadá ako najslabší článok, je to taký temnejší celovečerný večerníček pre deti aj dospelých. Vizuálu nie je čo vyčítať, ale ja sa radšej znova vyberiem do Zemanových fantasy svetov a jeho klasickú rozprávku prenechám radšej mladším divákom.

Škoda, že som Crash nekomentoval hneď, ako som ho videl. Bol som relatívne sklamaný (vzhľadom na očakávania) a mal som toho na srdci dosť, čo kritizovať. Predovšetkým pátos, ktorý musí byť vždy prítomný, ak sa riešia v komerčnejších filmoch závažnejšie spoločenské témy. Celkovo ma film emocionálne príliš nechytil, to už viac Innariutove filmy, voči ktorým mám tiež pár výhrad, ale tou emotívnosťou to dotiahli na vyššie hodnotenie. Ale chcem si to pozrieť ešte raz. VIDENÉ ZNOVA: Tak neviem, či vekom senilniem, alebo som stále múdrejší, ale to, čo som považoval pred siedmimi rokmi za pátos, mi dnes pripadá ako slušná katarzia. Sila Crash je v jednouchosti a všednosti jednotlivých epizód a v ich vzájomnej jemnej previazanosti. Najmenej nápadný oscarový fenomén, preto možno aj jeden z najsympatickejších. Jedna z najlepších dodatkových záverečných scén, ktorá dokonale vystihuje posolstvo filmu.

Zem nikoho je vojnová dráma. Je asi jediná, kde sa nebojuje, nie sú tu akčné scény a spolieha sa iba na kvalitný námet a jeho scenáristické rozvinutie. Potom to stačí iba dobre natočiť a obsadiť vhodné typy hercov. Zem nikoho je tak jeden z najrýchlejšie ubiehajúcich a najzáživnejších vojnových filmov, čo som kedy videl. Toto všetko je vďaka jeho komornosti paradox, ktorý dokazuje majstrovstvo tvorcov. Jeho označenie ako komédia (skôr veľmi drsná satira) je úplne scestné, kto ho videl a pamätá si záver, veľa dôvodov na smiech nemá.

Kandahár je presne taký film, ako očakávate, ak sa naňho chystáte. Zobrazuje krutú realitu života obyčajných ľudí v ťažko sužovanej krajine, vojnu, jej hrôzy, tamojšiu mentalitu ľudí, ktorú sa snaží zobraziť režisérka bez príkras a ponúkne napríklad aj pohľad do školy, kde sa učia deti naspamäť verše z koránu, asi aby vedeli, ako loviť divú zver a ako sa tak uživiť. Ak to nejde podľa predstáv, dostanú bitku. Tieto zábery sú síce zinscenované, ale nie je dôvod neveriť režisérke, ktorá podľa pôvodu musí verne poznať tamojšie zvyky.

Americká krása je nezávislý film a komercia pre najširšie masy v jednom. A v podstate v každom zábere a sekvencii. Je to film pre každého, od najsnobskejšieho intelektuála až po negramontného nezamestnaného. Pochopí ho každý a ocení ho tiež každý. Takýchto univerzálnych flmov je úplné minimum a asi práve preto je Americká krása tak slávna a docenená. Vyrovnanosť hereckých výkonov je vzácna, ale o jeden bod u mňa vedie Chris Cooper. Robert Altmann ho označil spoločne s Titanikom za príšerný. Takže aj výnimky sa nájdu.

Blair witch je film, ktorý vďaka svojej mediálnej kampani nemohol dodržiavať presne filmové a scenáristické pravidlá. Inak by sme tomu brainwashingu neuverili. Lenže potom tento film dopláca práve na veci ako dej, jeho gradácia a uspokojivé, vysvetľujúce zakončenie. Takže pri jeho hodnotení musím zohľadňovať aj všetky veci okolo, pretože až tie robia z neho originálne a svojim spôsobom geniálne dielo. Báť som sa bohužiaľ nebál, formulka, že sa najviac bojíme nevideného podľa mňa nie je až tak pravdivá. Tu ide ale skôr o tú atmosféru.

Nie že by nemohla byť Tenká červená čiara o dvadsať minút kratšia. Nie že by nemohla byť menej melancholickejšia a atmosférickejšia. Ale je to film Terrenca Mallicka a tak mu vyčítať jeho typickú filmovú reč by nemalo zmysel. Proste jeho filmy sú také a buď ich máte radi, alebo sa pri nich nudíte. Spielberg nám ukázal krutú realitu vojny a lacný sentiment, Mallick znova krásnu prírodu v kontraste s ľudským nezmyselným chovaním. Videl som tento film dávno a mám strach ísť do takto dlhého a roztiahnutého filmu znova, čakám na vhodné duševné rozpoloženie.

Od Cesty do fantázie som po Mononoke očakával zázraky, dokonca som bol na nej aj v kine. Asi kvôli tým očakávaniam som bol vtedy mierne sklamaný, nebola to taká trefa do môjho vkusu ako v prvom prípade. Keď som si ju neskôr pozrel znova, s miernym odstupom, film sa mi dostával pod kožu oveľa lahšie a emocionálne ma nakoniec dostal rovnako, ako Mononoke. Lenže film je trochu menej uchopiteľnejší, jeho svet trochu menej uveriteľnejší a animácia úplne rovnaká. Takže dávam trocu nespravodlivé štyri hviezdy, inak je to 90%. Ale čo, za toho ducha mora to dáme za plný počet.

Princezna Mononoke bola pre mňa kedysi dávno prvým stretnutím s s tvorbou Miyazakiho a s japonským anime všeobecne. Možno je to škoda, pretože je možno aj jej najväčším skvostom, nesmiete potom očakávať od každého diela podobnú kvalitu. Rozprávka na hranici fantasy, ktorá zaujme priaznivcov napríklad takého Nekonečného príbehu a možno aj Kurosavových historických filmov. Čiže film, ktorý svojim komplikovaným príbehom a vyzretosťou postáv zaujme dospelých a svojou fantáziou a animáciou menších divákov. Žeby nový typ rodinného filmu?