Anderton

Rob Cohen nie je typ pre rozprávky, ale stále je mi takto sympatickejší ako pri jeho akčných výplachoch. Inak všetko je tu čistý priemer, viac ako euro televízna rozprávka typu Fantagiro, ako hollywoodsky veľkofilm. Dračie srdce je bez ohľadu na to, či sa vám páči alebo nie, pre každého Slováka povinnosť. Ako napríklad aj Peacemaker.

Benátky, Rio, vesmír. Lepšie lokácie snáď už pre špionážny film nájsť nejde. Avšak to, čo sa v nich odohráva, je iba snaha zabiť Bonda. Takže on sa tam pohybuje a zrazu ho začne niekto naháňať/strieľať po ňom. A on značne nepravdepodobne uniká. Vo vesmíre to ide tak hladko, až si človek nie je istý tým, ako má túto sériu brať a či je to už tentokrát iba čistá paródia. Poteší kadencia krásnych žien, len neviem, prečo ich odchod zo scény musí byť vždy vraždou. Fanúšikovia kombinácie Frankensteinovho monštra/Alberta/Raťafáka plachtu si prídu na svoje, on sa nám dokonca zamiluje a som rád, že takto komická postavička neskončila ako hlavní záporáci.

Pokiaľ chcete Wellesa potešiť, darujte mu plagát jeho mohutnej postavy z podhľadu. Ale nielen on je snímaný v Othellovi z podhľadu, túto vymoženosť poskytuje prekvapivo v tomto filme každému. No a k filmu toľko, že je to adekvátna adaptácia Othella, ktorá je ozvláštnená Welesovským noirovým snímaním a jeho prapodivnému mužno-detskému kukuču. Ja som toho veľa o tejto hre nevedel, takže mi dej pripadal aj bez jeho predošlej znalosti zaujímavý a otázky v ňom kladené za aktuálne v každej dobe. Samozrejme pozdravujem kino Lumiere a prepáčim im "menší" trapas, ktorý sa stal pri projekcii tohto filmu.

Hneď na začiatok začnem miernou kritikou, aby som osvetlil, prečo nehodnotím tento veľmi pekný film plným počtom. Kaurismaki proste akoby podľa môjho názoru trochu zaspal v tretej štvrtine filmu a ten potom stratil pred dojímavým finále tempo. Inak je všetko dokonalé. Postavy, režisérova štylizácia, jeho humor, jeho uvedomelosť faktu, že nezobrazuje skutočnosť takú aká je, ale že práve osobitosť je to, čo robí kinematografiu umením. Vlastne je jedno, akú má film zápletku a že teda dejový oproti niektorým iným fínovým filmom je. Dôležitejšie je "bohémske" nasávanie života a jeho zobrazenie na plátne. Ono to skôr vyzerá ako bezdomovecké pretĺkanie sa životom, len s trochu viac glancom. Z postáv si robí srandu a zároveň ich miluje a tak by to malo panovať aj v medziľudských vzťahoch. Začne každý od seba? 90%.

Zabil som svoju matku znie dosť pózersky kontroverzne a Dolan takýmto spôsobom aj debutuje. V určitom smere sa jedná o debut par excellence, to v momentoch, keď sme ako diváci prinútení sa zamyslieť nad vlastným vzťahom k rodičom či už dnes, alebo v minulosti. Na druhej strane nám ťažko budú postavy nejak zvlášť sympatické a mám pocit, že ich chovanie proste nezodpovedá v tejto forme našej životnej skúsenosti. To odhliadnuc od faktu, že podobné problémy zažívajú všetci. Dolan však formálne v mladom veku machruje a ja sa teším, kedy sa z neho stane vyzretý muž a pripraví nám zrelé diela vzhľadom na svoje životné skúsenosti. Minulý rok sme videli Mami, čo je skoro až dvojička voči tomuto debutu, ale akosi v ňom onú vyzretosť cítiť viac. Proste je to lepší film. Tento je tiež dobrý, búriaci sa kedysi ako James Dean a River Phoenix (všímajte si mizanscénu), ale viac asi znamená pre Dolanových rovesníkov a rovesníkov jeho mladých hrdinov.

Jancsó natočil Ticho a krik pre Maďarov. Respektíve pre historikov po celom svete, ktorí sa vyznajú v maďarských dejinách. Tí ostatní si musia vzdelanie doplniť, inak sa budú v deji strácať, prípadne sa nebudú mať čoho chytiť. To nebol myslím taký problém pri Beznádejných, pretože tí mali pomerne príťažlivý dej. Napriek tomu mi ku šťastiu študovanie maďarskej histórie nechýbalo, pretože ak je film kvalitný, tak to jednoducho z neho vycítime aj pri nepochopení niektorých súvislostí. Ticho a krik je značne neveselý film, zaujme pomaly krúžiacou kamerou pri dlhých záberoch, jedným príťažlivým full frontalom a vôbec faktom, že rieši veci bez uvedenia diváka do problematiky. Ale prečo nie.

Sociálna dráma z Francúzska. Hlavným hrdinom je 18 ročný chalan, ktorého brácha prišiel z lochu. Asi tušíte, že postavy filmu Choď do pekla sú typom ľudí, ktorým sa v živote vyhýbate. Ale radi sa na ne pozeráte na filmovom plátne. Je to tak, my s nimi súcitime a držíme im palce, ale v reálnom živote tomu tak nie je. Sú to proste grázli. Tento paradox fikčných svetov patrí podľa mňa k jedným z najzaujímavejších faktorov. No ale k veci, postavy sa chovajú tak, ako predpokladáte, čiže emotívne, "grázlovsky" a nepríliš logicky. Zaujímavejšie je, že hodná dĺžka filmu je natočená v aute, čo je myslím fajn experiment. Inak taká festivalová pohoda, ktorá však na kvalitnejšom festivale môže len tak prešumieť. Možno by si tento filmík zaslúžil aj celoplošnú distribúciu.

Podľa plagátu som čakal film z decáku, kde sa mladá babenka učí plávať a nakoniec sa stane zázrak a ona sa to naučí. No je to trochu inak, dievča sa učí plávať životom a akosi ju to nemá kto učiť. Potom to tak aj vyzerá a máme tu tak možno najdrsnejšiu slovenskú sociálnu drámu. Je pomerne krátka a trochu sa to odzrkadlí v závere, keď by sme mali byť z videného asi viac katarzne mimo. Každopádne po niekoľkých výsostne negatívnych ohlasoch ma film nesklamal. Je to samozrejme znova viac niečo do telky, ako na preplnené festivaly, kde publikum tú katarziu očakáva, aby mohlo ovplyvniť, kto získa všakovaké ceny, ktoré sa potom ocitnú pri distribúcii na plagáte. Zázrak by v tomto neuspel.

Primitívne symbolicky napísané som občas "vypadával z vlaku". Podstatné však je, že som naňho aspoň nastúpil. Malým problémom v mojom prípade bolo, ak porovnám napríklad s Popolom a diamantom, že som plne nepochopil všetky nešváry vtedajšej spoločnosti. Preto som mal najväčšiu radosť s dialógov typu "dnes je in anonymita", alebo filozofovania o láske v modernom Poľsku. Vrcholom je samozrejme dopadnutie páchateľa paradoxne mimo klaustrofobický priestor vlaku. Chýbalo málinko viac uhlia v lokomotíve a spokojnosť by bola nespochybniteľná.

Nie, nepochopil som to. Ale aj hlavná postava príbehu hovorí niečo v tom zmysle, že kto sa v tom všetkom má vyznať. Som vlastne v jeho pozícii ako divák, on ako poslucháč historiek ostatných. Ale nespochybňujem zábavnosť filmu, krásne poľské herečky a aj fakt, že ak by som si robil graf a zapisoval mená, všetko by do seba krásne zapadlo. Navyše dĺžka filmu nie je prekážkou, jeho rozdelenie na dve polovice má svoje opodstatnenie. Zaujímalo by ma, ako vyzerá jeho skrátená verzia a či je prehľadnejšia, alebo naopak zmysel strihom stráca. Asi sa k filmu niekedy vrátim s ceruzkou a papierom v ruke. možno by ale nebolo od veci si zohnať predlohu.