jedna_vrana

Benicio Del Toro dostal úlohu, aká mu pristane. Ten účes mu síce nesvedčal, ale po pár minútach sústredenia na dej sa nad jeho výzor dokážete povzniesť. Film nemá originálne myšlienky a posolstvá, téma neprekvapí a ani rozuzlenie. Korupcia, podvody, osobné blaho - videné už toľkokrát! Film ale ponúka originálne uhly pohľadu, dobrý výber aktérov a ak vás jeho dĺžka neodradí, čaká vás napínavý príbeh. Určite si všimnete aj hudobné podfarbenie. Ja si poctivú kriminálku predstavujem takto.

Nenazvať film dráma, historický a vojnový by bol prvý krok k tomu, aby divák na konci nezostal oklamaný. Zaradiť ho k filmom ako „Charlieho továreň na čokoládu“ by u diváka mohlo vyvolať blahosklonný povzdych – ach, rozprávka. Nechať postavy prehovoriť ich vlastným jazykom by bol druhý krok k úspechu. Takto je to nerovný súboj mozgových buniek – vidíte Francúza a Nemca baviť sa spolu po anglicky a hlava vám to neberie. Lars Eidinger by si mohol najbližšie zahrať Jokera (nesympatické postavy sú prehnane nesympatické a ostatní sú milé babičky a deduškovia na prehnane podfarbenom pozadí). Viac už si prosím nerobte srandu z bojov počas druhej svetovej vojny, tvorcovia! Aj keď samotný príbeh mohol byť dojímavý, film ho zvrzal. Diamant bol prvkom úplne navyše (ak mal dodať príchuť exotických dobrodružných filmov, tu sa stal príťažou scenáru – a presne tak aj skončil).

Koľko krutých vodcov sa zmestí do histórie jedného národa? Koľko premrhaných ľudských životov - znivočených, pošliapaných, odvlečených, znásilnených, uvrhnutých do hladu a chudoby? Toto sa robí vlastnému národu? Podľa hesla: "ľudí je mnoho"? Potreba mocných hromadiť a hromadiť a kŕmiť svoje egá... To nemá koniec a už vôbec nie šťastný.

„Zde v této místnosti jsem do vás vštěpoval etické zásady Bible svaté a samozřejmě taky abecedu. Tak si plivněte do dlaní a ukažte mi, že to mělo nějaký smysl.“ Pri záverečných titulkoch som si musela opätovne uvedomiť, že film bol natočený v r. 1957. Áno, je heroistický, áno, môže unavovať prílišným nasadením nórskych „partizánov“ a pripomínať nám filmy z našej filmovej škatuľky. Ale v konečnom dôsledku je to krásny príbeh o odhodlaní človeka prežiť a o odhodlaní zachrániť jeden jediný život. Navyše ide o príbeh skutočný. Snáď len malá výčitka – nezasvätená duša do dejepisných reálií sa bude strácať, ale zbytok informácií sa dnes dá doštudovať. Ako k tomu pristupoval zahraničný divák v dobe vzniku filmu, to veru neviem.

Čo je veľa, to je veľa. Táto úloha starnúcemu Funesovi nesvedčala. Paródia postavená na kapustnej polievke a mimozemšťanovi, toto už bolo uletené cez veľmi hrubú čiaru. V čase, keď sa ľudia v kinách bavili na Súboji Titanov či Excalibre, francúzski autori stratili paru a na slávu predošlých Funesových výborných filmov sa nedotiahli.

Priznávam nie úplne objektívne hodnotenie filmu videného v kine – s davom som sa zasmiala a aj slza mi vyhŕkla. Možno nevznikol film na Oscara, ale mladému režisérovi držím dlho palce, aby sa mu na jeho ceste darilo a teším sa z každého jeho úspechu. Nadchlo ma, koľko pozitívnych posolstiev som dostala – súdržnosť rodiny, porozumenie, odpúšťanie a odpustenie, humor postáv i záverečný povzdych Daniela Varchala: „Konečne máme republiku.“ Dobre pôsobila aj hudba k filmu. Som vďačná, že takéto filmy na našom území vznikajú, snáď prispejú k tomu, že doba neslobody sa už nikdy nevráti. Niektorí stále s láskou a nostalgiou spomínajú na socializmus, asi netrpeli prenasledovaním jeho pajácov.

Dahlov emotívny príbeh je o nevinnosti vs. krutosti zasadený do Andersonových krásnych kulís. Rupert Friend ako rozprávač sa osvedčil. Rozprávanie má takú silu, že chvíľami pôsobí skôr ako listovanie stránkami obrázkovej knihy než ako film. Andersonov štýl je jedinečný a príbeh vás obohatí aj pri opätovnom pozretí, lebo objavíte nuansy, ktoré vám predtým unikli.

Trvalo mi dlho, kým som strávila túto filmovú potravu a dokázala sa ujednotiť sama so sebou, že zostávam pri pôvodnom hodnotení. Bolo to ako s kvalitným guľášom – recept na prípravu bol originálny (časové rozvrstvenie do štyroch rovín bolo zaujímavé a na začiatku prekvapivé, nahá mŕtvola s prestreleným okom vytvorila napätie a očakávanie, čo z pokrmu vzíde). Ingrediencie na prípravu boli kvalitné (od kulís až po výber väčšiny hercov a prostredia). Doba varenia diváka bola pridlhá (napätie po prvých dieloch akosi začalo opadať). Asi ten guľáš nemiešali správnym smerom alebo im prihorela cibuľa? Iritovali ma homosexuálne a multikulturálne nasilu onálepkované postavy, akoby sa očakávalo, že divák o toto stojí. Očakávala som viac detektívneho pátrania a menej mysterióznosti.

„Káva je tady zásadní věc. Je to druhý největší producent kávy na světě, po Brazílii. Když si dáte pravou vietnamskou kávu, dostanete šálek s kovovou věcičkou na vrchu zvanou phin. Tma je mletá káva, která se přelije horkou vodou. Pomaličku, pomalu kape do skleničky.“ Američan vo Vietname. Hm. Predtým Francúzi. Hm. Phila privíta úžasná vietnamská rodina, potom stretnutie v parku - vtáčia spevácka škola, Phil na hodine angličtiny u štvrtákov. Krásni, usmievaví ľudia. Práve som sa zamilovala do Vietnamu.

Phil na vás môže pôsobiť všelijako - nemotorne, jeho grimasy vás môžu rozčuľovať, ale vďaka nemu máte chuť navštíviť Thajsko a nechať ho zapôsobiť na vaše chuťové poháriky. Tento dokument mi veľmi pripomína našu reláciu Cestou necestou. „Tak jaké je Thajsko? Sladké, kořeněné, slané, kyselé a pikantní. Někdy brilantně všechno v jednou soustu.“