jedna_vrana

Niekde tu som sa rozhodla, že tento seriál nemá význam pozerať diel za dielom, ako idú v poradí, ale vtedy, keď dostanete chuť pocestovať si očami niekoho iného. Zvolila som tie miesta, ktoré som navštívila alebo plánujem navštíviť. Phil síce nazýva Lisabon mestom, ktoré sa neteší veľkému záujmu turistov. Podľa mňa sa mýli, možno ho len nevyhľadávajú davy Američanov. Potešil pohľad nielen do taniera, ale aj na všetky tie čarovné zákutia a jedinečnú atmosféru, ktorou ma Lisabon svojho času prekvapil. Konečne som tu ochutnala morské plody a je jedným z miest, kam sa plánujem vrátiť.

Filmov, ako je tento, nie je veľa. Musím povedať, že o „montrealskom masakre“ som predtým nepočula. O to viac ma tento film zasiahol, pomenovaný jedným slovom – úzkosť. Denis Villeneuve spracoval tému svojským spôsobom – aj keď máte spočiatku pocit, že je jeho pohľad akýsi povrchný – bez riešenia následkov a záchrany preživších, bez vyšetrovania... Neskôr zistíte, že sa vám dostal hlboko pod kožu. Film je mixom žánrov, dokumentaristický štýl podčiarkuje najmä práca s kamerou. Pomalé zábery, padajúci sneh prikrývajúci všetky zvuky, čierno-biely vizuál, zábery upside-down, vás nútia zamyslieť sa nielen nad pointou príbehu, ale aj nad chodom tohto sveta. Čím to je, že je občas naruby? Dáva nám jasne najavo, že tí, ktorí sa stali súčasťou tejto tragédie, ňou boli poznačení navždy.

„Drž sa svojho plánu. Predvídaj, neimprovizuj. Nikomu nedôveruj. Nikdy sa nevzdávaj výhody. Bojuj len v bitke, za ktorú si platený.“ Ďalší z filmov o nájomných vrahoch. Čím je The Killer iný? Pridanou hodnotou je jeho predstaviteľ - Michael Fassbender. Človek, ktorého celý život sa točí okolo minimalizovania chýb, kontroly a dodržiavania zvnútornených pravidiel bez toho, aby mu do cesty vstupovali emócie. Je chladný, vynaliezavý a jeho jednanie má presne stanovené hranice. Až do chvíle, kým nie je zasiahnuté jeho súkromie. Dokonca objavíte aj vtipné momenty, napr. keď objednáva súčiastky cez Amazon, ma pobavil. Práve vďaka jeho podaniu sa mi film páčil. A keďže ide o adaptáciu komiksu, zanechávam úvahy o logike príbehu.

„Každý týden se scházejí! Každé úterý, celé roky! Nikdy spolu nemluvily. Jak může být v regionu mír, když se dva stoly židovských babiček ani nepozdraví!“ A potom Uri Jeremias, starosta mesta Akko, jeho sorbet s názvom OMG, jeho múdrosť... Krásny diel nielen o gastronómii, kde sa prelínajú chute z celého sveta, ale aj o ľudskosti, tolerancii a rešpekte.

Benicio Del Toro dostal úlohu, aká mu pristane. Ten účes mu síce nesvedčal, ale po pár minútach sústredenia na dej sa nad jeho výzor dokážete povzniesť. Film nemá originálne myšlienky a posolstvá, téma neprekvapí a ani rozuzlenie. Korupcia, podvody, osobné blaho - videné už toľkokrát! Film ale ponúka originálne uhly pohľadu, dobrý výber aktérov a ak vás jeho dĺžka neodradí, čaká vás napínavý príbeh. Určite si všimnete aj hudobné podfarbenie. Ja si poctivú kriminálku predstavujem takto.

Nenazvať film dráma, historický a vojnový by bol prvý krok k tomu, aby divák na konci nezostal oklamaný. Zaradiť ho k filmom ako „Charlieho továreň na čokoládu“ by u diváka mohlo vyvolať blahosklonný povzdych – ach, rozprávka. Nechať postavy prehovoriť ich vlastným jazykom by bol druhý krok k úspechu. Takto je to nerovný súboj mozgových buniek – vidíte Francúza a Nemca baviť sa spolu po anglicky a hlava vám to neberie. Lars Eidinger by si mohol najbližšie zahrať Jokera (nesympatické postavy sú prehnane nesympatické a ostatní sú milé babičky a deduškovia na prehnane podfarbenom pozadí). Viac už si prosím nerobte srandu z bojov počas druhej svetovej vojny, tvorcovia! Aj keď samotný príbeh mohol byť dojímavý, film ho zvrzal. Diamant bol prvkom úplne navyše (ak mal dodať príchuť exotických dobrodružných filmov, tu sa stal príťažou scenáru – a presne tak aj skončil).

Koľko krutých vodcov sa zmestí do histórie jedného národa? Koľko premrhaných ľudských životov - znivočených, pošliapaných, odvlečených, znásilnených, uvrhnutých do hladu a chudoby? Toto sa robí vlastnému národu? Podľa hesla: "ľudí je mnoho"? Potreba mocných hromadiť a hromadiť a kŕmiť svoje egá... To nemá koniec a už vôbec nie šťastný.

„Zde v této místnosti jsem do vás vštěpoval etické zásady Bible svaté a samozřejmě taky abecedu. Tak si plivněte do dlaní a ukažte mi, že to mělo nějaký smysl.“ Pri záverečných titulkoch som si musela opätovne uvedomiť, že film bol natočený v r. 1957. Áno, je heroistický, áno, môže unavovať prílišným nasadením nórskych „partizánov“ a pripomínať nám filmy z našej filmovej škatuľky. Ale v konečnom dôsledku je to krásny príbeh o odhodlaní človeka prežiť a o odhodlaní zachrániť jeden jediný život. Navyše ide o príbeh skutočný. Snáď len malá výčitka – nezasvätená duša do dejepisných reálií sa bude strácať, ale zbytok informácií sa dnes dá doštudovať. Ako k tomu pristupoval zahraničný divák v dobe vzniku filmu, to veru neviem.

Čo je veľa, to je veľa. Táto úloha starnúcemu Funesovi nesvedčala. Paródia postavená na kapustnej polievke a mimozemšťanovi, toto už bolo uletené cez veľmi hrubú čiaru. V čase, keď sa ľudia v kinách bavili na Súboji Titanov či Excalibre, francúzski autori stratili paru a na slávu predošlých Funesových výborných filmov sa nedotiahli.

Priznávam nie úplne objektívne hodnotenie filmu videného v kine – s davom som sa zasmiala a aj slza mi vyhŕkla. Možno nevznikol film na Oscara, ale mladému režisérovi držím dlho palce, aby sa mu na jeho ceste darilo a teším sa z každého jeho úspechu. Nadchlo ma, koľko pozitívnych posolstiev som dostala – súdržnosť rodiny, porozumenie, odpúšťanie a odpustenie, humor postáv i záverečný povzdych Daniela Varchala: „Konečne máme republiku.“ Dobre pôsobila aj hudba k filmu. Som vďačná, že takéto filmy na našom území vznikajú, snáď prispejú k tomu, že doba neslobody sa už nikdy nevráti. Niektorí stále s láskou a nostalgiou spomínajú na socializmus, asi netrpeli prenasledovaním jeho pajácov.