jedna_vrana

Mohla by som sérii všeličo vyčítať - dejová línia je občas deravá a situácie neuveriteľné, Knižnú predlohu nepoznám, takže našťastie nemám s čím porovnávať. Seriál je natočený napínavo a od prvej epizódy ste pripútaný k obrazovke. Potešili dve postavy: Michelle Keegan (Maya) je krásna žena a dobre sa na ňu pozerá (to je odo mňa hviezdička navyše). Adeel Akhtar (Sami) zahral svoju dosť nevďačnú úlohu dobre (policajt s vážnou diagnózou - napriek tomu pokračuje v pátraní).

Nie je to životopisný príbeh, dozviete sa len známe fakty o živote kniežaťa Hohenloheho. Hohenlohe, to znie ako smiešna prezývka, ale knieža sa na našom území naozaj koncom 19. a začiatkom 20. storočia pohyboval a strieľal do všetkého živého v našich lesoch. Bol však prínosom pre túto oblasť, on stanovil prvé pravidlá správania sa v národnom parku. Dokument je skôr prírodopisný, ide o zábery fauny a flóry zo severovýchodného Slovenska, najmä Belianskych Tatier. Keďže historických záberov z obdobia jeho života je skromne, autori sa rozhodli štylizovať ich do sépiovej hnedej, čo však vyznelo umelo.

Nigel Marven sa vybral na Slovensko, je zjavné, že lokality mu pomáhali vyberať slovenskí nadšenci a ochranári prírody. Natáčanie dokumentu potvrdzuje film o filme, pozorný divák si všimne, že niektoré zábery vznikali dlhodobejšie, nie počas krátkej prítomnosti Nigela na Slovensku. Možno neobsiahol všetky zaujímavé kúty našej krásnej prírody (trochu mi chýbali Poloniny a zubor), ale boli to pútavé zábery, výborný výklad  a osobné zanietenie Nigela.

Bill strieľa ostrými, robí si srandu zo všetkého a zo všetkých, včítane svojho osobného života. Venuje sa kultúrnym otázkam súčasnosti, zosmiešňuje feministky, prvú dámu, ale inak sa drží od politiky ďaleko. Zdal sa mi však samoľúby a ukričaný. No nič, ja mu dám ešte šancu.

Dostala som chuť na stand-up. Pozrela som si dva. Nevyhnutne som ich v hlave začala porovnávať. Nepoznala som ani Trevora Noaha, ani Billa Bura. Trevor ma však bavil viac, niekedy mám ako divák problém chytiť niť a niektoré gagy z amerického prostredia ma nechávajú chladnou a nechápajúcou. Trevorove cestovné zážitky sú fajn (pri Berlíne si zvolil citlivú tému a nezľakol sa jej), pobavili aj zážitky z Paríža. V časti vystúpenia, keď sa pustil do národných hymien, som sa už smiala nahlas. A záver: „Sweet Caroline“? Musela som si po predstavení túto pieseň pustiť a počula som ju predtým v rádiách, ale toto je prvýkrát, čo som ju počúvala naozaj! Naozaj ju Američania tak milujú?

Naša televízia sa rozhodla TOTO dávať na Silvestra. No nič! Prvý fakt, ktorý som si uvedomila – to už je trinásť rokov? Pochopila som, že aj napriek zvonivému hlasu a sympatickému vzhľadu vyrovnaného človeka, to tak nebolo. Smutný príbeh.

Tento film som si chcela pozrieť, odkedy začali naše rádiá hrať titulnú pieseň  od Jany Kirschner – Lovestory. Príbeh autor rozdelil do ôsmich kapitol, ktoré sú vtipne opísané. Film je určený pre slovenského diváka, mám podozrenie, že za hranicami okresov Rimavská Sobota a Lučenec niektoré reálie divák nepochopí. Áno, je to územie Slovenska, kde počujete skôr maďarčinu ako slovenčinu. Sú to malé mestečká s vysokou nezamestnanosťou a rómskou komunitou. Rasťo Boroš zvolil taktiku -  vytvoril film z prostredia, ktoré dôverne pozná a preto mu, prosím, verte. Úloha Bandyho je napísaná na telo pre Milana Ondríka, postavy podpriemerne inteligentných, ale zato ohnivých junákov mu idú. Protikladom jeho povahy je jeho parťák Lucano, predstavuje gangstra, ktorý neprišiel o srdce a city. Potešila aj rola Janky Bofantiovej, ktorej filmová Janka je prototypom prefíkanej ženskej logiky, ako manipulovať s chlapom a tváriť sa ako naivka. Zsolti Bofanti: „Musíme okamžite vypadnúť.“ Janka: „Teraz?“ Zsolti: „Hneď. Teraz.“ Janka: „Ale ja periem...“

Keby to nebol princ, tak je to bežný 39-ročný občan, ktorý býva so svojou mamičkou. Nepripomína vám to niečo? Ako rozprávka je celý príbeh dosť netradičný, lavíruje na hrane viacerých žánrov a musím priznať, že ma dosť bavili. Symbolika života a smrti, postava obesenca, ktorý sa bojí smrti, posvätný dub hovoriaci hlasom Josefa Kemra (v čase natáčania už nebol medzi nami), v pozadí hrajú tóny vážnej hudby. Cítila som podobnú atmosféru ako napr. v Bergmanovej „Siedmej pečati“.

Mo sa od ôsmych rokov kamaráti s oveľa starším Zekom.  Fascinuje ho sloboda a zaúčanie partie, ktorí už majú všeličo za ušami. Tá partia povaľačov však ide pekne na nervy. Najhoršie, že vo mne zostalo prázdno, nedostala som pocit, myšlienku, posolstvo, kvôli ktorému by som si povedala, že tento film sa oplatilo vidieť. Rozčuľovali ma bezmocní rodičia, ktorí mali zasiahnuť úplne na začiatku, navonok síce vyzerali ako priemerná starostlivá rodina, ale prečo nezatrhli toto podivuhodné priateľstvo už na začiatku? Áno, určite poznáme prípady, že dieťa „pokazila“ partia, ale tento film by som zhrnula slovami: Ako premárniť život. Nick: „Teraz sa správaš naozaj hlúpo. Tá baba má asi šestnásť rokov.“ Mo: „Nick, ja mám šestnásť.“ Nick: „Presne tak. Čo?“

Výsledok môjho hodnotenia ovplyvnilo aj to, že som najprv videla film Vyšehrad: Fylm, ktorý sa mi páčil. V seriálovej verzii sa mi humor zdal lacný a opakujúci sa dookola. Tiež ma vyviedlo z rovnováhy, že Jakuba Prachařa nahradil Jaromír Nosek, ako si má divák zvyknúť na dôležitú zmenu v obsadení?