classic

Scenár snímku bol dokončený už v roku 1961, keď ešte v povedomí britských divákov doznieval úspech televíznych seriálov s Quatermassom.

Súčasne sa ale v niektorých krajinách film údajne potýkal s cenzúrou - najprísnejšia bola v Austrálii, kde bol označený ako obscénny a jeho uvedenie bolo povolené až v roku 1989.

Za svoj najobľúbenejší americký film ho označil francúzsky režisér Francois Truffaut, možno i preto, že mu vo všeličom mohol pripomínať niektoré tituly tamojšej novej vlny.

Zaujímavosťou je, že na vzniku snímku sa podieľal i neskorší legendárny režisér Martin Scorsese. Vtedy na konci 60. rokov bol len jedným zo začínajúcich ašpirantov filmového umenia, ktorí sa snažili presadiť. Bol najatý ako režisér, ale zavládla nespokojnosť s rýchlosťou jeho práce, no i napriek tomu zostalo pár scén v konečnom zostrihu, ktoré realizoval práve on.

Snímok s krajne nízkym rozpočtom stál 250 tisíc amerických dolárov a zarobil 11 miliónov amerických dolárov.

Rockový koncert nakrútili filmári na Sun Devil Stadium (Tempe, Arizona) pred 47 000 fanúšikmi. Jednalo sa o skutočné predstavenie, ktorého sa zúčastnili ešte Peter Frampton a Carlos Santana. Kto sa chcel prísť pozrieť, musel zaplatiť tri doláre a päťdesiat centov.

Záverečný koncert sa nakrútil v sále arizonskej štátnej univerzity Grady Gammage Auditorium.

Počas nakrúcania snímku došlo k incidentu, keď Kris Kristofferson (John Norman Howard) v rámci bitky zlomil nos Robertovi Englundovi (Marty). Problém bol v tom, že Kris považoval Roberta za kaskadéra a domieval sa, že bude správne reagovať. Svoj omyl si veľmi vyčítal, nakoniec všetko urovnal sám Englund, ktorý zašiel za Kristoffersonom do jeho karavánu, kde si riadne vypili víno, aby bolo jasné, že medzi nimi nie je žiadna nevraživosť.

Scenár bolo nutné prekopať na rockovejšiu notu, preto John Gregory Dunne a Joan Didion strávili tri mesiace s takými gigantami, akými boli Jethro Tull, Uriah Heep a Led Zeppelin, aby dokonalo vstrebali atmosféru koncertov a zákulisie niekdajších hviezd.

Režisér Frank Pierson kritizoval Barbru Streisand (Esther), ktorú v odborných časopisoch označil ako egocentrickú, manipulatívnu a postrádajúcu kontrolu.

Barbra Streisand (Esther) používala väčšinu kostýmov zo svojho vlastného šatníku, čím sa neprešvihol rozpočet a dokonca bol snímok i skôr nakrútený.

Režisér Frank Pierson ako veterán druhej svetovej vojny Kristoffersonovi (John Norm Howard) vyčítal, že hoci mal armádny výcvik, nebojoval vo Vietname. Kris to neskôr komentoval výrokom: „Bol som príliš opitý, než aby som ho niekde poslal!”

Kandidátky na Esther (Barbra Streisand) boli Liza Minnelli a Helen Reddy. Dianu Ross odmietol uvolniť šéf Motown Records Berry Gordy, ponuku pre Cybill Shepherd odmietol jej niekdajší priateľ Peter Bogdanovich.

Normana (Kris Kristofferson) mal hrať James Taylor, ale neuspel ako príliš neskúsený pre celovečerný film. Neil Diamond a Kenny Loggins odmietli kvôli koncertovým záväzkom. Neskôr vypadli aj Alan Price a Mick Jagger.

Pôvodne mal film režírovať Mark Rydell, ale toho náhle vystriedal Jerry Schatzberg, ktorý však chcel hlavnú postavu Esther (Barbra Streisand) štylizovať do podoby zomretej rockovej star Janis Joplin, s čím herečka nesúhlasila, a tak odišiel i Schatzberg. Ďalšími kandidátmi na režisérsku stoličku postupne boli Arthur Hiller a Hal Ashby.

Kvôli čo najdôveryhodnejšiemu stvárneniu svojej postavy sa Robert Pattinson počas natáčania opíjal, pomočoval, jedol blato a častokrát bol v bezvedomí, čo už v jednom momente Willema Dafoea totálne vyviedlo z miery, kedy sa vyhrážal odchodom z nakrúcania.

Rozpočet filmu sa z pôvodne stanovených 800 000 amerických dolárov navýšil takmer o pol milióna.

Nakrúcanie začalo 8. septembra 1939 a skončilo 20. novembra so štvortýždenným oneskorením oproti optimistickému plánu, ktorý počítal iba s 36 natáčacími dňami.

Obsadzovanie hlavnej ženskej role bolo o poznanie zložitejšie. Tvorcovia otestovali desiatky adeptiek, než zúžili výber na päticu-Vivien Leigh, Loretta Young, Margaret Sullavan, Anne Baxter a Joan Fontaine.

Hlavným kandidátom na úlohu šarmantného, ale často taktiež bezdôvodne melancholického a mrzutého Maxima de Wintera bol Ronald Colman. Ten ale ponuku odmietol.