ScarPoul

To isté, ako sme videli už tisíckrát. Obrovská výhoda filmu ale je, že aj napriek zápletke a traileru nie je vôbec dementný. Hrá to viac na celkom inteligentné postavy a zvraty sú prirodzene úsmevné, než prepálené. Hoci sú na hrane. Interracial páry ma bavia. A herci si svoje postavy náležite užívajú. Na to o akú zápletku ide a na to aký dlhý film je, sa tam neustále niečo deje a je to hlavne stále zábavné. Koniec tradičné klišé ale beriem to. John Cena sa začína stávať tvárnejším, uveriteľnejším a sympatickejším nabúchancom ako Dwayne Johnson. Jeho herectvo ma baví viac a kvôli nemu film odporúčam.

Videná 280 minútová verzia. Skoro päť hodín som sa pozeral na prapodivný zlepenec významov, príbehových štruktúr a prazvláštnych postavičiek obývajúcich Wendersové univerzum podivuhodností na pozadí akejsi neistej reality. Prvá časť je putovanie. Road movie postupne prechádzajúca najznámejšími miestami sveta. Tá druhá časť, odohrávajúca sa len v Austrálii je zase komornou sci-fi o živote, snoch a príbehoch. Všetko spolu krásne korešponduje a aj napriek dĺžke z toho vyviera silná režisérska koncepcia. Nebudem asi ďaleko od pravdy, keď napíšem, že Wenders pristupoval k filmu ako emočne zainteresovaný tvorca. Všetko čo chcel vypovedať, či už je to názor na svet, na príbehy alebo na spôsob ako sú nám príbehy prezentované je tu obsiahnuté v dokonalej príbehovej symbióze. V zásade je to film, ktorému sa dá vytknúť len máločo. Nech už je to vaša šálka čaju alebo nie, nebude asi nič k čomu by ste film vedeli svojou formálnou precíznosťou prirovnať. Aspoň ja neviem. A to, že film prepadol nie je ani tak znak multižánrovosti. Tá tu funguje. Je to skôr spôsobené neustálim koketovaním s komerčným filmom, pričom sa jedná o poctivý art. Hudba skvelá. Rovnako aj ústredné trio. Mňa osobne ešte potešil aj sympaťák Vogler. Takéto filmy sa točili len chvíľu. A sú príjemnou spomienkou na to, ako sa autorská všestrannosť hodila na malú chvíľu do jednej doby, a fungovala svojsky, dokým ju nenašli tí , čo ju nájsť mali, a nezobrali si z nej to, čo sa z nej zobrať malo.

Asi najlepšia séria. Larry David je každou sériou trefnejší, údernejší a vtipnejší. Už od štvrtej série to pekne graduje a posledné dve série patri asi k tomu najlepšiemu na poli komédie. Nebol diel, kde by som sa nesmial a nebavil. Čo najviac oceňujem je diel Never Wait for Seconds!, kde sa retrospektívne vraciame k tým najznámejším Larryho fuck upom, len aby sme sa presvedčili od Tých čo udržiavajú morálku, že mal Larry vlastne celý čas pravdu a nie je až taký Asshole ako by sa nám mohlo zdať. Je strašne super vidieť, ako všetko dokonale korešponduje so sebou a hlavne s dobou a prostredím, ktoré reflektuje. Milujem tie postavy. Milujem tie situácie. Seinfeld skočnil, ale v zásade je tu stále s nami. 9. séria 100%.

Oproti prvému Love on Sunday výrazné zlepšenie. To, čo mi na prvom príbehu tak vadilo, tu nie je. Hiroki ide znova po jednoduchej premise. Dievča sa ide rozlúčiť, pretože jej nezostáva už veľa času. Očakávala by sa tam určitá sentimentalita a citové vydieranie. Ale na to je v tomto prípade Hiroki uvedomelý tvorca. Ide mu skôr o vykreslenie vnútorného sveta hrdinky. A ten je bohatý. Neistý a zároveň veľmi dospelý. Aj napriek tomu, že má 17. Vidí starších ľudí vykonávať hlúpe rozhodnutia a nevyužívať svoj plný potenciál a toto v nej prebúdza smútok. Kto vlastne skutočne žije tak aby bol šťastný? A prečo vlastne chodia mačky umierať mimo domov a preč od tých, čo sa o nich starajú. Poetické putovanie prímorským malomestom, kde obrovské vlny narážajú na pláž, rovnako ako to robia pocity vlastnej bezmocnosti vo vnútri hlavnej postavy. A pritom je to stále príjemné a s krásnou Maki Horikitou.

Jednoduchá premisa ukotvená v časovej rovine jedného dňa. Štvorica vzťahov je tu síce načrtnutá a pomerne zaujímavo korešponduje s hlavnými motiváciami, ale v konečnom dôsledku nejde do hĺbky. Oproti predchádzajúcim Hirokiho filmom sa tak u mňa jedná o mierne sklamanie. Film si síce udržiava svoju formálnu čistotu, herecky je istý a je v ňom obsiahnutá určitá čarosmutná atmosféra. Ale myslím si, že na úplne ocenenie potenciálu by filmu svedčal lepší rozpočet a zaujímavejšia práca s prostredím. Je to ale príjemná jednohubka, žánrovo trošku vybočujúca, ale svojím prezentovaním nevinnosti a túžby pomerne presná.

Sonda o osamelých ľuďoch podľa Hirokiho. Všetky tri filmy, čo som od neho zatiaľ videl mali rovnakú smutnú atmosféru. Postavy v jeho filmoch veľmi silno túžia cítiť teplo iného človeka. Túžia byť vypočuté a pochopené. Hoci každá sa k tomu snaží dopracovať svojským spôsobom. It´s Only Talk je oproti predchádzajúcim snímkom konzervatívnejší a možno práve preto sa viacej vyhráva s tými čarokrásnymi detailmi z ktorých sa neskôr stanú spomienky( ak to vnímame cez pohľad hlavnej postavy). Film neprináša riešenia. Nesnaží sa ani emočne diváka ozbrojiť. Jeho úlohou je ukázať nám určitý úsek času, kedy samota na chvíľu nebola. To, čo si z toho každý odnesie je len na ňom. Osobne som si ale túto prechádzku Tokiom užil.

Oceňujem nápad aj pomerne vtieravú a nepríjemnú hudbu. Ten film ale nemá adekvátne tempo. Toto považujem za najväčší problém ranného Cronenberga. Atmosférické, určite aj nepríjemné. Sem tam s nejakou nechutnosťou, ale kým sa dostaneme z bodu A do bodu B a potom do bodu C, plynie čas strašne pomaly. Cronenberg nemá potrebu vytvárať charaktery. Jeho postavy sú len nositeľmi určitých vlastností. Je to čierno biely svet zloduchov a hrdinov. Ono je to ale v poriadku lebo dominantná je tu tá telová deštrukcia a nepríjemnosť. V tomto smere neprekonateľné. V tom inom, sa neubránim konštatovaniu, že to trošku zostarlo. Pozerateľné to ale je.  Hoci som trošku zvedavý, ako by film dopadol, keby ho Cronenberg natočil dnes.

Videná 156 minútová verzia. Tomuto filmu som sa vyhýbal 11 rokov. Teraz v rámci určitej nostalgie a tiež túžbe znovu objaviť Ridley Scotta som sa k nemu konečne dostal. A som príjemne prekvapený. Stále to má atribúty historického filmu, aké vie namiešať len Scott. Nápadité akčné scény, skvelá výprava a epická hudba. Tentoraz má ale Helgelandov scenár a tak ten film nespadá do prostoduchosti a trápnosti, až na pár scén ku koncu. Inak je to pekne odľahčené, vtipné, emočné bohaté ( tentoraz funkčne) a zároveň sa jedná o uveriteľný a riadne krvavý origin story legendy, ktorú všetci poznáme a ktorá začína momentom ako začnú záverečné titulky tohto filmu. Netvrdím, že je to veľdielo. Ale užil som si to. Bavil som sa. A hlavne som ocenil, že tentoraz sa to nehralo na veľké umenie. Fungovalo to pre mňa podstatne viac, ako na neviem čo sa hrajúci Gladiátor.

Videná 192 minútová verzia. A na základe nej zvyšujem z pôvodných 2* na 4*. Ten film má chyby. Koniec koncov, ako stále tvrdím, tieto historické látky z pohľadu Hollywoodu sú v súčasnosti ak nič iné, tak aspoň úsmevné. Ale nedá sa tomu uprieť určitá hodnotovosť. Scott už v Gladiátorovi dokázal, že historické témy sú mu pomerne blízke. Vie sa s nimi vyhrať a vie v nich naplno prejaviť svoj rozprávačský um. Kráľovstvo nebeské je na tom úplne rovnako, hoci v tomto prípade tie tri hodiny slúžia ako vizuálna a rozumová exkurzia do stredoveku, bez toho, aby zbytočne moralizovala. Mathieson vsadil na pôsobivý vizuál. Súboje sú premyslené. Komparzistov je tu na stovky ( podobne ako v Gladiátorovi). A prostredie Francúzska alebo Púšte je využité na maximum. To, že scenár je rovnako slabý ako v Gladiátorovi je tu skôr na škodu. Tie telenovelovské pohľady a dialógy( hoci tu ich je pomenej) pôsobia na mňa dakedy ako päsť na oko a nejeden krát ma vytrhli z inak perfektne budovanej atmosféry. Za ďalšiu chybu považujem Orlanda Blooma obsadeného ako hlavného hrdinu. Neverím mu ani nos medzi očami. Ako ťahúň celého filmu to s jedným výrazom bohužiaľ nezvláda. Našťastie ho zachraňuje každá jedna vedľajšia postava, čo sa vo filme objaví. Či už je to mních Martin Sheen alebo za maskou schovaný Norton. Hudba prekvapivo fantastická. V zásade sa jedná o pôsobivý historický film, vzdávajúci ( ako jeden z posledných) hold Hollywoodu a tomu, prečo sme ho tak mali radi. To, že je to emočne chladné je už u Scotta štandard, ktorý neriešim. Dakedy nemôžeme mať všetko. Kingdom of Heaven je pre mňa po dlhom čase veľmi príjemným prekvapením, zase raz dokazujúcim, že tie Directorské verzie ( nech sú aj 4 hodiny dlhé) dakedy stojí za to vidieť.

Vo všetkom úplne tradičná jednohubka. Neprekvapivé, ale milé. Predvídateľné, ale zbytočne to nemanipuluje s divákom. Ťažko sa mi to hodnotí menším počtom lebo v rámci cieľovky aj žánru to spĺňa úplne všetko čo si to predsavzalo splniť. Chémia medzi ústrednou dvojicou síce až tak nefunguje a moralizovanie s presladeným finále je už takou nutnosťou, ale nenudilo to a skôr ako vtipné to bolo úsmevné. Čo oceňujem. Ale ako vravím...jednohubka.