ScarPoul

Intolerancia nie je len názov, ale aj jadro filmu, ktoré vytvára všetky 4 príbehy a ktoré ich rozvíja do epických rozmerov. Je veľmi ťažké posúdiť, či má intolerancia čo povedať aj súčasnému divákovi. Veľa prvkov v nej obsiahnutých bolo postupom času a vývoja filmu dotiahnutých k dokonalosti a to takej, že sa už nedali napodobniť. Ale obhliadnúc od toho je to predsa len epický monument, sociálna freska a historický veľkofilm, ktorý sa vyžíva v obrovských kulisových scénach a komornejších emotívnych momentkách. Zo 4 príbehov do popredia najvýraznejšie vystupuje príbeh zo súčastnosti, ktorý je asi najlepšie vystavaný, či už postavami, alebo príbehom a potom pád Babylonu, ktorý je krásny, epický a historicky úchvatný. Barolomejská noc a ukrižovanie Krista sú až nepekne nevyužité, ale je pravda, že som videl len zostrihanú dva a pol hodinovú verziu. Ale aj napriek svojej dĺžke a zastaranosti sa jedná o úchvatný počin, ktorý by si mal pozrieť hádam každý ktorý film zbožňuje. Je až neuveriteľné z akou presnosťou a umom dokázal Griffith na počiatku filmového priemyslu vytvoriť niečo, čo drží pokope a vytvára súvislý sled príbehov a emócií, aj po skoro sto rokoch od svojho vzniku.

Lady Blue Shanghai je typický Lynchovský film. Neustále v ňom tápate medzi snom a realitou. Medzi tým čo je skutočné a tým čo je vymyslené. Tentokrát má ale tento kraťas príbeh, ktorý aj keď nie je ľahko uchopiteľný, dáva možnosť prejaviť hercom skutočné emócie a v pozadí z Lynchovou hudbou krásne kooperuje. Pre Lynchofila ale predvídateľná záležitosť, s pekným vizálom a atmosférou, ale na konci zostáva jednoducho pocit, že tu niečo dôležité chýbalo.

Atmosférická jednohubka, ktorá má nejaký zmysel len vďaka podmanivému ženskému hlasu v pozadí. Predostiera nám niečo čo je veľmi ťažko uchopiteľné, ako to u Lyncha býva zvykom a opäť ako v jeho predchádzajúcich filmoch tu hlavnú úlohu nehraje žena a jej hlas ani samotný Lynch ako kapitán lode, ale sen a jeho podstata.

Film, ktorý je plný statických šumov, bizarných tieňov a príbehu, ktorý po prvej hodine vytvorí nesúrodú mozaiku scén, efektnej hudby a presvedčivých postáv. Lenže to je asi tak všetko. Nech sa Lynch snaží ako chce, táto hra na diváka mu nevychádza. Po prvej hodine, ktorá je jednoducho dokonalá a rovnako aj poslednej polhodiny, ktorá vo vás vytvorí príjemný katarzní pocit, sa stred filmu neskutočne ťahá a užíva si nekonečných pohľadov do temných miestností a do zúfalých očí Laury Dernovej, ktorá mimochodom podáva jeden z najlepších výkonov svojej kariéry. Lynch vie pracovať s postavami, vie pracovať aj z príbehom a sú tu momenty, ktoré sú toho živým dôkazom. Len sa obávam, že v tomto filme si zobral až príliš veľké sústo, takže je divák viacej zmätený než potešení tým že vidí niečo čomu nechápe, ako to bolo v prípade mullholand drive, alebo mazacej hlavy. Základ filmu, čo je snaha o natočenie prekliateho scenára hraničí takmer z dokonalým nápadom, zmätenosť a snaha vidieť to čo sa vidieť nedá, snaha siahnuť až na dno vášho mozgu a spomienok, zabudnutie toho čo vidíte a cítite aby ste mohli pocítiť niečo nové a vidieť veci skutočne také aké sú , čo sú veci pretekajúce celým filmom raz film povznášajú na nadštandard a inokedy na lynchovskú exhibíciu, ktorú sme už mali možnosť vidieť inde a lepšie. Z minutáže sa stane po chvíli nepriateľ, ktorého Lynch tentokrát nie je schopný poraziť. Inak sa jedná o film, ktorý Lynchových fanúšikov dokáže v niektorých veciach nadchnúť a tých čo ho nemajú moc radi len utvrdí v tom, že nevie točiť. U mňa sa jedná o priemerný film, ktorý mohol byť lepší, ale priznajme si to aj horší.

Posledný diel Pasoliniho trilógie života, by sa dal najlepšie popísať ako exotický, výpravný a najzaujímavejší. Sledovať osudy chlapca Núreddína, ktorý sa len tak náhodou zastavil na trhu aby sa pozrel na predaj otrokine Zumurrud, ktorá si ho vyberie spomedzi všetkých bohatých šejkov a nápadníkov, pôsobí rovnako ako rozprávky tisíc a jednej noci, čarovne a rozprávkovo. A práve v tomto jednom diely je hranica medzi rozprávkou, ľahkým erotickým filmom a drámou rozohraná naozaj perfektne. Pasolini sa tentoraz vôbec nedrží v úzadí a prináša nám to najlepšie z jeho komplexného sveta príbehov, neustále rozprávaných niekým niekomu, z čoho vznikajú príbehy vo vnútri príbehu, ktoré sú podmanivé, plné humoru a túžby a v ktorých sa dokážete nájsť. V tomto smere je Pasolini neprekonateľný a preto je jeho trilógia života dielo z ktorej ten život dýcha z každého políčka. Každý jeden kostým, pohyb kamery, strih a hlavne prenesená veta dáva význam len vo vesmíre a svete Pasoliniho filmov. Niekomu to vadí, lebo mu prídu zvrátené. Ale len veľmi málo filmov dokáže naplno odzrkadliť režisérovu dušu zo všetkými jeho túžbami a strachmi. A vtipné je že Pasolini vlastne dovoľuje divákovi pochopiť prečo to točil takto a prečo robil to čo robil. To či s tým súhlasíme je už vedľajšie, ale lyrickosť a určitú obrazová podmanivosť, odzrkadľujúca sa hlavne v neskutočnej kráse ľudskej nahoty, tak tomu nikto uprieť nemôže. A to je to čo robí z Pasoliniho jedného z najvýznamnejších Talianských režisérov.

Druhý diel Pasoliniho trilógie života, tvorí rovnako ako v Dekamerone súbor príbehov v príbehu. Príbehov, ktoré sú plné ľudskej chamtivosti, otvorených sexuálnych scén a túžob, klamstva a výsmechu, pekelných výjavov a fekálií a v rovnakej miere aj plné vtipu a lásky. Pasolini si neberie servítky pred ústa a z neskutočnou radosťou a z poriadnou hyperbolizáciou paroduje všetko čo mu príde pod ruku. Či už sú to milenci, mnísi alebo bratia. Každý zradí niekoho. Každému ide len o svoje vlastné šťastie, ktoré ale nikdy nie je schopný dosiahnuť, práve kvôli ostatným ľudom, ktorý po tom svojom osobnom šťastí prahnú rovnako náruživo ako jednotlivý hrdinovia poviedkových epizód. Všetko to tvorí ďalší nezvyčajný kaleidoskop príbehov, ktoré slúžia jednak na pobavenie, jednak na zamyslenie a jednak na to aby sme mali pred čím odvrátiť zrak. Nie je to dejovo vyzrelé ako Dekameron, ale rozhodne je to film, ktorý tvorí veľmi zvláštny prestup medzi prvým a tretím dielom trilógie života. A rovnako ako v Dekamerone aj tu vystupuje Pasolini ako pozorovateľ, rozprávač a ako jedna z hlavných postav. Film končí nostalgicky prenesenou vetou: Tu končia Canterburské poviedky, rozprávané pre radosť z rozprávania. Amen. A tak by sme k tomuto filmu mali aj pristupovať. Buď si to rozprávanie užiť, ale byť vďačný za to že to konečne po hodine aj pol skončilo. Ale to je už na vás.

Film ktorý si môže dovoliť všetko. Ktorý si aj všetko dovoľuje, ktorý kašle na všetky pravidlá, dokonca má tú drzosť že si z nich robí srandu.. dôležité veci týkajúce sa emócií si kľudne dovoľuje vybaviť jednou vetou, šak prečo nie, veď to bla bla okolo lásky pozná snáď každý.. väčšiu časť sa zaoberá vtipom, ktorý je tak dobre načasovaný až sa musíte počas celého filmu usmievať ak nie doslova smiať. Hudba rachoti celým filmom a pôsobí drsne a pôsobí cool a je farebná a pôsobí ako zbraň a všetci zo zúčastnených od Ceru, fantastického gay kamaráda Culkina, drsného vegána Routha a elegantného Schwartzmana končiac tvoria z tohto filmu nie len akčnú jazdu, nadčasovú cool zábavu, ale aj film na ktorý sa dobre pozerá, je viac účelový, skvelo a trefne napísaný zostrihaný a zrežírovaný, nepôsobí smiešne ani americky ale hlavne, a to je podľa mňa to najpodstatnejšie sa jedná o najzábavnejší film tohto roku. Takúto pecku som už strašne dlho nezažil a hlavne som si tak film už pekne dlho neužil. Plný počet a chcem to pozerať znova a znova a znova..

Prekúsnuť toto dielo bolo naozaj ťažké. Nejde ani tak o jeho pomalé plynutie, pretože je z celého filmu doslova cítiť, že tie zábery majú svoje opodstatnenie, ale vybrať sa pozerať 4 hodinovú verziu, ktorá je vďaka strate niektorého materiálu nahradená fotografiami je naozaj úmorná. Obhliadnúc od toho sa jedná o naozaj skvostné dielo ranného filmu, ktorá je presýtená Stroheimovým citom k postavám a k príbehu. Celá jedna etapa muža od jeho začiatkov ako zubára, prežitia lásky a prepadnutiu alkoholizmu je spravená citlivo. Rôzne dejové línie, ktorá sa týkajú práve hriechu chamtivosti krásne dotvárajú príbeh, či už ľúbostný, alebo dramatický. A aj keď si prekúsanie sa cez začiatok vyžaduje veľa trpezlivosti koniec v podobe poslednej konfrontácie a uvedomenia si prázdnoty svojich túžob, ponúka film dostatočne silnú, emočne vyhrotenú kompenzáciu, ktorá rovnako ako sto rokov samoty od marqueza, dáva úplny zmysel až po skončení filmu. Príliš veľký naturalizmus dodáva scénam väčšiu špinavosť a zvrátenosť a tým pomáha emotívnej stránke a to tiež len vďaka tomu, že postavy sú konfrontované zo svetom, ktorých ich systematicky ničí. Strata priateľstva, peňazí, lásky a ľudskosti v tej najdokonalejšej podobe.

Giovanni Boccaccio napísal Dekameron ako súborné dielo príbehov, ktoré si rozprávajú desiati ľudia medzi sebou. Každý z nich má prichystaných 10 príbehov a týmito príbehmi si krátia čas. Pier Paolo Pasolini pretvoril Dekameron na prvý diel jeho trilógie života, ktorý má síce z literárnou predlohou pramálo spoločné, ale rovnako ako príbehy v knihe aj Pasolini sa snaží nastavovať zrkadlo súdobej spoločnosti. Čo je ale to, čo robí tento film takým atraktívnym? Sú to hlavne príbehy, o ktorých každý z nás už niekedy v živote počul, alebo sa mu nejakým spôsobom stali, a pri najlepšom prípade na ne občas myslel. Pozeráme sa vlastne na seba, snažiacich sa v riave života spraviť pár dobrých vecí, pritom ale robíme aj pár zlých vecí a celé naše konanie poháňa túžba. Túžba tvoriť, túžba ničiť, túžba po láske, túžba po moci. Príbeh je mozaikovito pozliepaný, každá jedna filmová poviedka má svoju hlavnú postavu, ktorá je sympatická a stotožnenie s jej konaním je okamžité. Celým týmto príbehom prechádza postava jedného z najtalentovanejších maliarov Talianska v podaní samotného režiséra, ktorého úlohou je ozdobiť maľbou miestny kostol. Pasolini ako maliar, sleduje život všade okolo seba, necháva sa unášať rôznorodými príbehmi a má pre ne cit. Či už ako postava vo filme, alebo ako filmár samotný. Jeho posledná veta – Na čo tvoriť obrazy, keď je tak krásne o nich snívať – je myšlienka ktorá filmom preteká od prvej do poslednej sekundy. Film nemusíme ukazovať všetko. My si ale tie veci, ktoré nám neboli ukázané, krásne dokážeme dotvoriť. A to je podľa mňa sila tohto filmu. Aj napriek počiatočnej jednoduchosti, erotickosti a miernej nechutnosti, je to stále príbeh, ktorý nás núti dotvárať si súvislosti v priebehu pozerania a tým si sami vytvárame dokonalý obraz nás samých, tak ako ho vnímame vo svojom vnútri. To dokáže málo filmov. A uvedomenie týchto vecí príde vždy až potom čo príbeh skončí. A my si uvedomíme, že nám bolo dovolené ho dotvoriť. A to je podľa mňa to, čo robí tento film takým výnimočným, aj keď nie úplne dokonalým.

Prvé zoznámenie z myšiakom Mickeym je plné rôznorodých zvieratiek, ktoré sú efektne využité ako hudobné nástroje, prvým zvukovým záznamom v podobe pískania a hudby, ktorá je v dokonalom súlade z pohybom postáv, čo sa stalo určitým Disneyho trademarkom, čo robí z tohoto príbehu hudobnú zábavku, byť na dnešné pomery celkom brutálnu. To že to nemá žiadny dej, je vlastne len na škodu.