ScarPoul

Dokument, ktorý pôsobí lyrickým dojmom, ale aj tak vás nikdy úplne nevtiahne do pocitov ľudí s ktorými režisér vedie rozhovor a nezostane vo vás ani dojem že ste videli niečo nové, poučné a krásne. Všetko to pôsobí príliš opisne a hlavne väčšina ľudí s ktorými sa vedú rozhovory, podáva svoje svedectvá veľmi nezaujímavo. Nájdu sa medzi nimi samozrejme aj výnimky, ale v skutočnosti sa nikdy nedostanete do ulíc Šanghaja tak ako by ste chceli alebo ako vám film sľuboval. Nedokážete si predstaviť ťažkosť situácií v ktorých sa ľudia ocitly počas kultúrnej revolúcie, lebo tieto problémy sú nam len načrtnuté. Režisér nejde, alebo jednoducho nechce ísť do hĺbky. Kamera je pôvabná a má veľkú zásluhu na tom, že sa film nezvrtne do neskutočnej nudy, rovnako aj hudobná složka, ktorá rovnako funguje tak ako má. Režisér dokáže vnímať postavy a každú jednu postavu ktorá buď prejde ulicami mesta, alebo rozpráva svoj príbeh robí vďaka skúsenostiam a citu skutočnou a uveriteľnou, ale čo sa týka príbehu je to veľmi nedotiahnuté, lebo vlastne ani neviem čo chcel týmto dokumentom povedať. Nie je to zlé a asi sa k tomu musím nejako vrátiť aby som naplno ocenil silu snímku, ale už teraz viem, že to nespravím. Nezaujal ma tak ako som dúfal, ani tak ako snímok zaujať mohol.

Vidieť komika takého kalibru ako je Dylan Moran po tretí krát vzbudzuje vo mne niečo neskutočne úžasné. Rýchlé a pohotové hlášky, jeho skvelá vlastnosť trefiť sa do každej situácie z pohotovosťou jeho vlastnou, to nie je len zárukou skvelej zábavy, ale aj určitého druhu zamyslenia. Všetko je to rýchlejšie, energetickejšie a živšie a hlavne je to rovnako zábavné ako jeho predchádzajúce dve stand up vystúpenia. Som viac ako spokojný.

Rušná ulica je niečo čo ma totálne prekvapilo. Predstavte si tú najväčšiu - ako by som to nazval - sexuálnu otvorenosť - no okej, zase až tak otvorené to nebolo - ale rozhodne sa jedná o animovaný film, ktorý dokáže prekvapiť. Prsia, penisy, moč, krv, črevá, vulgárne slová, to všetko sa tu dá nájsť. Bakshi sa tak trocha považuje za tvorcu, ktorý ako prvý spravil film pre dospelých. A aj keď jeho filmy nemali v dobe svojho vzniku veľký ohlas u divákov, rozhodne predbehol svoju dobu a priniesol niečo zbrusu nové. Rušná ulica nemá ucelený príbeh a je z časti hraná. Hrané prasáže sa prelínajú z animovanými a my máme možnosť sledovať dva pararelné príbehy. Skôr ako o celistvý príbeh sa jedná o malé epizódky z drsnej štvrte, o sociálnych problémoch o problémoch z hľadaným identity a hlavne o tých sexuálnych problémoch. Film má rozhodne čo ponúknuť aj dnes. Je vtipný, na celkom malom priestore vytvára postavy, ktoré majú hĺbku a dokážeme s nimi súcitiť. Síce to nie je také pekné a podnetné ako Disney, ale niektoré scény vás zaručene prekvapia. To vám zaručujem.

Dylan Moran je jeden z najlepších súčasných komikov a vo svojich stand – up predstaveniach dáva naozaj veľké zadosť učinenie tejto pochvale, alebo skutočnosti, záleží na tom ako sa na to pozeráte. Jeho Like, totally vás naozaj odzbrojí. Elegán z Írskym prízvukom, ktorý sa nebojí rýpať do politiky, homosexuálov, žien, Nemcov a mnohých iných a predstavuje ich spôsobom ktorý pôsobí veľmi uvoľnene a ktorý je predovšetkým neskutočne zábavný. Like, Totally nie je také vtipné ani také novátorské ako jeho predchádzajúce vystúpenie Monster – zväčša preto, lebo tu zopakuje už staré známe vtipy, ale aj tak sa jedná o veľký nadštandard a o niečo s čím budú jeho fanúšikovia, alebo ľudia ktorý sa radi trefne zasmejú, viac než spokojný.

Ono je to občas tak, že si sadnete, a dumáte nad tým čo by ste si asi tak teraz, presne o tomto čase pozreli, aby vám bolo lepšie, aby ste sa zabavili, alebo jednoducho zabili čas, pred tým ako vyjdete do baru s kamošmi na jedno pivko. Na nič nové nemáte chuť a tak začnete vo svojej mysli hľadať niečo čo sa vám páčilo, čo máte radi a čo vás zaručene pobaví, lebo vás to pobavilo už kopec krát predtým.... Dylan Moran je komik, ktorý doslova ožil v našich mysliach ako knihkupec Bernard Black. Kultová postavička, neskutočne dobre stvárnená týmto ukecaným Írom s prefajčením pohľadom. To že sa skôr či neskôr dozviete o jeho Stand – Up predstaveniach je už len otázka času. A potom príde ten deň kedy neviete, čo z načatým časom a siahnete po jeho prvom vystúpení z názvom Monštrum. Skvelo si ho užijete, pretože jednoducho nemá tendenciu skĺzavať do nudy, alebo do samoúčelnosti. Ak máte Dylana Morana radi, tak budete viacej než len spokojný. Neskutočne spokojný. A tým neskutočne, myslím fakt neskutočne. Odprezentuje sa pred vami ako jeden z perfektných komikov so zmyslom pre správne načasovanie a tých pár nezabudnuteľných vtipov, ktoré si zapamätáte, môžete použiť pri pivku s vašimi kamošmi o dve hodiny neskôr. Znamenité dielko. Klobúk dole.

Je veľmi ťažké poukázať, ktorý Chaplinov film je najlepší, hlavne preto, lebo každý jeho film prináša niečo nové , niečo do tej doby nevydané a niečo čo funguje doteraz. Rovnaké je to aj zo zlatým opojením. Dostávame sa do atraktívneho zasneženého prostredia Alijašky, ktoré je zo začiatku správne bezútešné a v ktorom zahynie viacej ľudí než je v Chaplinových filmoch zvykom. Potom ale príde na rad typicky tulákovská záležitosť a to hľadať to svoje šťastie, alebo pomôcť ho nájsť ostatným. Bez zbytočného sentimentu a sileného vtipu nám Chaplin predvádza jednu dokonalú scénu za druhou. Zápletka sa neustále rozvíja a neustále sa na plátne niečo deje a je úplne jedno či je to dobré, alebo nie. Jednoducho od toho neviete odtrhnúť oči. Koniec je typický happyendovský. Taký aký má byť a hlavne taký aký mám u Chaplina veľmi rád. 100%

Dvere dokorán sú naozaj skvelým dielkom, tou poslednou labuťou piesňou Anthonyho Minghellu, ktorá v sebe nesie všetky prvky, ktoré počas svojej kariéry Anthony ako tvorca využíval. Film nepôsobí veľkolepo ako anglický pacient, alebo návrat do cold mountin, ale spôsobom akým sú postavy vytvorené a prenesené na plátno je nezabudnuteľný. Aj napriek malému počtu postáv, každá dokáže pôsobiť komplexne – ako niekto kto žije vo svete, má svoje starosti aj radosti. Práve tieto starosti a radosti a ich vzájomné prepojenie sú tou hlavnou témou, ktorú Anthony v tomto filme sleduje a vychádza mu to. Film nemá slabšie miesto a je vystavaný na skvelých hlavných aj vedľajších výkonoch. Binoche so svojim srbským prízvukom je dokonalá. Film sa nezaoberá zbytočným moralizovaním a snaží sa skôr zamerať na vnútro postáv. Na snahu niečo cítiť, objaviť svoje šťastie, bez toho aby si postava na začiatku uvedomila, že šťastie mala celý čas pred sebou. Všetky vzťahy sú do detailu premyslené a ja osobne som mal na konci pocit, že som sledoval naozaj silný skutočný príbeh, ktorý viacej ako na zlobe a nenávisti staval na správnych a nesprávnych rozhodnutiach a hlavne na nádeji. Veľmi pekný film, ktorý rozhodne poteší každého, kto aspoň trocha vyznáva filmy, kde je stred príbehu dakedy dôležitejší ako jeho koniec.

Je to veľmi zvláštne vidieť 18 dielov niečoho, čo podľa všetkého vyzerá ako americký odkaz na prcičky. S nimi má tento seriál asi najviac spoločné až možno na daný fakt, že v prcičkách bol len jeden looser menom Jim, a tu sú rovno 4. S každým ďalším dielom sa hlavný hrdinovia dostávajú do neskutočne trapných situácií, ktoré nie lenže kazia ich renomé na škole ale aj u svojich rodičov. Netvrdím že to nie je vtipné. Situácie do ktorých sa hrdinovia dostávajú sú dakedy neskutočne vtipné, ale keď sa to tak zoberie nie je to nič výnimočné. Zasmejete sa. Ale postavy sú jednoducho plytké. Niektoré diely lepšie ako ostatné, ale len preto, lebo postavy prejdú nejakou zmenou, ktorá si vyžaduje nejakú vtipnú situáciu. Inak je to pozerateľné a dá sa na tom zasmiať, ale IT Crowd a Black Books sú v podstate omnoho lepšie. 1 séria - 70%. 2 séria 70% 3 séria 70%

Intolerancia nie je len názov, ale aj jadro filmu, ktoré vytvára všetky 4 príbehy a ktoré ich rozvíja do epických rozmerov. Je veľmi ťažké posúdiť, či má intolerancia čo povedať aj súčasnému divákovi. Veľa prvkov v nej obsiahnutých bolo postupom času a vývoja filmu dotiahnutých k dokonalosti a to takej, že sa už nedali napodobniť. Ale obhliadnúc od toho je to predsa len epický monument, sociálna freska a historický veľkofilm, ktorý sa vyžíva v obrovských kulisových scénach a komornejších emotívnych momentkách. Zo 4 príbehov do popredia najvýraznejšie vystupuje príbeh zo súčastnosti, ktorý je asi najlepšie vystavaný, či už postavami, alebo príbehom a potom pád Babylonu, ktorý je krásny, epický a historicky úchvatný. Barolomejská noc a ukrižovanie Krista sú až nepekne nevyužité, ale je pravda, že som videl len zostrihanú dva a pol hodinovú verziu. Ale aj napriek svojej dĺžke a zastaranosti sa jedná o úchvatný počin, ktorý by si mal pozrieť hádam každý ktorý film zbožňuje. Je až neuveriteľné z akou presnosťou a umom dokázal Griffith na počiatku filmového priemyslu vytvoriť niečo, čo drží pokope a vytvára súvislý sled príbehov a emócií, aj po skoro sto rokoch od svojho vzniku.

Lady Blue Shanghai je typický Lynchovský film. Neustále v ňom tápate medzi snom a realitou. Medzi tým čo je skutočné a tým čo je vymyslené. Tentokrát má ale tento kraťas príbeh, ktorý aj keď nie je ľahko uchopiteľný, dáva možnosť prejaviť hercom skutočné emócie a v pozadí z Lynchovou hudbou krásne kooperuje. Pre Lynchofila ale predvídateľná záležitosť, s pekným vizálom a atmosférou, ale na konci zostáva jednoducho pocit, že tu niečo dôležité chýbalo.