ScarPoul

Tri rôzne pohľady na situácie, ktoré sú všetko len nie jednoznačné. Kore´eda veľmi decentne a citlivo ukazuje náznaky lásky, zmätenosti, skazenosti a samoty. Niektoré spoločenské väzenia sú horšie ako iné a čím nám film rozplieta rôzne perspektívy a pomáha nám preniknúť do mentality hlavných aktérov, zároveň nás emočne pripravuje na nepríjemné pochopenie. A tiež na túžbu uniknúť. Na túžbu byť šťastný a hlavne sám sebou. Už prvé Sakamotové tóny sa ( ako je u neho zvykom) derú pod kožu. Ústredný motív je melancholický, bolestivý a beznádejný. Jeden z najlepších filmov minulého roka, ktorého citlivosť a režisérov rozprávačský talent umocňujú spoločenský a hlavne ľudský aspekt. Ľudskosť, opustenosť a túžba po šťastí je koniec koncov ústredným motívom takmer všetkých jeho filmov. Monštrum v tomto smere nie je výnimkou. Na konci síce zostáva otázka: Kto je skutočne monštrum?  Ale nemyslím si, že film na to dáva jednoznačnú odpoveď. Osobne sa prikláňam ku koncu, ktorý je vo svojej krutosti krásny. A nie každý režisér by ho dokázal podať tak pekne, ako práve Kore´eda. Toto bol nádherný filmový zážitok. Sakamoto... budeš chýbať.

Ten film je jedna obrovská metafora okorenená miestami až o neuveriteľný bizár. Nič tam nie je zakotvené v realite a všetko podmieňuje deštrukciu, zmätenosť a rozprávačské postupy. Každú pol hodinu nastane zmena prostredia, postáv a atmosféry. Zo začiatku ( kedy je atmosféra neznesiteľná až nervy drásajúca) sa dostávame postupne k idylke, divadlu, animácií, sexu a konfrontácií. Všetky aspekty fungujú, hoci Vám ako divákovi nič nedarujú. Ari Aster je výborný režisér, hoci jeho filmy nesadnú každému. Ale nápaditosť ako pristupuje k látke, emocionálna dravosť ktorou vás ubíja a metaforická vyzretosť, vďaka ktorej sa z tohto diela stáva dielo viacvrstvové dokazujú, že aj 179 minút je na tento fikčný svet málo. Nenudí to. Je to dravé a absolútne rozdielne od akéhokoľvek žánru. Čokoľvek, čo od toho očakávate, dostanete aj tak niečo úplne iné. Pheonix fantastický. A hoci bol koniec za mňa trošku zbytočný, dávam aj tak plný počet. Toto je vo filmovej tvorbe niekde úplne inde.

Štýlovka, ktorá síce pokulháva vo finále takmer v každom aspekte, ale zároveň mi to svojou noblesou a špinavosťou sadlo. Svet Johna Wicka je určite nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Zároveň ale treba podotknúť, že John Wick ako samostatná séria je tak výrazne mýtotvorný, že mu máločo dokáže konkurovať. Aj keď to pochádza z jeho sveta. S každým ďalším dielom ten hype trošku upadal. V zásade si to ale stále držalo určitý štandard. Nie som si istý, koľko pokračovaní znesiem, ale minimálne tu sa v určitých dejových líniách, dialógoch a akčných scénach nezaprie invenčný duch tvorcov. Nebolo to hlúpe, aj keď úplne chápem ak to niekto označí za zbytočné. Ja mám ale tento svet rád a trošku nadhodnocujem. Nenudil som sa, zhltol som to celkom rýchlo a páčila sa mi hudba, kamera a práca s postavami. Nič prevratné, ale zároveň ani nič prostoduché a dementné. A ten špinavý svet bol v mnohom nepríjemný. Každopádne ako origin niektorých postáv mi to úplne stačilo.

Asi prvá hodina je dokonalá. Úvodná scéna je skvelou spomienkou na predchádzajúce časti - na epickosť a nápaditosť. Perfektne tam funguje napätie. Po hodine sa dostávame z New Yorku preč ( motívy staroby, nepotrebnosti sa pomaličky vytratia a nahradí ich tradičné dobrodružstvo). A tam mi niektoré veci vadili a iné ma zase nadchli. Koniec ma ale nechal chladným. Indiana Jones bol pre mňa mystický. Dokázal som mu zožrať aj s navijakom všetko. Cestu časom už veľmi nie. Aj napriek tomu, že tento prvok je tam zakomponovaný pomerne funkčne. Waller- Bridge nie je dobrý sekundant a jej spoločník Teddy takmer neustále lezie na nervy. Na konci zostávajú rozpačité pocity ( Banderas, Rhys-Davies, Allen totálne nevyužití). A Mads Mikkelsen je generický zloduch, čo je na jeho potenciál škoda. Je to niekde na pol cesty. V rámci série najslabšia časť a od Mangolda celkom sklamanie. Rozlúčku som si predstavoval trošku inak. Teraz ma to mrzí. Tú postavu som mal naozaj a úprimne veľmi rád. Tu bola len občas. Inak som ju tam už nájsť nevedel.

Ičikawa vystihol Murakamiho poviedku presne. Melancholické, horizontálne putovanie životom jedného na prvý pohľad nezaujímavého človeka, ktorého hĺbka emócií rezonuje na obraze od začiatku od konca. Pocity samoty, odcudzenosti, beznádeje a zároveň akejsi literárnej krásy ( v tomto prípade tej obrazovej) postupne odhaľujú komplexnosť tejto jednoduchej schémy. Je to o predaní pocitu. O pominuteľnosti. O živote ako takom. A možno trošku o nádeji. Citlivé, plné režijných nápadov a s uveriteľnými postavami. Do toho všetkého znie citlivý Sakamotov klavír, ktorý je vťahujúci, magický a neskonale smutný. Beriem to ako neoficiálny prológ ku Drive my Car, kde je väčšina Murakamiho tém rozobraná ešte detailnejšie. Táto vizuálna a hudobná jednohubka ale poteší a určite stojí za pozornosť.

Taylor si ide svoje. Sebavedomejšia, šialenejšia a s mnohými pravdivými výrokmi, ktoré sú umne schované v sebadeštruktívnych vtipoch. Úprimne... mám ju rád. Ide z nej strašne živelná energia a niektoré vtipy má dokonale vypointované. Pobavil som sa.

Homosexuálna linka mi tam príde trošku nasilu. Ale keď sa to tak vezme tak aj tá westernová. Almodóvara až tak napozeraného nemám ale čo som videl sa mi páčilo. Tu sa mi žiadala dlhšia stopáž. To je v zásade jediná výhrada. Tým by aj romantická línia nabrala určité nuansy, ktoré by prehĺbili ústredný vzťah a zároveň aj tá westernová línia by mohla náležite vyniknúť a podporiť konflikt. Takto je konflikt načrtnutý, ale neúplný. Pôsobí to kostrbato a úsmevne. Ako keď sa Jake a Silva v mladosti snažia dostať jeden druhému do nohavíc. Dlhšia stopáž a bolo by to zaujímavé dielo. Takto priemer. Ale herecky bezchybné. Aj Hawke aj Pascal.

Taká príjemne generická blbosť, bez atmosféry a bez výraznejších motívov, ktoré by rezonovali aj po dopozeraní. Režijne je to nezaujímavé a herecky ako tak priamočiare. Ale zvraty skôr úsmevné, než strašidelné. Cronenbergova Mucha mi prišla výzorom desivejšia. Dutta mal dobrý nápad aj podklad ale spravil z toho americkú generickú blbinu. Nie vyslovene nudné, pretože to ide po zaužívaných chodníčkoch, ale zbytočné. Indický démon mohol byť pokojne divný strýko od vedľa a vyšlo by to vyznením na rovnako. Pre tých čo horory moc nepozerajú to môže byť v niečom zaujímavejšie. Pre ostatných je tu stále Kliatba z temnôt, ktorá robí presne toto isté, len lepšie.

Podobný problém ako mala Ms.Marvel. Je to mdlý, vzťahovo výprazdnený a na mytológiu chabý origin. Na to, že tu máme nepočujúcu hrdinku a ešte k tomu indiánku je toto zvládnuté na školáka. Secret Invasion bola fantastický komiks zničený prostoduchou nudou a nezaujímavými charaktermi. Echo mu ide ruku v ruke len s tým, že nemáme dôvod túto hrdinku vôbec vnímať ako súčasť kanónu. Je nezaujímavá a pre celý koncept zbytočná. Aj keby sa z nej snažili vytrieskať neviem čo, tak ma to nechá chladným, pretože who cares? Na tri a pol hodinách nedokázať udržať aspoň jednu hodnovernú situáciu, scénu, emóciu? Plus tomu chýba prirodzená náväznosť scén. Postavy len tak niekam idú, niekde sa len tak zjavia, s niečím sa konfrontujú, ale ako a prečo? Dopozerané s veľkým vypätým. Zase! 1 a dúfam, že aj posledná séria - 35%.

To, že to má nápad a aj vzťahový vývoj je pekné. Lenže to prichádza v dobe, kedy ma Marvelovky už neberú a ani ma nemajú veľmi čím zaujať. Toto bohužiaľ pozerám len zo zotrvačnosti, lebo som už do toho investoval veľa času. A k nejakému koncu sa chcem dopracovať. Páči sa mi, že to nebolo hlúpe a že si to dopomohlo aj vtipom. Rovnako oceňujem, že tam funguje aj kauzálnosť. Mrzí ma zbytočné spomaľovanie a zbytočné logické kiksy ( aspoň zo začiatku). Čím sme bližšie koncu tým dávajú aj nelogické scény zmysel. Tempo je dakedy trestuhodne pomalé, inokedy som mal pocit, že to svojou dynamickosťou utlmuje realitu okolo mňa. Ale tým pádom sa tu ukazuje určitá nevyváženosť. Bez tých moralitiek by to bolo krajšie. V temnejšom vyznení aj pamätnejšie. Takto je z toho prapodivná depka. Tretiu sériu už prosím nie. 2. séria 60%