ScarPoul

Sandra Huller vo veľmi vďačnej úlohe. Jej herectvo je tu využité na maximum, má rôzne polohy a vrcholy a každý jeden zvláda na výbornú. Takto to mala Cate Blanchett v Tárovi. Čo sa týka filmu veľmi pekne pracuje s očakávaním a pochybnosťami. Charakterovo je presný a vývin hlavnej udalosti uveriteľný. Síce je to komornejší príbeh založený na dialógoch, ale film nemá veľmi prečo nudiť. Keď sa samozrejme na neho správne nastavíme. Čo mi možno trošku vadilo bolo doznievanie filmu. Bolo tam občas cítiť scenáristickú vykonštruovanosť, čo bola na jednu stranu škoda, ale nikdy to nebolo rušivé. Najväčší dopad, ktorý mala táto udalosť na syna, je ale zahraný presvedčivo. Druhý krát si to asi už nepozriem, ale aj napriek tomu som si film užil.

Neupieram tomu kvality. Ale príbehovo to ide mimo mňa. Je to určené hlavne deckám. So všetkými pesničkami, tančekmi a absurditami. Tu má dospelý vstup zakázaný. Na druhú stranu to nie je vôbec hlúpe alebo prvoplánové: Účel to splní. Len, bohužiaľ, už nemám 10 rokov.

Film, v ktorom dominujú emócie, scény a uvedomenia, ktoré sú mimo obraz, alebo sú len naznačené. Glazer až s dokumentaristickou presnosťou sníma obyčajný život a kariérny postup jednej nemeckej rodiny. Uprostred najväčších hrôz. Náznaky ďalších vecí vo vývine rodiny, či už je to nevera, odsúdenie od najbližších ( matka) alebo uvedomovanie si vlastnej dominancie u detí je desivé. Ale len do momentu, kedy nám umne vo finále Glazer neukáže, ako sa to vlastne všetko skončilo. A tá údernosť a nezmyselnosť je o to smutnejšia, desivejšia a depresívnejšia. Zaujímavý film o ktorom stojí zato rozmýšľať a možno aj diskutovať. Ale s kým a kedy a za akých okolností netuším. Každopádne to stojí za videnie.

Wana tu cítiť len v jednej jedinej scéne a tou je útok na základňu v sopke. Inak je to digibordel, ktorý sa priživuje na líniách načrtnutých prvým dielom, ale bez akejkoľvek snahy ich uspokojivo zakončiť. Mimo tejto jednej scény, je najlepšou častou filmu vzťah Jasona ako Arthura a Patrika ako Orma. Mytológia išla preč. Nastúpili masívne zachraňovačky v poslednej chvíli. Emócie išli úplne do úzadia a znova sa raz sa potenciál ( pripomínam, že citeľný) nechal spláchnuť do záchoda. Viem s úplnou istotou, že takto pôvodná verzia filmu, scenára a celkovo príbehu nevyzerala. Toto je veľké sklamanie a smutná rozlúčka so Snyderversom, ktorý mohol priniesť iné korenie do komiskového žánru. Tieto decké výplachy bez hĺbky už robí Marvel. A posledných pár rokov rovnako zle. Lovecraft by zaplakal.

Málokedy sa stáva, že každá jedna zložka vo filme je na správnom mieste. Deje sa v praví čas a tým spôsobom docieli, že všetko od prvej do poslednej minúty funguje ako má. Jediný kto dokáže Villeneuvea prekonať je on sám. A zase mi raz servíruje zážitok, ktorý bude dozrievať ešte niekoľko dní. Bol som dojatý, ohúrený a potešení. Stále ešte existujú tvorcovia čo robia filmy rovnako, ako keď som sa do filmu prvýkrát zamiloval. Vďaka Bohu za to.

Ono asi výhoda oproti seriálom je, že to nenudilo. Ale bola tam spievajúca planéta plná ľudí ( čo mi príde únavné). Každá jedna planéta a sféra je v zásade plná ľudí. Nie humanoidov. Ľudí. Ústredný motív neustálej zámeny cez schopnosti bol nápaditý a svieži, ale absolútne nevyužitý. Dalo sa z toho vyťažiť všetko. Emócie, napätie aj humor. Nič z toho sa nestalo. Carol Denvers má úplne iný charakter, ako v predchádzajúcich filmoch a v zásade tu nie je nič pamätné a funkčné. Finále je zlý vtip. Rovnako aj záporák. A rodina Ms. Marvel je koncentrované zlo bez akejkoľvek uveriteľnej emócie. Aj Samuel L. Jackson pôsobí dojmom, že už je toho na neho v tom Marvel vesmíre skrátka moc. A to mal za sebou aj ten príšerný seriálový fail Secret Invasion. Zbytočnosť na úrovní tretieho Ant-mana.

Výborný Martin Freeman a to je asi tak všetko. Bartlett nie je ani kontroverzná, ani nemá cit pre atmosféru a väčšina dialógov pôsobí divadelne a neprirodzene. Absolútne nevyužíva prostredie a neprebúdza morálne a etické otázky, ako by sa ohľadom takéhoto diela žiadalo. Je to výsek zo života postáv, z ktorých žiadna nemá dostatočnú hĺbku. Štve ma to, lebo potenciál to malo. Takto je to bez čohokoľvek čo by to robilo špecifickým. Dokonca aj vo filmografií Ortegy a Freemana je to len drobná vlnka, ktorá zase zmizne a všimne si ju len málokto. Oceňujem len to, že to nebolo nudné. Len strašne šedé. Bez akejkoľvek emocionálnej farby.

KOMOREBI is the Japanese word for the shimmering of light and shadows that is created by leaves swaying in the wind. It only exists once, at that moment. Ja tie vyprázdnené naratívy jednoducho milujem. Perfect days je čaro smutná obrazová poézia tváriaca sa, že je o šťastí, pričom je vlastne celá o smútku. Kódži Jakušo je v úlohe tichého upratovača toaliet nezabudnuteľný.

Tri rôzne pohľady na situácie, ktoré sú všetko len nie jednoznačné. Kore´eda veľmi decentne a citlivo ukazuje náznaky lásky, zmätenosti, skazenosti a samoty. Niektoré spoločenské väzenia sú horšie ako iné a čím nám film rozplieta rôzne perspektívy a pomáha nám preniknúť do mentality hlavných aktérov, zároveň nás emočne pripravuje na nepríjemné pochopenie. A tiež na túžbu uniknúť. Na túžbu byť šťastný a hlavne sám sebou. Už prvé Sakamotové tóny sa ( ako je u neho zvykom) derú pod kožu. Ústredný motív je melancholický, bolestivý a beznádejný. Jeden z najlepších filmov minulého roka, ktorého citlivosť a režisérov rozprávačský talent umocňujú spoločenský a hlavne ľudský aspekt. Ľudskosť, opustenosť a túžba po šťastí je koniec koncov ústredným motívom takmer všetkých jeho filmov. Monštrum v tomto smere nie je výnimkou. Na konci síce zostáva otázka: Kto je skutočne monštrum?  Ale nemyslím si, že film na to dáva jednoznačnú odpoveď. Osobne sa prikláňam ku koncu, ktorý je vo svojej krutosti krásny. A nie každý režisér by ho dokázal podať tak pekne, ako práve Kore´eda. Toto bol nádherný filmový zážitok. Sakamoto... budeš chýbať.

Ten film je jedna obrovská metafora okorenená miestami až o neuveriteľný bizár. Nič tam nie je zakotvené v realite a všetko podmieňuje deštrukciu, zmätenosť a rozprávačské postupy. Každú pol hodinu nastane zmena prostredia, postáv a atmosféry. Zo začiatku ( kedy je atmosféra neznesiteľná až nervy drásajúca) sa dostávame postupne k idylke, divadlu, animácií, sexu a konfrontácií. Všetky aspekty fungujú, hoci Vám ako divákovi nič nedarujú. Ari Aster je výborný režisér, hoci jeho filmy nesadnú každému. Ale nápaditosť ako pristupuje k látke, emocionálna dravosť ktorou vás ubíja a metaforická vyzretosť, vďaka ktorej sa z tohto diela stáva dielo viacvrstvové dokazujú, že aj 179 minút je na tento fikčný svet málo. Nenudí to. Je to dravé a absolútne rozdielne od akéhokoľvek žánru. Čokoľvek, čo od toho očakávate, dostanete aj tak niečo úplne iné. Pheonix fantastický. A hoci bol koniec za mňa trošku zbytočný, dávam aj tak plný počet. Toto je vo filmovej tvorbe niekde úplne inde.