ScarPoul

Krásne podobenstvo na človeka. Dom je ľudské vnútro. Veterný svet vonku spoločnosť. Občas niekto do vnútra dobehne a vykláda svoje nezmysli aby vnútro zmenil. Ale vnútro sa nedá. A keď prichádza úplný koniec človek zostáva sám so sebou. So svojou smrťou. So svojou jednoduchosťou. Neschopný čeliť svetu vonku, ktorý sa v určitý moment dostal do vnútra. Vígov ústredný motív je asi najúžasnejšou melódiou akú som za posledný čas vo filme počul. Dlhé zábery, parádna atmosféra a silné myšlienky v jednoduchom a prostom príbehu o jednoduchých a prostých ľuďoch. Nevieme v akom čase sa to odohráva. Nevieme čo sa to vlastne deje. Či sú postavy skutočné, alebo nie. Ale Tarr im dáva veľmi silné existencionálne významy. Pre mňa úžasný film. Od prvej do poslednej minúty.

Ťažko som mohol dúfať, že remake Ozuovej klasiky môže predčiť originál. A hoci mám pôvodný film veľmi rád, Jamadová adaptácia je nie len aktuálna ale zároveň nesie v sebe všetky prvky a témy, ktoré robia z klasiky také krásne dielo. Jamadov štýl je pomalý a jeho gendaigeky patri ak tomu najlepšiemu čo tradičný súčasný japonský film prináša. Veľkou devízou je postupná zmena rozprávača hlavného príbehu. Z otca na matku, na deti až na Noriko. Pritom je to ale súhra pohľadov a realisticky napísaných dialógov. Celé je to obohatené o krásne zábery panorám nie len Tokia ale aj Hirošimi. Emócie doslova vrú pod povrchom a niekoľko krát počas filmu nastala u mňa veľmi silná katarzia. Koniec je potom krásnym vydýchnutím za majstrovsky zvládnutím filmom. Tento film ma veľmi potešil. A hlavne pohladil na duši. Jú Aoi je nádherná a jej Noriko je dievča po akom by túžil každý muž. A Kazuko Jošijuki je zase babičkou a mamou, ktorá nám pripomína prečo máme radi tie svoje babičky a mamy. Jeden z najlepších filmov aké som mal za poslednú dobu možnosť vidieť. A jasný dôkaz toho, že ak skutočné emócie tak treba si pre ne ísť na východ.

Čo hodnotiť na takomto filme? Šion Sono je špicka v tom čo robí. Jeho rekonštrukcia hodnôt - hlavne tých rodinných je dokonalou ukážkou ľudskej nevinnosti a zvrátenosti. Potom príde na rad jeho deštrukcia. A to čo je stavebným pilierom nejednej spoločnosti prechádza prehodnotením. Perverznosť nebola nikdy tak cool. A sekty neboli nikdy tak atraktívne. Mix náboženstva, hľadania lásky a zvrátených chúťok vo veľkolepej filmovej odysey. Ak treba hľadať neklamný znak toho prečo je tento film taký funkčný stačí si uvedomiť, že nemá za celé 4 hodiny vôbec čas byť nudným, všedným, alebo hlúpym. Všetko so všetkom súvisí, všetko je podané inak. A je to po všetkých stránkach veľmi atraktívne. Pôvodne som chcel dať 4, ale posledná kapitola, ktorá posunula rovinu príbehu od šialeného emocionálneho masakru do ľudskejšej roviny a citlivejších emócií ma odrovnala. Spolu so Suicide club Sonove majstrovské dielo.

N.B. Ceylan opustil svoj rodinný kaleidoskop a pustil sa do samostatného príbehu, bez postavičiek, ktoré bohato a komplexne živili jeho 4 predchádzajúce filmy. Klíma je obyčajný príbeh rozpadu jedného vzťahu, následkov po a akejsi hlúpej snahe návratu hrdinov k prvotnej emócií, čo ich dala do kopy. Ústredné duo je výborné, asi rovnako ako v prípade filmu Uzak. Ich emočné prázdno a tiché vnímanie prostredia sa dostáva pod kožu, oveľa účinnejšie ako keby neustále bľabotali a prejavovali svoje emócie explicitne. Veľkou Ceylanovou výhodou vždy bolo a ja pevne verím, že aj bude umné využitie prostredia k odrazeniu emočného stavu postáv, ale zároveň ho využíva ako prostriedok k vyjadreniu emócie - v tomto prípade odlúčenosti - či už svieti slnko, alebo padá sneh. Pre mňa zatiaľ najlepší jeho film, ktorý je paradoxne chudobnejší na dejové vrstvy a ktorého zápletka sa dá povedať jednou vetou. Podobne ako pri ostatných látkach mám pocit, že si režisér určitý aspekt toho čo zobrazuje aj odžil a tým mi umožňuje vytvoriť si k jeho témam osobnejší vzťah. No a keďže som podobnú blbosť spravil aj ja, dávam v rámci akéhosi mementa plný počet.

Myslím si, že sa po všetkých stránkach jedná o najvýznamnejšie filmové dielo 20. storočia. Béla Tarr si holduje v nepeknom počasí a užíva si rozpad hodnôt u svojich postáv. Tie sa pomaly, ale isto blížia úpadku a pritom si neuvedomujú hlúposť svojich snažení, alebo prázdnosť svojich hodnotových rebríčkov. Medigyho kamera je zase raz úžasná. Počas 7 hodín krásne pláva priestorom a či už sa jedná o interiér krčmy, alebo exteriér šíreho poľa uprostred dažďa, zanecháva takmer nezabudnuteľnú atmosféru. Tarr ma vtiahol do deja a nepustil až do konca. Čoho som sa úprimne sa priznám aj bál. Predsa len 7 hodín je dosť. Ale spôsob akým nazeral na svoje postavy a spôsob akým prezentoval až transcedentné myšlienky skrze zase raz dokonalú hudbu Mihályho Víga, mi nedovolí ako hovoriť len v superlatívoch. Krasznahorkai a Tarr rozhodne patria k najvýraznejšej autorskej dvojici a som veľmi rád, že som mal možnosť vidieť tento opus. Hlavne preto, lebo po strašných horkách, ktoré ma systematicky ničili posledných pár dní, som po dopozeraní vyšiel von a čuduj sa svete vonku pršalo. A kapitola o narušenej dievčine, ktorá týra mačku a nakoniec spácha samovraždu sa stala pre mňa asi najsilnejšou kapitolou celého filmu.

Pravdou je, že o Patersonovi by sa dalo napísať veľa vecí. Jednak je to film snažiaci sa o poetickú nôtu a darí sa mu to nad rámec dobre. Príbeh rutinného života obohateného o básne tvorené ako niečo všedné, v sebe nesie drobné prepojenia každodenných situácií a vytvára komplexnú mozaiku vzťahov, barov a básní. Driver vo svojej úlohe presvedčivý a sympatický - Farahani je to povestné dokonalé dievča, ktoré si vysnívate a máte ho v mysli vždy, keď zaznie slovo láska no a pes je len takým doslovným prepisom vzťahov medzi mužmi a ženami. Ide kam chce a pán ho musí následovať. Ničí systematicky záľuby svojho majiteľa ( zošiť s básňami), napráva niečo k obrazu svojmu( poštová schránka). Pritom je to celé tak krásne, uvoľnené a úsmevné, že som sa musel celý film usmievať od dobrej nálady. Spojenie dvoch rebelov( z Moonrise Kingdom od Wesa Andersona) do tohto filmu pridáva novú interpretačnú líniu medzi tvorcami nezávislákov. V zásade nemám výhrady. Pre mňa skvelý film a jeden z Jarmuschových Topov. A to že je tam japonec, ktorý tomu celému dá nejaký zmysel, je len čerešnička na torte.

Už druhý Japonský film za krátku dobu, ktorý potešil dušu a vniesol do nej trochu pokoja. Koreeda je zručný režisér, hoci nie všetkému čo robí úplne rozumiem, alebo mi sadne. Mám rád jeho I still walking pretože je to nenásilný príbeh o rodinných vzťahoch a v podobnej poetike sa nesie aj Umimachi Diary. Mám rád jeho After life pretože je to pekné sci-fi o smrti a o zmierení ktoré pred ňou nasleduje. Tieto témy sú v Koreedovej tvorbe obsiahnuté a stavia na nich piliere svojich príbehov. Roztrieštenosť týchto príbehov je dakedy na škodu, hoci sa snaží byť jednotný v priestore a tým sa nám množstvom komplexných a časovo porozhadzovaných záberov snaží vzbudiť dojem niečoho známeho. Pretože mu nejde o tradičný naratív, ale o vyjadrenie rutiny existencie so všetkými kladmi a zápormi bez tej snahy šokovať a byť popisný. Umimachi Diary je krásnou vzťahovou drámou so 4 krásnymi sestrami. Podľa vzoru ubehne nejaký čas - veľa vecí sa zmenilo - oni sú stále rovnaké Koreeda buduje postupne veľmi komorný a citlivý vzťah medzi divákom a jeho protagonistkami. Žijú v dome kde by som chcel žiť aj ja. Popíjajú slivkové víno, varia dobroty, obdivujú čerešňové kvety a riešia si svoje vzťahy, len aby sa utvrdili v tom že ten čo majú medzi sebou je najdôležitejší. Pre mňa príjemné prekvapenie: Tie prímorské mestečká s vlakom čo tam preváža a nesie svojich hrdinov ďalej od tepla domova a vzťahovej istoty, je niečo čo na mňa pôsobí blahodárne. Línia s majiteľkou reštaurácie veľmi dojímavá. Pre mňa jeden z Koreedových vrcholov.

234 minutový opus. Hu Bo natočil komplexnú, citovo čistú a formálne presnú sondu do života súčasných Číňanov. Či už sa jedná o rozdielne generácie alebo pohlavie...film sa snaží ukázať smutný, bezútešný svet z ktorého sa postavy nevedia vymaniť a ich snaha objaviť niečo čarovné - Sediaceho slona v Manzhouli - ich vedie k sérií činov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a obohacujú. Jeden príbeh ovplyvňuje druhý, ďalší ho dáva do kontextu a posledný spája nespojiteľné udalosti v komplexnosť. Hu Bo natočil výborný film. Je to cítiť z každého políčka. A hoci je 95% filmu zložených z detailov, neuberá mu to na pôsobivosti, výpovednej hodnote a sile. Pre Európskych nadšenov - toto je ako Béla Tarr v najlepšej forme alebo súčasník László Nemes. U tých čínskych súčasníkov zase odkazujem k najlepším dielam Xiaoshuai Wanga alebo Gan Biho. Ak vám akékoľvek vyššie uvedené meno niečo hovorí a máte ich filmy radi, budete nadšení. Podobný štýl, iný rukopis. Pre mňa jeden z najlepších filmov aké som mal za dlhú dobu možnosť vidieť. Podotýkam - súčasných.