mm13

[100%]

[100%]

[100%]

[100%]

[100%]

Aj keď podstatná časť tej hrôzy po rokoch a dobrej desiatke zhliadnutí vyprchá, stále je to do prasknutia natlakované sci-fi, v ktorom niet miesta pre slabšie momenty - len strhujúce a ešte strhujúcejšie. Dobrodružstvo, ktoré je silné už v hrubej fabule aj šikovným rozvíjaním "votrelčieho vesmíru", ale nesmrteľné hlavne vďaka plnokrvným postavám a do najmenších detailov vybrúsenému scenáru. Od prvých záberov (a tónov) až po veľkolepé finále. ...A že sa Sigourney Weaver pre rolu Ripleyovej narodila, o tom žiadna. Ani Arnold v tandeme so Sylvestrom by pri záchrane malej Newt priamo z votrelčej liahne nepôsobili uveriteľnejšie a keby aj, tak vesmír sám by kvôli ním svoje prísne fyzikálne zákony určite neprepisoval. Ripleyovej odhodlanie ho núti sa tváriť, že také nikdy neboli a divák, než aby sa chytal za hlavu "čo to tí Američania zase natočili", tak konečne po vyše dvoch hodinách (director's cut forever!) s úľavou vydýchne a s hrozivým výrazom v tvári a vztýčeným prostredníkom k tomu vyprevádza tú kurvu kráľovnú-matku do najmrazivejších a najtemnejších pekiel! (október 2009)

Pri klasikách takéhoto kalibru je žánrové zaradenie druhoradé. Či sa bojíš viac alebo (stále) menej, neprestávaš fascinovane zízať, akú kompaktnú prácu zúčastnení odviedli, ako prirodzene tu fungujú momenty v rámci žánru dodnes vôbec nie štandardné; až do poslednej chvíle nemá Alien hlavného hrdinu a v poslednej tretine sa ním stane (ne)obyčajná žena. Vôbec celá posádka lode je zložená z jednoduchých inžinierov a robotníkov, páchnucich presvedčivejšou človečinou, než susedia v činžiaku. Ale atmosféra, tá je zase stopercentne filmovo hustá, rovnako stiesňujúca v natlačených lodných priestoroch ako aj pri záberoch do nekonečných hĺbok vesmíru. Výprava skromná a prísne účelová, no napríklad čo do dizajnu mimozemskej lode taká detailná, že pocit inakosti a fascinujúcej tajuplnosti (našťastie dodnes v rámci série nevyriešenej) už nešlo čím umocniť... a to sme sa ešte nedostali k samotnému votrelcovi, ktorý ale už teraz prerástol všetko vymenované, žije si ďalej vlastným životom a prežije všetko aj všetkých a v najmodernejších variáciách bude desiť (a zabávať) ešte o niekoľko tisíc rokov. Na to dám krk! (október 2009) [100%]

Keby to chvíľami nebolo nie nelogické, ale priam nezmyselné, mali by sme čo dočinenia s pokračovaním nad všetky očakávania. Pretože del Toro točiť vie, len mu je pričasto jedno, podľa akého scenára.

Spolu s Desperadom a Matrixom jeden z najštýlotvornejších akčných filmov, a to nie len čo sa odvahy pri komponovaní akčných scén týka. Vlastne si dovolím tvrdiť, že nebyť Matrixu, je dnes (apríl 2010) Blade oveľa vyzdvihovanejší a starne pomalšie. Vizionárstvu bratov Wachowských to skrátka nemôže konkurovať ani len chvíľami (tí sú úpne iná kategória), no tých pár mesiacov, než vtrhli na scénu, predstavoval Blade skutočnú revolúciu! Vydestilované, pritom veľkorysé, skrátka vyvážené a s Wesley Snipesom, ktorý nikdy nebol a obávam sa ani nebude charizmatickejší. Mám chuť na restart alebo nejakú animovanú minisériu.

Je to ako púšťať si obľúbený album, kedy je jedno, koľký to už vlastne krát a skoro jedno v akej nálade, pretože hoci v nijakej, stačí pár úvodných sekúnd a som tam! Je to ako galéria plná obľúbených obrazov, kedy je pri stej návšteve jedno, kde začnem s prehliadkou, ako budem pokračovať, či ju dokončím celú alebo sa len pristavím pri najobľúbenejších výjavoch. Je to ako vracať sa k obľúbenej knihe (básní?), kedy je jedno, kde ju otvorím a kedy zatvorím. Je to... jeden z najúplnejších filmových zážitkov (hudba, slová, obrazy), aké sa nám núkajú. Fenomén, ktorý si musel prejsť veľmi dlhú cestu, kým vykryštalizoval do definitívnej podoby! Sám o sebe neprekonateľný, nestarnúci, naopak stále znova fascinujúci, chvíľami fascinujúcejší než naposledy a s ojedinelou previazanosťou na predlohu - dva čo do deja rôzne príbehy, predsa však o tom istom, rovnako silné. ...a ešte niečo: Napriek "ubezpečeniam" pána režiséra odmietam vnímať Deckarda ako replikanta. Niet tu jedinej scény, ktorá by to potvrdzovala a posledná scéna s origami jednorožca sa rovnako tak môže vzťahovať k Rachel (jej vzťahu s Deckardom), nie k Deckardovi a jeho snu. Sú tu potom už len momenty, ktoré dávajú tušiť, že Deckard stráca stále viac záchytných bodov, začína pochybovať o jasne vymedzených hraniciach a či Voight-Kampff, dokonalý to identifikátor androidov, určuje aj mieru ľudskosti a čo to vlastne ľudskosť znamená. Môžeme sa na to, bez šance na jednoznačné odpovede a preto vždy a znova a ako dlho len budeme chcieť, pýtať spolu s ním. Aj takto je definovaná nadčasovosť a nesmrteľnosť. [100%]