mm13

(už ste poznali človeka, o ktorom sa s nikým nerozprávate, pretože ani vy sami si nedokážete predstaviť, žeby ste sa v ňom pitvali, iba pomaly, každým stretnutím, s vďakou za každú najkratšiu chvíľu s ním, vrstvu po vrstve, pasívne, len koľko sa z toho samé dostane na povrch, odhaľujete, kým vlastne je a každý ďalší čriepok poznania vás napĺňa stále väčšou bázňou a pokorou a radosťou takou veľkou, až to chvíľami zabolí ako najhlbší smútok? ...ja som mal obrovské šťastie, že som takých stihol spoznať dvoch a viem teda veľmi presne, o čom píšem... seriál, taký je na veky vekov až do skonania vesmíru JEDINÝ) :'-)

Monument na poli dokumentárneho filmu. Nenachádzam hluché miesto, najmenšiu chybičku, je tam úplne všetko, je to dokonalé a veľké tak, že to vo finále presahuje už beztak odvážne vymedzený rámec "komplexného svedectva o vietnamskej vojne". A ja obarený nemám ďalších slov.

Túto partiu rozohral Diabol tak dokonale, že v rebríčku jeho úspechov určite zaberá popredné miesto a bude sa ňou kochať do konca všetkých dní. I keď po celý čas neviditeľný, hmatateľný je za každým filmovým políčkom. Od prvého momentu po posledný. Keď sa potom v polovici poslednej série roztvoria brány pekla naplno, je to ten najmrazivejší víťazný tanec, aký sme od neho na poli príbehov mohli byť svedkami. Bolo čo rozdýchavať. Brilantné, pán Gilligan, vskutku brilantné!

Sú to moji najlepší parťáci zo všetkých či filmových či seriálových či animovaných alebo hraných postáv. Úplne. Neprejde mesiac, za žiadnych okolností a nikdy nie dva mesiace, aby som si ich do svojej obývačky nepozval aspoň na 2-3 epizódky. Bavia, nasierajú aj dojímajú, búcham sa z nich do kolien a vzápätí chytám za hlavu. Už nejakých tých 7-8 rokov a od začiatku a väčšinou v spoločnosti môjho dnes 12 ročného syna - takže ho už nevyháňam, keď sa zábava začne zvrhávať... a myslite si o tom čo chcete. Je to môj syn a naši obrazovkoví kámoši, môžte mi viete čo a viete kam. V tomto vzťahu je skrátka všetko ako má byť. To sa nerozhoduješ, to sa ti stane. Aktuálne som zvlášť rozradostený, pretože sa mi (pardón - nám!) konečne podarilo dostať ku poslednej sérii a od prvej epizódy je to... no skrátka ono! Chrochtám blahom a teším sa na víkend, ktorý je našťastie predo dvermi.

Tu naozaj niet čo vytknúť ani z toho najprísnejšieho uhla pohľadu. Séria The World At War nie len že predstavuje komplexný pohľad na druhú svetovú vojnu (udalosti podáva v niekedy až nečakane širokých politicko-spoločenských súvislostiach), snaží sa tiež zachovať čo najväčšiu mieru objektivity (nepopierateľné fakty prezentuje bez škrupulí, keď príde na úvahy dotýkajúce sa morálky, necháva prehovoriť rôzne názory), nezakrýva politické kľučky a vypočítavosť aj na strane spojencov, no na druhej strane nefabuluje, nedomýšľa, ale hlavne - čo mňa osobne oslovilo zo všetkého najviac - kladie nevídaný dôraz na vykreslenie nálady tej doby z pohľadu civilného obyvateľstva; či už ide o život okupovaných národov alebo v nemeckých mestách a na vidieku. Tu by som povedal leží aj najväčšia hodnota tohto unikátneho projektu - keď vám totiž niekto najprv v zrozumiteľnej skratke vysvetlí spoločenskú klímu tej ktorej krajiny, jej obavy, radosti a starosti, hneď sa na opisované udalosti dívate inak. Tu sa stotožníte, tam ani náhodou, miestami zapochybujete o sebe samom, každopádne lepšie chápete. Nie je to povzbudzujúce, ale vďaka úprimnosti tvorcov veľmi poučné. Po dopozeraní poslednej časti som pocítil taký ten príjemný smútok, aký sa dostaví po zvlášť vydarenom príbehu, ktorý vás pohltil natoľko, že ste ho spolu s postavami naplno prežívali a je vám ľúto, že je už koniec. Mne teda samozrejme v tomto konkrétnom prípade nebolo ľúto, že vojna nepokračovala ešte aspoň nejaký ten rok-dva, prístup tvorcov ma však zasiahol na citlivom mieste, podarilo sa im mnou naozaj pohnúť. A to na pár nasledujúcich dní, počas ktorých som bol o čosi hĺbavejší, smutnejší, k svojmu bezprostrednému okoliu menej vnímavý, k svetu a životu ako takému citlivejší.

V prvom rade si je tu potrebné uvedomiť, že bez tohto seriálu by dnes bolo na poli TV tvorby všetko úplne inak... až tak, že naše milované a velebené seriály komerčnejšieho razenia (skoro každý má nejaký, u mňa je to napríklad Breaking Bad) by bez Sopránovcov nikdy nevznikli. Jasné, že ani oni nespadli z neba a dalo by sa vypátrať, kde majú svoj pôvod, od čoho sa odrazili či na čo naviazali. A áno, neprišli by oni, prišiel by niekto iný. Veci sa ale udiali tak, že to boli Sopránovci, kto tie dvere tak razantne rozkopol a kto svojou, dodnes poľahky rozpoznateľnou kvalitou najprv omráčil a potom zmenil chod dejín TV zábavy. Tie zásluhy im (všetkým, ale v prvom rade Davidovi Chaseovi a stanici HBO) skrátka nejde odpárať.

Jeden z najlepších rozprávkovo-rodinných seriálov vôbec. Už by mohol maestro natočiť niečo z podobného súdka, pre jeho nespútateľnú hravosť je rozprávkový žáner ako stvorený. Nie len, že si tu v tomto smere môže dovoliť takmer čokoľvek, ono sa to tu od neho vyslovene žiada!

Robí to tá kopa chlpov so všetečne vytŕčajúcim rypákom naschvál alebo to nerobí naschvál? Túto otázku nebudem mať nikdy zodpovedanú a takto mi to vyhovuje. Ale neviem si predstaviť, ako možno ten seriál doceniť bez dabingu s pánom Dančiakom. To ani Filipovský neurobil pre našinca toľko, čo on, pretože aj Funes sám je fajn. Alfa sme ale vyhrali. Diky Stano!