mm13

Je to ako púšťať si obľúbený album, kedy je jedno, koľký to už vlastne krát a skoro jedno v akej nálade, pretože hoci v nijakej, stačí pár úvodných sekúnd a som tam! Je to ako galéria plná obľúbených obrazov, kedy je pri stej návšteve jedno, kde začnem s prehliadkou, ako budem pokračovať, či ju dokončím celú alebo sa len pristavím pri najobľúbenejších výjavoch. Je to ako vracať sa k obľúbenej knihe (básní?), kedy je jedno, kde ju otvorím a kedy zatvorím. Je to... jeden z najúplnejších filmových zážitkov (hudba, slová, obrazy), aké sa nám núkajú. Fenomén, ktorý si musel prejsť veľmi dlhú cestu, kým vykryštalizoval do definitívnej podoby! Sám o sebe neprekonateľný, nestarnúci, naopak stále znova fascinujúci, chvíľami fascinujúcejší než naposledy a s ojedinelou previazanosťou na predlohu - dva čo do deja rôzne príbehy, predsa však o tom istom, rovnako silné. ...a ešte niečo: Napriek "ubezpečeniam" pána režiséra odmietam vnímať Deckarda ako replikanta. Niet tu jedinej scény, ktorá by to potvrdzovala a posledná scéna s origami jednorožca sa rovnako tak môže vzťahovať k Rachel (jej vzťahu s Deckardom), nie k Deckardovi a jeho snu. Sú tu potom už len momenty, ktoré dávajú tušiť, že Deckard stráca stále viac záchytných bodov, začína pochybovať o jasne vymedzených hraniciach a či Voight-Kampff, dokonalý to identifikátor androidov, určuje aj mieru ľudskosti a čo to vlastne ľudskosť znamená. Môžme sa na to, bez šance na jednoznačné odpovede a preto vždy a znova a ako dlho len budeme chcieť, pýtať spolu s ním. Aj takto je definovaná nadčasovosť a nesmrteľnosť. [100%]

Jediný film, ktorý dokážem aj iba počúvať. Videné 50x, počuté 10x. Triezvy odhad. Je potrebné k tomu ešte niečo dodávať? [100%]

Děrsu Uzala reprezentuje to najčistejšie a najmúdrejšie, čoho sa možno v človeku dopátrať. Vydestilovaná nádhera! Keby za mnou prišli s hrozbou definitívneho vymazania filmových spomienok, ale ponúkli možnosť vybrať si jeden jediný film, na ktorý nikdy nezabudnem, nezaváham ani na chvíľu. Pre mňa osobne určite najduchovnejší filmový zážitok, ktorý stojí mimo akýchkoľvek hodnotiacich kritérií, mimo bežných kategórií... [100%]

Hru na plač stačilo vidieť raz, aby zostala v pamäti pevne ukotvená. Odvážim sa dokonca tvrdiť, že si to, až na pár detailov, pamätám veľmi presne dodnes. Po rokoch úpenlivého hľadania a striehnutia už teraz iba vyčkávam. Niet sa kam náhliť, bojím sa unáhliť. Exotické jedlo väčšinou sklame, ak je pre nedočkavosť a z náhradných surovín pripravené doma, rovnako, ako stará láska bude vždy lepšie chutiť v spomienkach, než pri opätovnom stretnutí v inom čase. Až takto citlivý je môj vzťah k Hre na plač a vôbec nemám pocit, že by to v prípade tohto filmu bolo prehnané. [100%]

Človek a Boh. Nič si nikdy nebude bližšie a vzdialenejšie zároveň. Tragické podtóny v každom chválospeve, nádej aj v tom najhlbšom zúfaní. Nevyhnutne a navždy. A nepoznám film, ktorý by sa tomuto poznaniu priblížil bezprostrednejšie (odzbrojujúcejšie). [100%]

Napriek záveru (či práve vďaka nemu) krásne pozitívna a zhovievavá oslava ľudského života v celej jeho rozporuplnosti. Značne autobiograficky ladený muzikál geniálneho Boba Fosseho, ktorý však vďaka priam heroickému výkonu Roya Scheidera ďaleko prekračuje ohraničenosť osobnej spovede. [100%]

Protivojnový žáner je môj obľúbený už od útlej puberty, v literatúre aj filme. Ale pri žiadnom jeho zástupcovi (a to vrátane tých literárnych, prosím pekne) som tú mrchu vojnu neznenávidel viac, než tu. Do Vietnamu pritom iba nakukneme, bojisko nenavštívime. Stačí vidieť dôsledky. Ten rozvrat je tu priam fyzicky prítomný a objatia toľko najvrúcnejšie, koľko sú najtragickejšie konce nevyhnutnejšie. Usmieval som sa obarený a potešený opravdivosťou ich vzťahu a v krku ma dusila hrča o veľkosti zovretej päste. (videné 3x po sebe behom možno ani nie dvoch týždňov... a komentár píšem po vyše roku... pretože to chcelo kurva dlhý čas spracovať... také niečo sa mi dlho nestalo... ak vôbec niekedy) [100%]

Iba zdanlivo jednoduchý príbeh, nie náhodou neobyčajný film. Bezprostredne pravdivá a asi najkomplexnejšia filmová reflexia nálad 60. rokov až po ich trpký koniec. Neviazaný trip na jednej strane a nečakane tvrdý náraz na strane druhej. Prekvapujúco triezve memento pre ďalšie generácie, ktoré okolo neho žiaľ s akademickou nedôverou poskakujú, namiesto toho, aby sa ho poriadne nadýchli! [100%]

Bohovské, riadne vyškerené memento, ktoré zreje ako víno a chutí tým viac, čím sme rozlezenejší... S prírodou / divočinou (planétou) to nedáš, človiečik. A je úplne jedno, či jej prízemnými gestami polezieš do zadku, zahráš sa na úctu a rešpekt alebo sa ju (nedajbože) budeš snažiť pokoriť či sa s ňou dokonca spriateliť. Skrátka to nedáš a platiť budeš nakoniec vždy ty... a čím dlhší klam, tým viac. (Tých rovín, obsahových aj formálnych, je tu samozrejme viac, ale v tej práve popísanej to momentálne žeriem najviac.) [100%]

Chytí, nepustí a hlodá a hlodá a hlodá. Dozrieva v obraz, ktorý čím je jasnejší, tým je strašnejší, ale už to nezastavíte... Opil som sa v snahe nájsť tie správne slová a teraz si utieram slzy (doslova). Vyprahlé, bez cieľa, unavené, stratené. Bez ozajstnej vôle, bez záblesku nádeje. Svinsky kurva brilantne zrežírované. A tá Schneider, to zjavenie, na čo tam bola? Aby to už vôbec nešlo rozdýchať?! Sartre, Camus a spol. by si lebedili, ja sa plazím do kúta, kde v prenatálnej polohe s palcom v puse strávim dnešnú noc. Ale inak vďaka - vďaka za takýto zážitok! [100%]