Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Animovaný
  • Komédia
  • Krimi
  • Akčný

Recenzie (3 278)

plagát

Šiiku (1961) 

Úvodné titulky ponúkajú akoby hmýriace sa baktérie pod mikroskopom. Japonci zajmú na konci druhej svetovej vojny černošského letca, ktorého kvôli vojenským záujmom musia držať nažive, nevedia sa s ním však dohovoriť a väznia ho skôr ako dobytok, než človeka. Na druhú stranu ale treba povedať, že rasizmus tu príliš hľadať netreba, Japonci takto dokážu vo filmoch chovať aj samých seba. Prvý obraz – úvodná roklina je famózna. Vedú ňou zraneného zajatca. Oshima sa po dvoch rokoch vracia ku čiernobielemu obrazu, ktorý pomáha precítiť, respektíve dodať chlad rasistickej téme. Pomáhajú tomu aj iné formálne prostriedky. Pri kŕmení černocha deťmi s pohľadmi prikovanými v nemom úžase znie hudba, akoby sme pozorovali zmŕtvychvstanie Krista. Kamera zobrazuje konflikt dospelých s deťmi z diaľky pár metrov a in medias res sme vťahovaní čoraz bližšie. Obraz osamotenej ženy v prírode vyznieva ako z romantizovaného hororu. Sex sa zobrazuje pomaly sa plížiacou, špehujúcou kamerou. Bitie chlapca černochovou rukou je najprv zobrazené, potom počujeme len zvuky a kamera zobrazuje nehybné obrazy všetkého okolo: exteriéry, interiéry aj zaujaté tváre divákov. Dedina trpí malými zásobami jedla a okrem detí ešte niekto kradne, čo veľmi rozrušuje miestnych. Pre uspokojenie všetkých obvinia černocha pripútaného v maštali reťazou. Veliteľ obce znásilňuje mladú ženu, ale nejde sa do pinku scén, dátum vytvorenia filmu je ešte skorý. Dej je trochu neprehľadný. Brat dospievajúceho chlapca má narukovať, no pravdepodobne ujde. Keďže ale chlapec vie, že spal s nevestou šéfa dediny, ide jej vyčítať, že ho naviedla na útek. Od jej susedy dostáva pár faciek. Deti zatiaľ s hrou duchov naslepo určia, že za všetko môže černoch. Chlapec si to nepripúšťa, deti zbije a zachráni ho práve tá, ktorej to vyčíta. Stará tokijská utečeňkyňa napíše šéfovmu synovi, že jeho žena bola neverná. Situácia sa hrotí okolo toho a samozrejme aj černocha, pribudne aj správa o zabití jediného syna jedného z dedinčanov v boji a nešťastná smrť mladej ženy, kde bol černoch zainteresovaný. Černoch ako taký tu má len survival charakter, kvôli vzájomnému nepoznaniu jazykov sa s ním komunikuje len ukazovaním a silou, čo však až tak nevadí, lebo sa výborne odkrývajú charaktery dedinčanov. Hrdina je tak skoro skupinový, ale vieme trochu rozoznať, kto je v tom trochu neprehľadnom chaose kto. Vyhrotenosť dramatických udalostí dáva filmu vysokú kvalitu.

plagát

Krutý příběh mládí (1960) 

Noviny, krvavý názov filmu, tiene a naliehavá, hypnotická vážna hudba. Atraktívna stredoškoláčka Mako žiada s kamarátkou v noci o odvoz. Žiaden oslovený vodič neváha. Po osamení s vodičom ju on chce znásilniť. Zachráni ju ale okoloidúci stredoškolák Kyoshi. Na druhý deň jej vraví, že neznáša mladé ženy túžiace po starších chlapoch. Idú minúť peniaze, ktoré im dal vodič za mlčanie. Záchranca však Mako zmanipuluje. Scéna jej vydierania je trochu nechcene úsmevná, keďže hodí Mako do vody a ona vraví, že nevie plávať, pritom prepláva pár metrov. Ich vzťah sa stane konsenzuálny, ich sex má však drsné prvky, čo sa jej nepáči, lebo on jej nevyjadril žiadne city, kým ho ona miluje. Do vzťahu ho doženie ona, keď sa jej on týždeň neozýva, ide ku nemu a volá mu do bytu staršej bohatej ženy. Čaká ho aj sama v bare s yakuzákmi, kedy vypukne medzi chlapmi konflikt. On porazí v pästnom súboji všetkých, no ich boss mu udelí pokutu 500 yenov, ktoré im musí vyplatiť, čo však nemá. Film je v nočných scénach nasvietený do oranžova a nikdy sa nezabudnú zobraziť tiene z eletkrického svetla, možno ako tienisté stránky hlavných postáv. Obrazovo efektívne vyznieva aj zobrazenie len očí rodičov v prvom zábere príchodu Mako domov po prespaní u Kyoshiho, kým jej tvár je zobrazená celá. Jej romanca má vplyv aj na jej sestru, ktorá prichádza za svojou starou láskou. No týmto postavám sa film až tak veľmi nevenuje, kontrastuje ich s mladšou generáciou. Kyoshi je zákerný voči kamarátovi. Na film sa príjemne pozerá. Podľa obsahu som si film predstavoval trochu inak, no ako trpká romantika je výborný.

plagát

Francis Ngannou vs Tyson Fury Is Not Competitive At All (2023) 

Súboj Francisa Ngannoua, bývalého šampióna UFC, ktorý sa postavil svojmu šéfovi a začal ísť svojou vlastnou, a bohatšou cestou a boxerského šampióna Tysona Furyho, vyhýbajúceho sa niektorým boxerom. Francisov príbeh je tu zaujímavejší, no rozpráva sa aj o možných scenároch výsledku zápasu a ich vplyvov na kariéru oboch účastníkov.

plagát

Noc a mlha v Japonsku (1960) 

Úvodné titulky sprevádza atmosférická vážna hudba. Pokračujú aj pri úvodnom monológu na svadbe, ktorý sa zaoberá politickou situáciou, keď všetci prítomní stoja. Odkazuje sa na Anpo protesty. Ide o svadbu asi tridsiatnika s dvadsiatničkou, kedy si ženích aj nevesta pozvali na svadbu svojich spolužiakov z vysokej školy. Ženích si práve hovoriaceho profesora vybral ako go-between na svadbu. Predslovy majú aj iní účastníci. Každý si o svadbe myslí niečo iné, resp. je tam s rôznymi myšlienkami. Kamera sa hýbe zo strany na stranu, čím vytvára potrebnú dynamiku a atmosféru. Odbieha z oficiálnych prianí mladomanželom ku ohováračským rečiam. Tiež odbieha z aktuálneho, súčasného deja a len pohybom doprava podporí rozprávanie jedného z hrdinov o dobe spred desiatich rokov tým, že zobrazuje hmlu a lesík tam, kde je v aktuálnom deji terasa. Celé to tak vytvára dokonale divadelný dojem, kedy je dusno medzi postavami a kedykoľvek môžu akoby zhasnúť svetlá a nechávajú osvietiť len dôležité postavy.  Obraz sa vie aj zastaviť a rozprávanie hrdinu pokračovať len cez audiovnem. Dialóg dokážeme vnímať aj so zameraním obrazu len na jedného hovoriaceho, za druhého hovorí jeho tieň. Už v 6. minúte sledujeme prvý flashback do študentských čias kamarátov ženícha, kedy dôležité myšlienky prezentuje Kei Sato. Jeho kamarát nemá rád optimistické tance a spevy, ktoré sú povinné medzi študentami a študentkami. Na svadbu prichádza Ota, na ktorého je vydaný zatykač za jeho čin na proteste a začne vravieť príhodu, ako sa mladomanželia dali dokopy. Študentský protest je tu zobrazený nie vonku, ale v interiéri, kde je tma a nasvietení sú len herci. Prichádza aj ďalší nezvaný hosť z dávnych študentských čias, Takami, a donúti rozpliesť viacero nepoznaných príhod minulosti. Je tu aj vyslovená správna myšlienka túžby žien ísť za mocnými. Spomína sa Šostakovič aj Maďarská revolúcia. Zápletky ohľadom politických protestov nie sú niečo, čo by mi prinášalo filmové uspokojenie, tak je pre mňa film nudnejší. Film je formálne atmosférický, ale obsahom ma príliš neoslovil. Dej je celkom blízko realite a vývoja politických strán, ale žiadnu z postáv som práve pre ich upriamenie na politické postoje neprecítil.

plagát

Pohřeb slunce (1960) 

Sledujeme treťotriedny gang väčšinou tridsiatnikov a dvadsiatnikov operujúci v prístave v Osake v okolí ich slumu. Nechápem ale ich biznisu s predajom krvi. Vo filme sa bohužiaľ diskutuje aj o pečenom psovi. O silné reči, akciu a krutosť nie je núdza. Intrigy a podrazy sú na dennom poriadku a divák tak z plejády postáv fandí tak tým najviac rikujúcim, prípadne najväčším hajzlom. Cesta za úspechom je prioritou číslo jeden, aj keď vedie cez mŕtvoly. Spočiatku sa nedá úplne vyznať v celej hierarchii, keďže každá postava je predstavená len veľmi krátko a už sa vrháme do deja, kde sú spory vnútri organizácie. Hlavnou postavou je Hanako, jediná ženská postava, ktorá vo filme nie je prostitútka, ktorá zrádza a je zradená a v závere totálne stráca nervy. Ku gangu sa pridávajú mladíci Tatsu a Takeshi. Kým Takeshimu bránia morálne zásady v plnom začlenení, Tatsu problém nemá ani s náhodným znásilnením v rámci ikonickej scény okradnutia páru milencov v prírode za mestom, čo nevadí ani ich nadriadenej Hanako, ktorá rovnako ako väčšina myslí len na profit a zvádza mužov pre moc a korisť. Priateľ znásilnenej spácha samovraždu a Hanako súcitiaca s Takeshim sa jeho pocit viny snaží vynahradiť záchranou znásilnenej, no pre napadnutie Takeshiho ju zabije. Dynamická kamera točiaca sa okolo nich troch vytvára dojem kultu. Scéna skoro barovej bitky s opitým parháčom a nímandami má tiež svoje čaro. Nasleduje scéna úteku páru z organizácie, kedy chlap dostáva ostrým predmetom po hlave, ktorú mu jednou ranou bývalý kumpán rozotne a sledujeme niekoľko desiatok sekúnd kŕče jeho umierajúceho tela za sprievodu dramatickej hudby a napínavej strún. Ráno je jeho mŕtvola okradnutá o šaty a zahodená vo vreci do rieky. Zaujímavú bitku dvoch kamarátov, odohrávajúcu sa skoro celú na zemi, zobrazuje režisér z diaľky, dynamicky sa otáčajúcou kamerou, kochajúc sa prírodou za mestom a za sprievodu veselo-napínavej hudby. Neustály pot na tvárach postáv pripomína, že sú špinaví na povrchu aj ešte hlboko pod ním. Režisér ale nezabúda zobraziť krásne lúče slnka pri jeho východoch, čím dokazuje aspoň krásu prírody, ak nie svojich postáv. Deju vládnu neustále zrady a hnev uzamknutý pod povrchom, čím dokonale vytvárajú atmosféru napätia. Režisér dokonca nezobrazuje niektoré akčné scény, len ich dopad na postavy, čím umne využíva svoje umelecké cítenie.

plagát

Ai to kibó no mači (1959) 

Vážna hudba pri úvodných titulkoch sľubuje drámu, napätie a vývoj. Mladý chlapec predáva na námestí holuby a zo zisku kupuje potraviny pre mamu a sestru. Je to ten istý Oshima známy filmom Ai no Korīda. Príbeh ostáva aj pri mladej žene, ktorá od neho holuby kúpila. Tá žije v bohatstve, má slúžku. O zlepšenie jeho situácie sa stará aj jeho učiteľka, o ktorú začne mať záujem brat tej mladej ženy. Pomoci chlapcovi však bráni niektrým postavám fakt, že rovnaké holuby predáva viackrát, lebo majú inštikt vrátiť sa späť. Kvalitná sociálna téma chudoby rezonuje s príjmenými hercami a rovnako príjemnými postavami a v poslednej tretine ponúka prá veľmi slušných, dramatických, aj krutých scén.

plagát

Asu no taiya (1959) 

Komediálna zmes upútavok na rôzne celovečerné filmy, z ktorých sú predstavení ich herci.

plagát

Umělec v hladovění (2016) 

Adachi zrežíroval film a napísal scenár tentoraz podľa predlohy Franza Kafku. Spočiatku vidíme zábery tsunami, potom výbuch vo Fukušime. Adachi začína zábermi na ľudí rôznych povolaní, vekových skupín a pohlaví (tu len 2 pohlavia) a počas toho rozpráva rozprávač podobenstvo o uhryznutí vlkom. Na to je predstavený svet s umelcom, ktorý ľuďom ukazuje, ako hladuje. Hlavný hrdina je takýmto umelcom, je mladý, sedí na podlahe vo verejnom mieste na shopping street s pohľadom upretým do neprítomna. Fotí ho mlaý chlapec, zavesí fotku online a on sa stáva atrakciou, keď sa ani na druhý deň nepohne z miesta. Na tretí deň prichádzajú médiá, dávajú mu otázky, no on nikomu neodpovedá. Na štvrtý deň si ku nemu prisadnú ďalší ľudia ním inšpirovaní a predpokladajúci, že ide o protest. Na piaty deň sa s ním idú odfotiť stredoškoláčky a novinári číhajúci okolo ich posmelia, rozopnú blúzky, až pózujú s nahými prsami. To je asi najďalej, kam zatiaľ Adachi v komediálnosti a absurdnosti zašiel. Na 10. deň ho berú do nemocnice, no on sa po prepustení vracia na miesto. Oproti nemu spievajú mantry dvaja asi mnísi a kačákmi chodiaca žena sa k nemu blíži. S ňou je chlap, ktorý sa mu priznáva, že sa niekoľkokrát pokúsil o samovraždu, zlyhal a tak si myslí, žeby mu jeho spôsob života vyhovoval. Prídu ho dokonca najať ako hladujúceho umelca a snažia sa ho násilím donútiť podpísať zmluvu. Rozprávanie o gate keeperovi ma nenadcho, lepšie by vyzeralo asi v anime. Adachi sa tu snaží využívať aj hudbu, no tá je príliš obyčajná, aby sa dalo rozprávať o A kvalite. V paródii médií sa pokračouje pri dávaní otázok hladujúcemu vtedy, keď spí, resp. je v bezvedomí. Adachi si do filmu predsa len vpašoval znásilnenie, a to rovno únos ženy dni pozorujúcej hlavného hrdinu yakuzákmi, pričom sa všetci „kladní“ hrdinovia správajú pasívne, len jej tiež hladujúci priateľ pozorujúci hlavného hrdinu nasleduje skupinu, aby priateľke zabránil kompletne si doprezať stehná a zápästia, ako to zvykne robiť po každom znásilnení. Tento jej platonický priateľ však ide s prerezávadlom krabíc pomstiť vojakovo spacifikovanie močiaceho hlavného hrdinu. Umiera po údere do hlavy a jeho telo je zavlečené pred svedkami za plentu. Ona v noci hľadá jeho telo a keď ho nájde, líže z neho krv a v smútku s má s jeho mŕtvolou sex. Bizarnosti pokračujú, keď za hlavným hrdinom prichádza až z Kyota hlava rodiny, podnikateľ so spodným prádlom a výmenou za trenky chce od neho poradiť smerovanie, inak s celou rodinou spáchajú samovraždu. Vo filme sa objavujú aj scény z letiska z filmu Yûheisha – terorisuto (Prisoner/Terrorist). Hlavný hrdina zdôvodňuje v mysli divákovi svoje rozhodnutie tým, že má paranoju, že jeho brat pri staraní sa o domácnosť použil telo jeho sestry ako jedlo a teraz nadišiel jeho čas byť zjedený. Film je kvôli pasivite hlavného hrdinu obohatený mnohými scénami ľudí nesúvisiacich s jeho hladovkou, ale prechádzajúcich cez miesto, kde sa nachádza, ktoré sú zbytočné, ale sú aspoň bizarné.  Pri podobne tematicky ladených filmoch mám problém udeliť im plný počet, keď vidím, ako niektorí jedinci nevyužívajú svoj plný potenciál, čo je aj tento prípad, keď sa hladujúci chlap nedobrovoľne stáva atrakciou firmy, ale nebojuje proti tomuto stavu. Záver je bizarný a prináša prekvapivú pointu.